Čo
si mysleli Európania o Džingischánovi?
„Kráľ Peržanov, nadutý pýchou,
chcel byť vládcom Ázie. Proti nemu vytiahol kráľ Dávid, ktorého nazývajú synom
Kňaza Jána, po prvých plodoch víťazstva nad ním aj ostatní králi boli potlačení a on
kraľuje. Spáva všeobecne dokazuje, že sme sa dozvedeli, že žiadna sila na zemi mu neodola. Je
vykonávateľom Božej pomsty, kladivom Ázie.“
Asiae[B1] . Oliveri
Scholastici, Histroria Damietina
Džingischán
ako kráľ Dávid
Záznam v úvode článku, je z
dávnej kroniky a rozpráva o kráľovi Dávidovi, ktorý porazil namysleného
kráľa Perzie. Obsahuje len jedno pravdivé tvrdenie, „že žiadna sila na zemi mu neodolá“. Záznam vyhotovil Oliver z Paderbornu (1170 – 1227) v egyptskej
Damiette. Spolu s ním tam bol aj slávny kazateľ a biskup z Akka
Jakub de Vitry (c. 1160/70 – 1240). Ten z Damietty napísal 18. 4. 1221
list pápežovi Honoriovi III. (1148 – 1227), v ktorom nástupcu svätého Petra
informoval, že z východu prichádza kráľ Dávid z rodu Kňaza Jána
a cestou poráža mohamedánov.
Nadšenie klerikov
a križiakov vyvolal v arabčine napísaný nestoriánsky leták,
ktorý preložili do latinčiny s názvom „Relatio
de Davide Rege Tartarorum Christiano[B2] “.
V „Správe o Dávidovi kresťanskom kráľovi Tatárov“ stálo, že bagdadsky kalif an-Násir li-Dín Alláh, ktorý
bol v nepriateľstve s chórezmským šachom 'Alá ad-Dín
Muhammadom, požiadal o pomoc patriarchu nestoriánov Japhelita. Ten sa
obrátil na kráľa Dávida, ktorý napadol Chórezm a postúpil až
k Bagdadu.
V Damiette uveril „Správe
o kráľovi Dávidovi“ nielen Jakub de Vitry a Oliver z Paderbornu,
ale aj pápežov legát Portugalec Pelagio Galvani (1165 – 1230), ktorý velil Piatej
križiackej výprave[B3] .
Pelagius preto odmietol mierovu dohodu al-Kámila (1180 – 1238), ajjúbovského sultána
v Egypte. Sultán ponukol mier a za vratenie križiakmi dobytej strategickej
Damietty, chcel odovzdať kresťanom Jeruzalem a ostatne sväté miesta v Palestíne.
[U4]
Komu nestačili informácie
o kráľovi Dávidovi, pre toho Pelagius v damiettskom chráme Sarra „objavil“
staré chaldejské proroctvo o príchode dvoch kráľov, jedného z východu
a druhého zo západu, ktorí zničia moslimov a stretnú sa na Veľkú noc v roku
1222 v Jeruzaleme. Prvým mal byť cisár Fridrich II. a druhým
práve kráľ Dávid. Keďže v Písme sú králi traja, legát pridal aj tretieho.
Kresťanský kráľ z Núbie súčasne dobyje Mekku a zničí kosti Proroka.
Kedže král Dávid mal dobiť Bagdád,
Fridrich Jeruzalem, král Núbie Mekku, aj Pelagius chcel mať osobný podiel na konečnom
víťazstve pravej viery. Rozhodol sa, že dobyje poslednú baštu islamu – Káhiru. Križiaci vytiahli
z Damietty, ale al-Kámil ich spoločne so svojimi bratmi, al-Ašrafom,
guvernérom v Hornej Sýrii a al-Mu'azzamom (? – 1227), sultánom z Damašku,
nahnal do pasce. Pri meste al-Mansúra Egypťania zdvihli stavidlá a zaplavili
oblasť, kde táborili križiaci. Tí, zaplavení bahnom Nílu, sa 30. 8. 1221 vzdali
a Pelagius prosil o mier.
Kráľ Dávid, ktorý vraj bol len
desať dní cesty od Bagdadu, do Jeruzalema nikdy neprišiel. Vzdelaní klerici,
vojvodcovia a križiaci netušili, že správa o Dávidovi skreslene informuje o Džingischánovi.
Džingischán
a templári
Poznali vládcu Mongolov dnes tak populárni
templári? Alberic z Trois-Fontaines (? –
1252) cistercián, ktorý do roku 1240 pôsobil v Uhorsku, vo svojej kronike
píše, že v roku 1221 sa v Európe čítal list templárov o kráľovi
Dávidovi, ktorý získal v Perzii kráľovstvo, kde je 300 miest, a aj
iné kráľovstvo, v ktorom je 300 hradov, a že keď rozdelí svoju armádu
na 40 častí, v každej bude 100 000 bojovníkov.
O rok neskôr Alberic píše, že
po strate Damietty sa kráľ Dávid, ktorého poznali aj Maďari a Kumáni,
vrátil do svojej krajiny a povesti o ňom sa nepotvrdili. Templári
tiež nič o Džingischánovi nevedeli.
Ale v Uhorsku o Džingischánovi
predsa len niečo vedieť mohli ! Na východnej hranici Uhorska začínala step
končiaca až v ďalekom Mongolsku. Popri správach zo Svätej zeme sa do
Uhorska dostali aj správy o porážke ruských kniežat a Kumánov 31. 5. 1223
na rieke Kalka. Lenže tiež skreslené „Správou o Dávidovi .....“. V roku
1223 Ricardus zo Sancto Germano zaznamenal: „Kráľ
uhorský informoval pápeža, že kráľ Dávid, zvaný aj Kňaz Ján,
s neobmedzeným počtom ľudí prišiel do Ruska. Pred siedmimi rokmi vyšiel z Indie
a nesie kosti sv. apoštola Tomáša a v jednom dni zabil
200 000 Rusov a Plavcov.“ Práve použitie slovanského slova Plavci,
orig. „Plautis“, je dôkazom, že Ondrejovi II. sa dostali neuplné správy z Ruska
a pochopili ich nesprávne. Takže ani v uhorskí diplomati, klerici
a kráľ nevedeli nič o Džingischánovi a verili v kráľa Dávida. A neboli
v tom sami.
Dokonca samotní Rusi, ktorí utrpeli
strašnú porážku, nevedeli nič o vládcovi Mongolov a vlastne ani o vojsku,
ktoré ich porazilo. V Novgorodskej kronike zaznamenali: „... Neznáme
kmene prišli, nik presne nevie, kto to je, ani odkiaľ prišli, ani čo majú za
jazyk, ani akej sú rasy, ani aká je ich viera, ale hovoria im Tatári."
Dnes
sa nechce veriť, že nik v Európe v rokoch života Džingischána nepoznal
meno, pôvod a svetovládne zámery. Nik nevedel pravé meno „kráľa Dávida“, tvorcu najväčšej ríše stredoveku
a človeka, ktorý v tých rokoch páchal najväčšie zločiny v ľudských
dejinách? A čo ak niekto predsa.
Dobre informovaní benátski kupci
Benátky
už roky pred Marcom Polom vraj vedeli o Mongoloch viac. Existuje tvrdenie, že
v roku 1221 sa na brehu Azovského mora stretol Džingischánov generál Subutaj
s benátskymi kupcami. Benátčania boli očarení Mongolmi, ktorí oplývali
bohatstvom zo zničených čínskych a perzských miest, mali so sebou lekárov,
inžinierov a diplomatov. Gutenbergom[B5] !
Subutajovi tlmočil arménsky biskup, Benátčania s Mongolmi podpísali na brehu
Azova tajnú dohodu a stali sa zradcami Európy.
Pri
„priateľských“ rozhovoroch sa iste dozvedeli meno mongolského vládcu, ktorý slávneho
generála poslal na západ. Opis stretnutia nájdete v knihe The Devil’s Horsemen
od Jamesa Chambersa z roku 1979, v knihe Genghis Khan's Greatest General
: Subotai the Valiant od Richarda Gabriela, a tiež The Mongols : From
Genghis Khan to Tamerlane od W. B. Bartletta[B6] .
Lenže
o stretnutí a zmluve nenájdete nič vo Vatikáne ani v Číne, a dokonca o Benátčanoch
a dohode nevie ani Šigi-Chutucha, ktorý pod dohľadom Džingischána písal Tajnú
kroniku Mongolov. Nenájdete o nej zmienku ani v monumentálnom trojzväzkovom
Histoire des Mongols, depuis Tchinguiz-Khan jusqu'à Timour Bey, ou Tamerlan,
ktoré napísal baron Constantin d'Ohsson.
V uvedených
populárnych knihách opisované (odpisované) spojenectvo Benátčanov
a Mongolov silno pripomína súčasnú hollywoodsku filmovú produkciu, kde je
na začiatku filmu uvedené: „Tento film
bol natočený podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v iných filmoch.“ Spojenectvo Benátčanov a Mongolov
asi začalo až pri druhom mongolskom vpáde do Ruska a „prví kapitalisti“ od
sv. Marka, Džingischána pravdepodobne tiež nepoznali.
Záhadná nevedomosť
Prekvapuje,
že kresťanský západ nemal viac informácií o Džingischánovi, hoci ich mal,
ako sa vraví, na dosah ruky už v Egypte. Jakub, Pelagius, Oliver
a vodcovia Piatej križiackej výpravy
[U7] sa
mohli dozvedieť nielen o „Imperátorovi ľudstva“, ako sa Džingischán
v diplomatickej korešpondencii tituloval, ale aj o desivom mongolskom
ťažení do Chórezmu, ktoré sa začalo už v roku 1219. Mohli vedieť pravdu od
mohamedánov, s ktorými viedli rokovania o mieri po porážke pred
Káhirou. Egyptský sultán a jeho bratia vedeli, čo sa dialo v Strednej Ázii.
Bagdadský kalif an-Násir li-Dín Alláh vyzval sultána z Damašku al-Mu'azzama, aby išiel
s armádou pomôcť vládcovi Chórezmu. Jeho brat al-Ašraf sa podľa historika
Ibn al-Athíra rozhodoval medzi obranou svojich
dŕžav pred Mongolmi a vojnou v ďalekom Egypte proti križiakom. Nakoniec sa
rozhodol tiahnuť do Egypta. Podľa al-Mu'azzama
a al-Ašrafa boli Mongoli len dočasnou hrozbou. Nájazdníci, čo „len“ precválajú
krajinou a s korisťou sa poberú do svojho ďalekého domova pri Číne. Väčšou
hrozbou pre nich boli križiaci, ktorí zaberali ich územia a potom
v nich vládli.
Keď
dediči Saladina rokovali s Pelagiom, mali informácie o Mongoloch a o Džingischánovi.
Je však záhadou, prečo sa informácie nedostali k Pelagiovi a k jeho
druhom.. Možno sa aj dostali, ale v situácii, v ktorej sa križiaci po
porážke nachádzali, ich ignorovali a naďalej
splietali bájky o kresťanskom kráľovi, čo tiahne z Indie. Je to neuveriteľné,
ale je to tak.
Nakoniec
sa prvá zmienka o Temudžinovi – Džingischánovi dostala do Európy až desať
rokov po jeho smrti. V správe dominikána Juliana z druhej cesty do Veľkého
Uhorska v rokoch 1237 až 1238 je zaznačený podivný príbeh
o Gür-chánovi – Džingischánovi.
Ing. Pavol Satko, vzdelaním strojár a
posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a
amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.
Pramene
Chronica Albrici monachi Trium Fontium. Ed.
P. Scheffer-Boichorst . In: Monumenta Germaniae Historica: Scriptorum 23.
Hannover 1874, 631 – 950.
J. Georg ECCARDUS, Corpus historicum medii aevi, sive Scriptores
res in orbe universo ..., Zväzok 2[B8] ,
Lipsko 1723
Ryccardi
de Sancto Germano notarii Chronica. Hannover 1864.
Použitá
literatúra
Beckwith,
Ch. I.: Empires of the Silk road. A History of Central Eurasia from the Bronze
Age to the Present. Princeton 2009.
Boyle, J. A.: History of the World
Conqueror by Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini.
. Manchester 1997.
Poucha, P.: Tajná kronika Mongolů. Praha
1955.
Tabakat-i-Nasiri: A Generál [B9] History of the Muhammadan Dynasties
of Asia including [U10] Hindustan, Londýn, 1881
Richards, D. S. (red.): The
Chronicle of Ibn al-Athir for the Crusading Period from al-Kamil fi'l-Ta'rikh.
Part 3.D., Surrey/Burlington 2010.
