štvrtok 14. júla 2011

Moje Nostromo

Poznáte ten  príbeh o kozmickej lodi Nostromo. Neopatrný kozmonaut do nej vniesol v hrudi Votrelca.  Centrálnym počítačom riadená loď a ani jej posádka neboli schopní sa s Votrelcom vyrovnať. Nakoniec zlikvidoval temer celu posádku a zanikla aj úžasná loď Nostromo.  Toto je môj osobný príbeh zažitý pred pár dňami v mojej Nostromo a s mojím Votrelcom.
Zaplavilo ma nepríjemné svetlo a cítil som, ako mi z hrdla vyťahujú nejakú strašne veľkú vec. Predo mnou sa mihotali postavy. „ Dáme mu polovicu, aby necítil také bolesti." , bolo posledne, než som znovu zaspal. Potom som sa budil na pocit, ako by mi cez hruď precválali všetky kone, čo kedy dedo mal . Vždy sa nad mnou sklonila plavovláska v modrej blúzke.  Nazval som si ju pre seba Charlize.  Ráno, keď zažali, ma umyla. Bol som strašne unavený a tak neviem ako to urobila, že som bol v suchu a teple a cítil som sa bezpečne. Keď prišla posledný krát, sklonila sa mi Charlize k uchu a povedala  „Držte sa!"
„Pán Satko je môj. Na sedmičku". Previezli ma. Okaňa. Vysoké, čiernovlase okate dievča sa cely deň vrtelo okolo mojej a vedľajšej posteli. Vymieňalo konské injekcie s infuziou v zásobníku.  Cez  hadičkový hub na krku do mňa všeličo ladovalo a naopak si bralo mojej krvi.  Veselá, vysmiata. Keď si ma  prišli pozrieť moji, povedala Okaňa synovi: „Mladý, mal by si isť von, nejako bledneš. Len ty tu nerob hrdinu a rýchlo chod, aby si mi tu nenatiahol k tatovi."
Neskoro v noci som sa zobudil. Mal som vysoko pod hlavou a dobrý prehľad. Proti v kresle sedela Zuzka, jediná sestrička, ktorej viem ozajstne meno. V šere osvetlenom monitormi a tlmeným modrým svetlom, chodila s malým LED svetielkom kontrolovať zásobníky a do farebných hárkov zapisovala čísla.  Bolo to ako v kozmickej lodi. Ležali sme tam popripájaní hadicami a drôtikmi na rôzne skrinky. Na monitoroch sa vykresľovali  krivky a čísla života. Nechcelo sa mi spať. Moja hruď ma len spolovice bolela ako predtým. Občas som fúkal do čínskeho balónika na pláž a pokažde to dokázal na menej nadychnuti.  Bol som starý, znovu narodený somár.  Áno, somár, lebo som si nedával nádej, že prežijem toho votrelca vo mne. V tom šere, kde ma nik nevidel. som si cele hodiny hánkami prstov vytieral z oči slzy darovanej budúcnosti.
Osem dni predtým došiel lekár oddelenia za mnou. „ Mate vážny problém.  Podľa výsledkov z katetrizacie ste akútny prípad a zaradili Vás urgentne v pondelok na operáciu." - „Mohol by som si ešte zbehnúť domov? - „Vy ste ma asi nepochopili, pán Satko. Vy môžete kedykoľvek a rýchlo zomrieť. Toto je jedine miesto na svete, kde Vám stihneme pomôcť."
Tam na konečnej dvesto šestky nad mestom stoji Národný ústav srdcových a cievnych chorôb.  Moje Nostromo pevne zachytene o planétu, odbornosť a ľudskosť. Čoraz menej ma boli hruď, z ktorej jeho perfektná posádka  odstránila Votrelca, ktorého som si tam doniesol.
Vďaka.

nedeľa 10. júla 2011

Bankový produkt

  Ak si bankový laik ako ja mysli, že sú to peniaze, tak dnes už poučený mu môžem povedať, že to nie sú peniaze, ale spôsob, ako jeho dnešné a budúce peniaze dostať do banky. V tom lepšom prípade.
Pred tromi týždňami som navštívil v jednom veľkom bankovom dome pracovisko, kde prebiehajú veľké medzibankové operácie a kde sa točia najväčšie peniaze. Zo zvedavosti som sa spýtal, či ľudia, ktorí  tam pracujú majú vysoké školy alebo sú vyberaní podľa mentálnych schopnosti . Povedali mi, že temer všetci sú matematici. Myslel som si, že preto by si vedeli v hlave rýchlo zrátať finančny dopad svojich rozhodnutí. Povedali, že nie. Zamestnávajú matematikov, preto lebo oni komplexnejšie pochopia, s čím sa vlastne obchoduje. Pochopia a vymyšlaju  „bankové produkty".
O par dni začal krach gigantov na Wall street. V celom tom guľáši čo nastal, mi nejaký čas trvalo, než som sa zorientoval. Ale nakoniec som to, možno po svojom, pochopil. Partia  podvodníkov zorganizovala matematickú olympiádu so svetovými peniazmi.  Naivní ľudkovia verili bývalému šéfovi FEDu a ten starý pánko veril, že zamestnáva najlepších matematikov.  Trvalo to tak dlho, že aj seriózni bankári vopchali svoje peniaze do kolotoča imaginárnych vzorcov, čísiel a záruk. Vykašlali sa na tradíciu a dobre meno. Odovzdali svoje pravo majiteľa rozhodovať draho preplácaným managerom. Vôbec nepochopili, že títo vyžírkovia vyťahujú reálne peniaze vkladateľov na svoje reálne platy a odmeny. Akcionári nechápali  matematiku a keďže nechceli vypadať hlúpo,  nepýtali sa, kde sú tie zlate tehly. Uverili že ta hra bude fungovať na veky a tiež začali vyjedať sami seba. Najmenej z toho asi mali chudáci matematici. Predpokladám, že aj ako prví skončili  bez záchranných padákov  na ulici.
Je namieste si položiť otázku, či naši matematici v bankách pochopili celu tuto hru a umožnili našim bankárom sa jej s našimi peniazmi zúčastniť. Keďže existuje tzv. bankové tajomstvo a celospoločenská predposratost pred bankrotom nevieme. Zostava nám len veriť, že matematici v našich bankách úroveň vedomosti tých amerických nedosiahli. O morálnej úrovni bankárov  si ilúzie nerobím.
Zverejnene na sme.blog 23.9.2008 10:51:15

piatok 1. júla 2011

Krížik.

Ľudia nosia na retiazkach krížik. Väčšinou kresťania. Ale vlastne odkedy nosíme krížik, na krku? Na počudovanie, nezačali s tým kresťania v Stredomorí, ale severania. Títo temer pohania sa nevedeli zaobísť bez amuletov a tak si začali okrem kotiev, odlievať aj malé krížiky určene na zavesenie na krk. Keď si vedeli urobiť krížik Vikingovia viem si urobiť krížik aj ja. Tu je postup.
Kresťania z Byzancie vyvinuli iný typ krížika na zavesenia na krk. Schránku na relikviu v tvare kríža. Nakoniec aj najväčší slovenskí neverci a inoverci nosia tento krížik so sebou. Je vyobrazený na desaťkorunovej minci. Krížik sa našiel nekompletný vo Veľkej Mači. Je z pozláteného bronzu.  Na vianočných trhoch mi manželka  kúpila jeho  celkom vydarenú repliku. Tieto byzantské krížiky boli dvojdielne schránky na uchovanie posvätnej relikvie. Najrozšírenejšou relikviou bol kúsok  Pravého kríže. S veľkou pravdepodobnosťou neboli určene na nosenie laikom ale len kňazom. To bol, okrem ceny materiálu, náročnosti výroby a zložitosti získania relikvie, hlavný dôvoď presadenia sa jednoduchšieho severského variantu medzi bohabojným ľuďom. Ale prečo by mal byt človek kupovať v klenotoch štandard, keď si môže vyrobiť repliku unikátu. Do dnešných dni prežili len dva byzantské krížiky. Krížik kraľovni Dagmar Dánskej čo bola  vlastne Markéta dcéra Přemysla Otakara I. Doniesla si ho v roku 1205 pravdepodobne z Čiech, kde sa dostal za neznámych okolnosti. Tento krížik sa našiel v jej hrobe, keď ho v roku 1690 otvorili. Dnes je jeho značne zjednodušená replika obľúbeným suvenírom. Bohužiaľ nikde na webe nie je farebný obrázok tohto krížika a v mojej encyklopédii je len čierno biely. Takže zostala druha možnosť, krížik, ktorý sa nachádza v Britskom múzeu. Tato nádherná zlatnícka práca bola objavená v Konštantínopole, dnešnom Istanbule.  Kto niekedy hľadal obrázky exponátov vo svetových múzeách, alebo si niečo v nich chcel nafotiť, vie že je to temer nemožné. Ale Angličania sú iní. Majú zmysel pre fair-play. Ak sa zaregistrujete na webe British Museum a nebudete obrázky využívať komerčne, vo vysokom rozlíšení vám ich pošlú mailom. Takže rozhodol som sa vyrobiť si tento krížik.
Jeho originálne rozmery sú 6x3 cm. Je vyrobený z temer čistého zlata a sú na ňom vyobrazený smaltom Panna Maria,  Sv. Basileus a Sv. Gregor. Obrázky sú vyhotovené technikou cloisonne. Na rovnú zlatu plochu sú priletovane tenké zlate drôtiky. Priestor medzi nimi je vyplnený emailom - smaltom. Vyhotovili ho  medzi rokom 1000 až 1200 A.D..
Postup výroby môjho krížika:
Nepoužil som čisté zlato ale čisté striebro. Čisté preto, lebo komerčné predávané strieborne šperky obsahujú 75 tisícin medi a ta vystúpi na povrch pri smaltovaní ako čierna škvrna. Keďže nedokážem priletovať zlate drôtiky na striebornú plochu, tak aby zniesli zohriatie na 900 celestínov bez deformácie, rozhodol som sa použiť techniku champlevé. Ta spočíva vo vytvorení vybrania (buniek) v pôvodnom materiály a jeho vyplnenie smaltom.
Vytlačil  som si obrázok krížika a na priesvitu fóliu som si nakreslil jeho obrys. Obrys som v grafickom programe pripravil pre tlač na PnP fóliu.
V laserovej tlačiarni som si na drsnú stranu PnP  fólie vytlačil zrkadlový obraz. Potom pomocou žehličky som ho nažehlil na  Ag pliešok.

Nožnicami  som vystrihol hrubý tvar krížika.Keďže pre vyhĺbenie buniek v striebre používam leptanie, všetky plochy, ktoré majú zostať neleptane som zatrel farbou.

Leptadlom je dusičnan železitý. Takže leptám vonku a pomaly. Po vyleptaní, to vypadá takto.

Do vyleptaných buniek sa nanesie email. Jednotlivé práškové farebné smalty majú rozlične teploty tavenia, je potrebné začať tou čo vyžadaje najvyššiu. Emailom postupne vyplňujem bunky a vkladám krížik do piecky. V pohode to zaberie jeden deň.

Keď je všetko upečene, tak ako ma byt, pomocou brusného kameňa vo vode sa zbrúsia zvyšky smaltu a štandartnymi metódami sa zabrúsi cely povrch krížika na lesk. Nasleduje posledné vloženie krížika do piecky, aby sa aj povrch smaltu zarovnal na hladkú sklenú plochu. Potom vyleštený krížik galvanicky pozlátim pomocou špeciálneho pera.

Ešte raz preleštím a mam hotovo.

Ale na nosenie je asi veľký. A zabudol som vyvŕtať hore dierku.

Závišov kríž

  Hlboko v lesoch je malé mestečko. Nad mestečkom kláštor a v kláštore zopár mníchov stráži poklad neuveriteľnej ceny. To nie je rozprávka, alebo americká filmová sprostosť. To je skutočnosť 21. Storočia.
Pred rokom mi konečne z holandského antikvariátu prišla kniha Klausa Wessela: Byzantine enamels vydaná v roku 1969 univerzitou v Shannone Írsko. V nej sa spomínal Závišov kríž. Dvojramenný patriachalny pozlátený kríž s emailami, drahokamami a ostatkami svätého kríža. Bol to dar mocného Záviša z Falkesteina kláštoru, v ktorom je aj pochovaný. Jedna sa bezpochyby o uhorsky korunovačný klenot pochádzajúci z Konštantínopola. Má sa za to, že Závišovi ho mu darovala Kunhuta dcéra uhorského kráľa, a tiež vdova po českom kráľovi  Premyslovi Otakarovi II, ako svadobný dar. Je to veľmi dávno. Vtedy sa písal rok 1285.

Aby som vedel o kríži niečo bližšie podarilo sa mi nájsť v libereckom antikvariáte monografiu českej akadémie vied z roku 1930, kde je vyčerpávajúci popis histórie a vyhotovenia kríža. Takže zostávalo už len jedno, isť si ho pozriet. Pôvodne bol v Prahe na hrade. Ale v roku 1990 ho veľmi neochotne zo Svatovítskeho pokladu vrátili naspäť cisterciakom v kláštore Vyšší brod.

Našiel som web stránku kláštora a dohodol som si s návštevu. Prepošt Justín mi však povedal, že nemôžem vidieť originál, ale veľmi zaujimavo urobenú fotokópiu. Bol to famózny výlet. Cez rakusky Linz som sa s manželkou vybral do najjužnejších Čiech. Okrem toho, že kláštor z polovice 13. Storočia ma obrovskú knižnicu, pohnutú históriu a opatruje vzácne skvosty, som sa dozvedel aj o trapnosmiešnom konaní  dnešných potentátov. Mnisi dostali ponuku, zapožičať kríž na výstavu do zahraničia, za získané peniaze chceli vybudovať zabezpečene miesto pre verejnú prezentáciu kríža. Ale urazení pražskí úradníci to zakázali. A tak unikát, ktorého jediný konkurent je v katedrále v Cosenze v Taliansku, skrýva 6 mníchov kláštore. Ako v rozprávke.