pondelok 17. októbra 2011

Zázračný dážď.

  Predstavte si na Slovensku žijúcu hlavu štátu, ktorá ma najvyššie morálne kvality, je milujúcim manželom, obetavým otcom, ľud ho miluje a on je plne oddaný práci pre blaho a bezpečnosť spoluobčanov. Človek vysoko vzdelaný, filozof a spisovateľ, ktorý v ťažkých chvíľach obetuje vlasti svoj osobný majetok. Že na Slovensku taký niekto nikdy nebol a nebude? Ale bol hoci len chvíľu. Volal sa  Marcus Aurelius. A keby mu tu nebolo zapršalo, bol by vo veľkom probléme.
Marcus začal vládnuť v roku 161 A.D. keď Rím bol na vrchole svojej moci. Zostávala len jediná mocnosť, ktorá nežiadala o mier - Parthska ríša. Poslal na vojenské ťaženie svojho adoptívneho brata a légie dobili Ctesifont, hlavne mesto Parthov. Nejaký vojak pri rabovačke v chráme Apolóna otvoril záhadnú skrinku a vypustil mor. Elitne rímske légie vymierali. Mor z východu likvidoval obyvateľstvo a smeroval na západ. V tejto situacii náhodou prelomili germánski lúpežníci dunajsky limes. Légie si s nimi rýchlo poradil a Germáni na Morave a Slovensku požiadali o odpustenie. Rím mal problém a tak ich nepotrestal. Ale Germáni si to vysvetlili po svojom a v celej šírke limesu od Bavorska po dnešnú Budapešť vtrhli na územie ríše. Zlikvidovali armády na Dunaji, porazili aj  novo naverbovane légie a zakrátko stali na hraniciach dnešného Talianska. Marcus Aurelius vytiahol do vojny a pri dnešných Benátkach ich zastavil.  Germáni žiadali o mier. Rimania mali jednu dobru vlastnosť. Radi uzatvárali dohody o mieri. Dnes sa ich forme dohody o mieri hovorí bezpodmienečná kapitulácia. Ale Marcus pochopil, že vojna je lepším riešením. Keď chce problém vyriešiť definitívne, tak musí Germánov navštívit u nich doma. Vtedy netušil že to bude trvať skoro desať rokov, uvidí kus Slovenska a zomrie vo Viedni.
V lete roku 173 vyrazili pravdepodobne z Carnunta vybrané jednotky zo štyroch légii a pod vedením Marcovho zaťa Pompeiana prešli cez Dunaj na územie Kvádov. To je územie dnešného západného Slovenska. Po niekoľkých dňoch pochodu si vystavali poľný tábor na mieste z niekoľkých strán chránených kamenným zrazom a na otvorenej strane vystavajú palisádu. Ráno zistia, že vychod z tábora im zahatála presila „našich" Germánov. Na vyvýšenine nie je voda a Rimanom sa 5 dni nedarí prelomiť obkľúčenie. Na piati deň, keď sú polomŕtvi od smädu, príde veľká búrka. Na Rimanov prší dážď, ktorý uhasí ich smäd a do Germánov bijú blesky. Rimania prerazia obkľúčenie a mnoho nepriateľov pobijú.
Tato reálna vojenská udalosť sa stala veľkou legendou. Je zobrazená na stĺpe Marca Aurélia v Ríme a popísaná niektorými starovekymi dejepiscami. Dodnes sa historici hádajú o hlúposti: kto vymodlil Zázračný dážď a ktorý pánbožko to vlastne metal bleskami do barbarov. Zatiaľ vyhrávajú katolíci, lebo popálili ostatne pisomné záznamy a jediný temer hodnoverný sa zachoval len v ich opise. Ale to, čo by sme potrebovali neriešia.
Náš problém je iný. Kde sa to odohralo. Samozrejme, každý si mysli že u neho. Českí historici favorizujú Moravu, hlavne okolie Pálavy. Obyvatelia na Pohroní to umiestňujú v priestore od Zvolena po Štúrovo. Trenčania práve teraz kopu v meste a hľadajú dôkazy. A mi čo pestujeme vinič na úbočiach malých Karpat si myslime, že načo by sa Rimania tarajdžili tak ďaleko. Je to problém. Lebo ak Rimania bitku vyhrali, tak tam asi nič nezostalo. Vojaci mali povinnosť zobrať všetky zbrane a veci užitočne. Svojich padlých spaľovali na hranici. Nemali vo zvyku na bojiskách a tobôž v barbariku stavať pomníky. Ich dejepisci s potešením opisovali slávne reči vojvodcov pre bitkou, ale pramalo sa zaujímali o zemepisne určenie miesta. Germáni nám tiež veľmi nepomôžu. Prehrali a iste to nebola pre nich veselá spomienka. Nakoniec nikdy si neoznačili ani miesto svojho najväčšieho víťazstva v Teutoburskom lese. (To sa podarilo nájsť až pred par rokmi, pravé za základe pozostatkov rímskej zbroje.) V ďalších rokoch vojny ich pravdepodobne väčšia časť zahynula, alebo bola presídlená na územie ríše. Podľa vyobrazení na stĺpe v Ríme sa vypráva začala pri sútoku veľkých riek. Prechod cez Dunaj mohol byť v mieste sútoku Hrona a Dunaja, Váhu a oboch Dunajov alebo Moravy a Dunaja. Je ale ešte jedna možnosť. Že sa nejedna o sútok. Ale rozdelenie veľkej rieky. A potom je to Dunaj v dnešnej Bratislave. V staroveku bol Malý Dunaj obrazne povedané „Rovnakým" Dunajom. Takže je potrebne nájsť miesto vo vzdialenosti niekoľkych denných pochodov, husto obývané Germánmi. Musí sa vyznačovať vyvyšeninou bez zdroja vody, z niekoľkých strán so strmými zrazmi na ktorú sa pomesti zopár tisíc chlapov. A na našej strane Dunaja cesta musí začínať v rímskom tábore.
Lebo druhým vodítkom zo stĺpa je drevená pevnosť na našej strane Dunaja. V čase bitky bol Marcus Aurelius v Carnunte. Takže môžeme temer vylúčiť sútok Hrona a Dunaja, kde viedol vojnu osobne a neskôr. Hľadať slovenskú dejinnú bitku na Morave je hlúposť, preto nám zostali dva smery: Prvý: Treba presnoriť Male Karpaty s napojením na údolie Váhu až po  Trenčín. Druha možnosť je vybrať sa povedľa Váhu a pokračovať do Nitry. Zakiaľ čo v smere na Nitru v tých časoch Rimania budovali pevnosť v Iži pri Komárne, v smere od dnešnej Bratislavy sa žiadna pevnosť nenašla. Či stala nejaká na mieste dnešnej starovekej Bratislavy je otázne, ale nie nemožné. Nakoniec Rimania žiadnu stavať nemuseli. Stačilo obnoviť alebo upraviť bývalé veľké keltské oppidum.
A teraz čista špekulácia.
  1. V prípade pochodu od Bratislavy miestom bitky môže byt na svahu Malých Karpat kopec, ktorý sa dnes vola Molpír. Viem, že je tam staršie osídlenie, ale vyhovuje terénom, nedostatkom vody a silným germánskym osídlením počnúc Pezinkom a končiac Piešťanmi.
  2. Druha možnosť je Nitriansky hradný kopec. Niektorí historici do okolia Nitry dokonca kladu centrum a sídlo kvádskych kráľov.
Mame smolu. Ine národy vystavali pamätníky na slávne bitky, ktoré sa udiali inde, porobili pútnické miesta, kde sa vraj stali zázraky na základe svedectva detičiek. Perfektne kšeftujú so suvenirmi a legendami. Pramalo sa starajú, či je to naozaj tak. Aj my by sme mohli urobiť panorámu bojiska využijúc kópie reliéfov zo stĺpu Marca Aurélia, predávať jeho zmenšene jazdecké sošky a premietať úvodnú bitku z Gladiátora turistom.  A to nehovorím, že by tu u nás mohla byť celosvetová modlitebňa za dážď, ktorá by mala glejt, že fakt funguje. Preto je nepochopiteľné, že naši vedátori, ktorí majú podpredsedu vlády, nám nevedia nájsť kopec, kde sa v lete silno blýska a hromy divo bijú.
http://mujweb.atlas.cz/www/barbari/CASSIUS72.HTM
http://journals.cambridge.org/download.php?file=%2FGAR%2FGAR55_01%2FS0017383507000320a.pdf&code=5a9072d4c946ec6ba239898b8d35813a
http://www.plekos.uni-muenchen.de/2003/rmotschmann.pdf
http://en.wikisource.org/wiki/Catholic_Encyclopedia_(1913)/Marcus_Aurelius_Antoninus
http://www.telecom.gov.sk/externe/znamky/1997/97118.html
http://petermirilovic.blog.sme.sk/c/138616/Zomrel-Marcus-Aurelius-spomienka-na-velku-osobnost.html
http://www.geocities.com/reginheim/teutoburg.html
http://www.archeol.sav.sk/kelemantia/nahran6kel.htm
http://www.parkany.sk/kamenicanadhronom/slovak/dejiny.htm
http://www.trencin.sk/tmp/asset_cache/link/0000082162/17.%20História%20mesta%20Trenèín.pdf
http://www.gorila.sk/product/132174
http://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislavské_oppidum
http://www.muzeum.sk/default.php?obj=pamiatka&ix=rvt
http://www.youtube.com/watch?v=6foGlyNor_g

Spečený val.

  Je otázne, či môžem Spečený val alebo „slovensky čínsky" múr zaradiť do antického sveta, keď tento svet končil na Dunaji. Ale toto je blog a nie kandidátska práca na získanie diplomu k metličke, špachtličke a celoživotnému čupeniu. Takže záhada zo Slovenska.
Nechce sa mi popisovať, ktorí slovenskí národní dejatelia popri Andrejovi Kmeťovi a vedci popri Titusovi Kolníkovi, sa valom zaoberali, ale výsledok je taký, že dodnes nie sú jasné odpovede na dve základne otázky zo štyroch.
 Vieme KDE a vieme ČO.
Spečený val sa tiahne od Sitna po Dunaj. Temer rovno, len z prerušeniami, kde nebol treba. Dodnes sa jeho zvyšky dajú nájsť v chotároch obci tekovského regiónu. Ma dĺžku asi 60 kilometrov. Konštrukcia valu bola založená na štandardnom starovekom zemnom násype spevnenom kameňmi s komorovou drevenou konštrukciou a drevenými palisádami navrchu. Stal na miestach, ktoré je možne prejsť armádou, presnejšie jazdectvom. Val bol zapálený po celej dĺžke a tým došlo k vyhoreniu drevenej konštrukcie s palisádou a spečeniu hliny a zeminy. Umiestnenie v krajine a orientácia ho predurčuje na obranu pred útokom z východu.
Nevieme KEDY a KTO.
Na posledne dve otázky je niekoľko nemožných a niekoľko možných odpovedi. Medzi nemožne odpovede treba zaradiť jeho výstavbu obrami, Ufónmi alebo ako obranu pred Turkami.
Medzi možné odpovede môžeme zaradiť všetky situácie, keď na západnom Slovensku žijúce etnikum cítilo silnú hrozbu útokov nomádov z východu. Táto situácia mohla nastať prvý krát okolo roku 1700 BC, keď Indoeurópania nasadli v južnom Rusku na kone. Ale veľkosť a to, že bol vystavaný naraz, si vyžaduje splniť niektoré ďalšie podmienky:
  • 1. Početne a blízko usídlene obyvateľstvo živiace sa dlhodobo poľnohospodárstvom. Lovci-zberači alebo kočovníci by sa „zbalili" a odišli do bezpečnejších končín. Poľnohospodári mali náradie, ťažne zvieraťa, početnosť a hlavne dôvod „brániť vlasť".
  • 2. Jednotne kmeňové alebo nadkmeňové spoločenstvo s vládnucou vrstvou v priestore temer celého západného Slovenska. Val svojim rozsahom zabraňoval prieniku nepriateľa do strednej Európy vo vnútri karpatského oblúka. Bolo ho možne obísť až cez poľské nížiny. Dnešná D2 v staroveku bola armádou neprechodná. Nakoniec pre zápchy pri Žiline je neprechodná dodnes.
  • 3. Poznanie železa. Také rozsiahle spracovanie stromov v krátkom čase, nie je možne kamennými ani bronzovými sekerami. Ráz krajiny, v ktorej sa nachádzal, bol podobný dnešku. Nebola zarastená hustým lesom. Materiál na stavbu musel byt v niektorých úsekoch dopravovaný. Na Slovensku sa samozrejme nachádzajú význačné opevnenia vybudovane pred dobou železnou, napr.: Nižná Myšľa, ale to sú „prdince" oproti spečenému valu.
  • 4. Dunaj. Ten, kto staval val tam, kde ho staval, musel mat na to veľmi silný dôvod. Nepriateľ musel byt bez valu neporaziteľný. Stavitelia dúfali, že val je pre neho neprekonateľnou prekážkou. Tým že bol pripojený k Dunaju, sa spoliehali na Dunaj, či už ako prírodnú a pre votrelca technicky neprekročiteľnú prekážku. Alebo ako prekážku bránenú niekým na jeho západnej strane.
  • 5. Časový predstih. Budovatelia vedeli, že nepriateľ zaútočí a verili, že majú čas val vybudovať. V tomto prípade sa nejednalo o okamžitú hrozbu. Druhou vecou je poznanie, že nepriateľ nepodnikne krátkodobý koristnicky nájazd, proti ktorému sa stačí brániť v hradiskách alebo útekom do hor, ale z jeho strany ide o trvale ovládnutie územia a obyvateľstva.
  • 6. Vzor. Stavitelia poznali spôsob výstavby a vedeli o použití veľkých krajinných valov, ako účinnej obrany proti nomádom.
  • 7. Jeho spálenie. Keďže val bol spálený vcelej dĺžke, nemohol to byť jeden zo spôsobov vedenia boja. Vstaroveku neexistovala armáda, ktorá by dokázala útočiť v 60 kilometrovom úseku naraz. Nakoniec, val by prehorel za niekoľko hodín natoľko, že jeho zhorenisko bolo možne zasýpať zeminou a pohodlne prejsť na stranu obrancov. Načo bojovať, keď bolo možne počkať.
Riešenia.
Všetky uvedené podmienky viac alebo menej spĺňajú len dve poznané dejinne okolnosti, ktoré sa na území západného Slovenska odohrali v čase Antiky. Vpád Dákov na jeho keltské osídlenie a preniknutie Hunov na jeho germánske osídlenie.
Kelti a Dákovia.
V prvom storočí pred našim letopočtom Kelti sídlili na temer celom územi dnešného Slovenska. Ich strediska sú koncentrované hlavne na západnom Slovensku. Dákovia, žijúci v priestore dnešného Rumunska, za kráľa Burebistu podnikli veľké ťaženie na územie Keltov. Vojna v roku 60. BC  bola rýchla a vyhladzujúca. Z celej populácie prežili len Kelti, ktorí unikli alebo už pred útokom žili na severe Slovenska. Ktoré zo siedmych podmienok splna tento konflikt? Prvé tri Kelti spĺňajú. Štvrtú podmienku, že nepriateľ nemohol prekročiť bránený Dunaj, konflikt nespĺňa. Dákovia útočili po oboch stranách Dunaja. Nakoniec, rozhodujúca bitka sa neodohrala na Slovensku, ale pri Neziderskom jazere.  Piata podmienka tiež nie je splnená. Kelti o útoku nevedeli s predstihom, hoci ich osídlenie na východe sa dotýkalo priamo územia Dákov. Konštrukciu zemného valu Kelti samozrejme veľmi dobre poznali. Ale jeho použitie na obranu teritória nie. Do roku 60. BC tento spôsob obrany bol použitý v Egypte, Mezopotamii, Číne, na obranu Peloponézu a proti Spartakovym otrokom. Ani jeden tento val „slovenskí" Kelti nevideli. Posledná podmienka: Spálenie valu mohli urobiť Dákovia. Zachovalo sa ich osídlenie v jeho susedstve a mali na to 100 rokov čas, než boli z územia vytlačení alebo asimilovaní Germánmi.
Germáni a Huni.
Germáni spĺňajú prvé tri podmienky. Žili na území západného Slovenska a ich najľudnatejšie osídlenie bolo na nížinách a v povodiach riek Váh a Hron a Ipeľ. Germáni mali kráľov, či už ich dosadili Rimania alebo si zvolili vlastných. Zároveň boli poľnohospodári, chovali dobytok a kone. Železo vedeli používať a vyrábať. Podmienka číslo 4: Dunaj. Dunaj zo západu a z juhu vtedy chránili rímske légie. Pre Rimanov predstavovali Huni rovnaké nebezpečenstvo. „Slovenskí" Germáni, Svebi, lebo tak sa v tých časoch volali potomkovia Kvádov, iste vedeli o osude Gotov, ktorých Huni porazili na južnej Ukrajine a v Moldavsku. Rímska obrana dolného Dunaja predstavovala vážnu prekážku pre národy utekajúce pred Hunmi. Preto cesta Hunov do oblasti karpatského oblúka bola dlhým časovým úsekom vyplneným ťažkými vojnami od Krymu po dolný Dunaj. Germáni tiež poznali funkciu a výstavbu valu. Temer 400 rokov sa dennodenne pozerali na valy rímskeho limesu. Niekoľko rokov pred vpádom Hunov, rímsky cisár Valentinianus donútil Kvádov stavať na našej severnej strane Dunaja obranne objekty, čo mu nevedeli odpustiť nielen Germáni ale aj Samo Chalúpka. Druhým vzorom je výstavba alebo obnova rovnakého obranného valu medzi južným oblúkom Karpat a Dunajom v dnešnom Rumunsku. Tento val stavali Goti v roku 376 proti Hunom. Ale Huni nedostavaný val obišli a jeho obrancovia sa zachránili útekom do karpatských lesov. Krátko potom utrpeli Rimania osudovú porážku od Gotov pri Adrianopole a ich légie začali mat na Dunaji vážne problémy. Do obdobia po roku 375, je podľa mňa, možné umiestniť výstavbu Spečeného valu. Germáni celu svoju dovtedajšiu históriu žili v otvorených osadách a spoliehali na svoje vojenské umenie alebo na útek do močarísk a hôr. Keďže je to na Germánov dielo nevídaného rozsahu, ich strach musel byt neskutočný. K opusteniu valu došlo pravdepodobne v roku 400, keď Huni spoločne s poddanými Gotmi porazili Gepidov a ovládli  povodie Tisy a východoslovenskú nížinu. Germáni utekajúci z pravo brežného Dunaja strhli zo sebou  Svebov a začali plieniť územie dnešného Rakúska a Bavorska. Pád rímskeho limesu v našej oblasti bol tak rýchly, že Rimania v Carnunte nestačili ani chlieb vybrať z peci. Val zostal opustený. V jeho okolí sa bez boja usadili Huni a vládli zvyšku Svebov. Pravdepodobne vtedy  bol val spálený samotnými jeho staviteľmi možno na príkaz Hunov.
Perlička na záver.
 Ako hovorieva klasik Pavel Dvořák: „A možno to bolo všetko inak!" Útek Svebov a spálenie valu nezapríčinili Huni, ale veľká kométa ktorá sa objavila 18.3. roku 400. Požiar v dĺžke 60 kilometrov možno bol ohňostrojom na rozlúčku s nadlho posledným slušným storočím v strednej Európe.
http://www.regiontekov.sk/index.php?session=0&action=read&click=open&article=1131656396
http://www.regiontekov.sk/index.php?session=0&action=read&click=open&article=1127070449
http://tajomstva.org/zahady-paranormalne-javy/zahadny-val-obru/
http://www.geocaching.sk/geocache-detail.php?id=866717
http://mek.oszk.hu/03400/03407/html/10.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Roman_Gothic_Walls_Romania_Plain.svg
http://mek.oszk.hu/03400/03407/html/22.html
http://ssd.jpl.nasa.gov/?great_comets
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/83/Chalupka_Mor-ho/1
Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 2. http://www.vydavatelstvorak.sk/product/stopy-davnej-minulosti-2-slovensko-v-staroveku-9/
Jarmila Bednařikova : Stehovaní národu http://www.martinus.sk/?uItem=14600
E.A. Thompson : Hunove http://www.martinus.sk/?uItem=6620

pondelok 22. augusta 2011

Kniha kníh.

Existuje kniha, ktorá formuje osobný život každého z nás a vytvorila našu civilizáciu.
Prvý zachovaný text našej civilizácie sa nachádza na pohári na víno a je z roku 730 B.C. Je to signifikantné, lebo zatiaľ čo iné civilizácie si do kameňa zapísali dane, dary bohom, zákony kráľovské alebo božie, naša začala hexametrickým veršom plným erotiky, humoru a radosti zo života s odvolávkou na „Knihu kníh"
ΝΕΣΤΟΡΟΣ:...:ΕΥΠΟΤΟΝ:ΠΟΤΕΡΙΟΝ
ΗΟΣΔΑΤΟΔΕΠΙΕΣΙ:ΠΟΤΕΡΙ..:AΥΤΙΚΑΚΕΝΟΝ
ΗΙΜΕΡΟΣΗΑΙΡΕΣΕΙ:ΚΑΛΛΙΣΤΕΦΑΝΟ:ΑΦΡΟΔΙΤΕΣ
"Z Nestorovho poháru sa iste s pôžitkom dá napiť, kto sa ale z tohto napije, zmocni sa túžba po Afrodite s krásnym vencom (po dievčati)"
Naša civilizácia stoji na básni, ktorá vznikla okolo ruku 950 B.C. a popisuje udalosti, ktoré sa udiali 250 rokov predtým. Stala sa "povinným čítaním" vzdelancov. Iste najkvalitnejším čítaním v dejinách, lebo ľudia ktorí si jej verše šepkali potichu alebo prednášali verejne vytvorili náš svet. Vynašli túžbu poznať správne odpovede a mnohé odpovede našli. Došli na to, že zdrojom ozajstných otázok a odpovedi je reálny svet a nie kázanie prorokov. Zaviedli pravidlo, že človek sa ma riadiť ľudskými zákonmi vlastnej spoločnosti  a nie príkazmi vykladačov božích. Objavili, že zdrojom životnej sily je radosť zo života a nie strach z hnevu bohov.
Vďaka ním sme nikdy netúžili a nestali sa Bohom vyvolenými národmi, ale zostali sme zvedavými roztopašníkmi  s pohárom vína v ruke. Rozprávame podobnými jazykmi, akým bola napísaná „Kniha" a väčšinu slov pre vedu, umenie a vzdelanie mame od tých, čo ju prví čítali. Oni došli na to, že zdrojom radosti zo života je spoločne prežitý veselý zážitok v krásnych budovách a štadiónoch, kde hrajú herci, znie hudba a súťažia atléti a nie konanie pokánia ako prejav manipulácie s našim strachom z nevedenia. Vďaka knihe veríme, že človek ma schopnosť a povinnosť meniť svet k lepšiemu a nie len sa pretlkať v slzavým údolim.
Uverejnené na blog.sme 24.3.2010

štvrtok 14. júla 2011

Moje Nostromo

Poznáte ten  príbeh o kozmickej lodi Nostromo. Neopatrný kozmonaut do nej vniesol v hrudi Votrelca.  Centrálnym počítačom riadená loď a ani jej posádka neboli schopní sa s Votrelcom vyrovnať. Nakoniec zlikvidoval temer celu posádku a zanikla aj úžasná loď Nostromo.  Toto je môj osobný príbeh zažitý pred pár dňami v mojej Nostromo a s mojím Votrelcom.
Zaplavilo ma nepríjemné svetlo a cítil som, ako mi z hrdla vyťahujú nejakú strašne veľkú vec. Predo mnou sa mihotali postavy. „ Dáme mu polovicu, aby necítil také bolesti." , bolo posledne, než som znovu zaspal. Potom som sa budil na pocit, ako by mi cez hruď precválali všetky kone, čo kedy dedo mal . Vždy sa nad mnou sklonila plavovláska v modrej blúzke.  Nazval som si ju pre seba Charlize.  Ráno, keď zažali, ma umyla. Bol som strašne unavený a tak neviem ako to urobila, že som bol v suchu a teple a cítil som sa bezpečne. Keď prišla posledný krát, sklonila sa mi Charlize k uchu a povedala  „Držte sa!"
„Pán Satko je môj. Na sedmičku". Previezli ma. Okaňa. Vysoké, čiernovlase okate dievča sa cely deň vrtelo okolo mojej a vedľajšej posteli. Vymieňalo konské injekcie s infuziou v zásobníku.  Cez  hadičkový hub na krku do mňa všeličo ladovalo a naopak si bralo mojej krvi.  Veselá, vysmiata. Keď si ma  prišli pozrieť moji, povedala Okaňa synovi: „Mladý, mal by si isť von, nejako bledneš. Len ty tu nerob hrdinu a rýchlo chod, aby si mi tu nenatiahol k tatovi."
Neskoro v noci som sa zobudil. Mal som vysoko pod hlavou a dobrý prehľad. Proti v kresle sedela Zuzka, jediná sestrička, ktorej viem ozajstne meno. V šere osvetlenom monitormi a tlmeným modrým svetlom, chodila s malým LED svetielkom kontrolovať zásobníky a do farebných hárkov zapisovala čísla.  Bolo to ako v kozmickej lodi. Ležali sme tam popripájaní hadicami a drôtikmi na rôzne skrinky. Na monitoroch sa vykresľovali  krivky a čísla života. Nechcelo sa mi spať. Moja hruď ma len spolovice bolela ako predtým. Občas som fúkal do čínskeho balónika na pláž a pokažde to dokázal na menej nadychnuti.  Bol som starý, znovu narodený somár.  Áno, somár, lebo som si nedával nádej, že prežijem toho votrelca vo mne. V tom šere, kde ma nik nevidel. som si cele hodiny hánkami prstov vytieral z oči slzy darovanej budúcnosti.
Osem dni predtým došiel lekár oddelenia za mnou. „ Mate vážny problém.  Podľa výsledkov z katetrizacie ste akútny prípad a zaradili Vás urgentne v pondelok na operáciu." - „Mohol by som si ešte zbehnúť domov? - „Vy ste ma asi nepochopili, pán Satko. Vy môžete kedykoľvek a rýchlo zomrieť. Toto je jedine miesto na svete, kde Vám stihneme pomôcť."
Tam na konečnej dvesto šestky nad mestom stoji Národný ústav srdcových a cievnych chorôb.  Moje Nostromo pevne zachytene o planétu, odbornosť a ľudskosť. Čoraz menej ma boli hruď, z ktorej jeho perfektná posádka  odstránila Votrelca, ktorého som si tam doniesol.
Vďaka.

nedeľa 10. júla 2011

Bankový produkt

  Ak si bankový laik ako ja mysli, že sú to peniaze, tak dnes už poučený mu môžem povedať, že to nie sú peniaze, ale spôsob, ako jeho dnešné a budúce peniaze dostať do banky. V tom lepšom prípade.
Pred tromi týždňami som navštívil v jednom veľkom bankovom dome pracovisko, kde prebiehajú veľké medzibankové operácie a kde sa točia najväčšie peniaze. Zo zvedavosti som sa spýtal, či ľudia, ktorí  tam pracujú majú vysoké školy alebo sú vyberaní podľa mentálnych schopnosti . Povedali mi, že temer všetci sú matematici. Myslel som si, že preto by si vedeli v hlave rýchlo zrátať finančny dopad svojich rozhodnutí. Povedali, že nie. Zamestnávajú matematikov, preto lebo oni komplexnejšie pochopia, s čím sa vlastne obchoduje. Pochopia a vymyšlaju  „bankové produkty".
O par dni začal krach gigantov na Wall street. V celom tom guľáši čo nastal, mi nejaký čas trvalo, než som sa zorientoval. Ale nakoniec som to, možno po svojom, pochopil. Partia  podvodníkov zorganizovala matematickú olympiádu so svetovými peniazmi.  Naivní ľudkovia verili bývalému šéfovi FEDu a ten starý pánko veril, že zamestnáva najlepších matematikov.  Trvalo to tak dlho, že aj seriózni bankári vopchali svoje peniaze do kolotoča imaginárnych vzorcov, čísiel a záruk. Vykašlali sa na tradíciu a dobre meno. Odovzdali svoje pravo majiteľa rozhodovať draho preplácaným managerom. Vôbec nepochopili, že títo vyžírkovia vyťahujú reálne peniaze vkladateľov na svoje reálne platy a odmeny. Akcionári nechápali  matematiku a keďže nechceli vypadať hlúpo,  nepýtali sa, kde sú tie zlate tehly. Uverili že ta hra bude fungovať na veky a tiež začali vyjedať sami seba. Najmenej z toho asi mali chudáci matematici. Predpokladám, že aj ako prví skončili  bez záchranných padákov  na ulici.
Je namieste si položiť otázku, či naši matematici v bankách pochopili celu tuto hru a umožnili našim bankárom sa jej s našimi peniazmi zúčastniť. Keďže existuje tzv. bankové tajomstvo a celospoločenská predposratost pred bankrotom nevieme. Zostava nám len veriť, že matematici v našich bankách úroveň vedomosti tých amerických nedosiahli. O morálnej úrovni bankárov  si ilúzie nerobím.
Zverejnene na sme.blog 23.9.2008 10:51:15

piatok 1. júla 2011

Krížik.

Ľudia nosia na retiazkach krížik. Väčšinou kresťania. Ale vlastne odkedy nosíme krížik, na krku? Na počudovanie, nezačali s tým kresťania v Stredomorí, ale severania. Títo temer pohania sa nevedeli zaobísť bez amuletov a tak si začali okrem kotiev, odlievať aj malé krížiky určene na zavesenie na krk. Keď si vedeli urobiť krížik Vikingovia viem si urobiť krížik aj ja. Tu je postup.
Kresťania z Byzancie vyvinuli iný typ krížika na zavesenia na krk. Schránku na relikviu v tvare kríža. Nakoniec aj najväčší slovenskí neverci a inoverci nosia tento krížik so sebou. Je vyobrazený na desaťkorunovej minci. Krížik sa našiel nekompletný vo Veľkej Mači. Je z pozláteného bronzu.  Na vianočných trhoch mi manželka  kúpila jeho  celkom vydarenú repliku. Tieto byzantské krížiky boli dvojdielne schránky na uchovanie posvätnej relikvie. Najrozšírenejšou relikviou bol kúsok  Pravého kríže. S veľkou pravdepodobnosťou neboli určene na nosenie laikom ale len kňazom. To bol, okrem ceny materiálu, náročnosti výroby a zložitosti získania relikvie, hlavný dôvoď presadenia sa jednoduchšieho severského variantu medzi bohabojným ľuďom. Ale prečo by mal byt človek kupovať v klenotoch štandard, keď si môže vyrobiť repliku unikátu. Do dnešných dni prežili len dva byzantské krížiky. Krížik kraľovni Dagmar Dánskej čo bola  vlastne Markéta dcéra Přemysla Otakara I. Doniesla si ho v roku 1205 pravdepodobne z Čiech, kde sa dostal za neznámych okolnosti. Tento krížik sa našiel v jej hrobe, keď ho v roku 1690 otvorili. Dnes je jeho značne zjednodušená replika obľúbeným suvenírom. Bohužiaľ nikde na webe nie je farebný obrázok tohto krížika a v mojej encyklopédii je len čierno biely. Takže zostala druha možnosť, krížik, ktorý sa nachádza v Britskom múzeu. Tato nádherná zlatnícka práca bola objavená v Konštantínopole, dnešnom Istanbule.  Kto niekedy hľadal obrázky exponátov vo svetových múzeách, alebo si niečo v nich chcel nafotiť, vie že je to temer nemožné. Ale Angličania sú iní. Majú zmysel pre fair-play. Ak sa zaregistrujete na webe British Museum a nebudete obrázky využívať komerčne, vo vysokom rozlíšení vám ich pošlú mailom. Takže rozhodol som sa vyrobiť si tento krížik.
Jeho originálne rozmery sú 6x3 cm. Je vyrobený z temer čistého zlata a sú na ňom vyobrazený smaltom Panna Maria,  Sv. Basileus a Sv. Gregor. Obrázky sú vyhotovené technikou cloisonne. Na rovnú zlatu plochu sú priletovane tenké zlate drôtiky. Priestor medzi nimi je vyplnený emailom - smaltom. Vyhotovili ho  medzi rokom 1000 až 1200 A.D..
Postup výroby môjho krížika:
Nepoužil som čisté zlato ale čisté striebro. Čisté preto, lebo komerčné predávané strieborne šperky obsahujú 75 tisícin medi a ta vystúpi na povrch pri smaltovaní ako čierna škvrna. Keďže nedokážem priletovať zlate drôtiky na striebornú plochu, tak aby zniesli zohriatie na 900 celestínov bez deformácie, rozhodol som sa použiť techniku champlevé. Ta spočíva vo vytvorení vybrania (buniek) v pôvodnom materiály a jeho vyplnenie smaltom.
Vytlačil  som si obrázok krížika a na priesvitu fóliu som si nakreslil jeho obrys. Obrys som v grafickom programe pripravil pre tlač na PnP fóliu.
V laserovej tlačiarni som si na drsnú stranu PnP  fólie vytlačil zrkadlový obraz. Potom pomocou žehličky som ho nažehlil na  Ag pliešok.

Nožnicami  som vystrihol hrubý tvar krížika.Keďže pre vyhĺbenie buniek v striebre používam leptanie, všetky plochy, ktoré majú zostať neleptane som zatrel farbou.

Leptadlom je dusičnan železitý. Takže leptám vonku a pomaly. Po vyleptaní, to vypadá takto.

Do vyleptaných buniek sa nanesie email. Jednotlivé práškové farebné smalty majú rozlične teploty tavenia, je potrebné začať tou čo vyžadaje najvyššiu. Emailom postupne vyplňujem bunky a vkladám krížik do piecky. V pohode to zaberie jeden deň.

Keď je všetko upečene, tak ako ma byt, pomocou brusného kameňa vo vode sa zbrúsia zvyšky smaltu a štandartnymi metódami sa zabrúsi cely povrch krížika na lesk. Nasleduje posledné vloženie krížika do piecky, aby sa aj povrch smaltu zarovnal na hladkú sklenú plochu. Potom vyleštený krížik galvanicky pozlátim pomocou špeciálneho pera.

Ešte raz preleštím a mam hotovo.

Ale na nosenie je asi veľký. A zabudol som vyvŕtať hore dierku.

Závišov kríž

  Hlboko v lesoch je malé mestečko. Nad mestečkom kláštor a v kláštore zopár mníchov stráži poklad neuveriteľnej ceny. To nie je rozprávka, alebo americká filmová sprostosť. To je skutočnosť 21. Storočia.
Pred rokom mi konečne z holandského antikvariátu prišla kniha Klausa Wessela: Byzantine enamels vydaná v roku 1969 univerzitou v Shannone Írsko. V nej sa spomínal Závišov kríž. Dvojramenný patriachalny pozlátený kríž s emailami, drahokamami a ostatkami svätého kríža. Bol to dar mocného Záviša z Falkesteina kláštoru, v ktorom je aj pochovaný. Jedna sa bezpochyby o uhorsky korunovačný klenot pochádzajúci z Konštantínopola. Má sa za to, že Závišovi ho mu darovala Kunhuta dcéra uhorského kráľa, a tiež vdova po českom kráľovi  Premyslovi Otakarovi II, ako svadobný dar. Je to veľmi dávno. Vtedy sa písal rok 1285.

Aby som vedel o kríži niečo bližšie podarilo sa mi nájsť v libereckom antikvariáte monografiu českej akadémie vied z roku 1930, kde je vyčerpávajúci popis histórie a vyhotovenia kríža. Takže zostávalo už len jedno, isť si ho pozriet. Pôvodne bol v Prahe na hrade. Ale v roku 1990 ho veľmi neochotne zo Svatovítskeho pokladu vrátili naspäť cisterciakom v kláštore Vyšší brod.

Našiel som web stránku kláštora a dohodol som si s návštevu. Prepošt Justín mi však povedal, že nemôžem vidieť originál, ale veľmi zaujimavo urobenú fotokópiu. Bol to famózny výlet. Cez rakusky Linz som sa s manželkou vybral do najjužnejších Čiech. Okrem toho, že kláštor z polovice 13. Storočia ma obrovskú knižnicu, pohnutú históriu a opatruje vzácne skvosty, som sa dozvedel aj o trapnosmiešnom konaní  dnešných potentátov. Mnisi dostali ponuku, zapožičať kríž na výstavu do zahraničia, za získané peniaze chceli vybudovať zabezpečene miesto pre verejnú prezentáciu kríža. Ale urazení pražskí úradníci to zakázali. A tak unikát, ktorého jediný konkurent je v katedrále v Cosenze v Taliansku, skrýva 6 mníchov kláštore. Ako v rozprávke.

utorok 28. júna 2011

Prapočiatky Grinavanov.

Moje rodisko sa vola Grinava. Vlastne v čase môjho narodenia sa volalo Myslenice, hoci obyvatelia sa volali Grinavania.  Je to krásna časť planéty. Tisícročia to býval len úzky pás medzi nepreniknuteľným Šúrom a vrcholom Malých Karpát. Nebehali tu ani mastadonti a ani tu nežilo veľa rôznych keramických kultúr. Na svahoch plných kamenia a namletého piesku sa rodí riedke obilie. Občas sa tu niekto pokúšal prežiť ale nedarilo sa. Krajina čakala na iní druh ľudskej rasy. Na umelcov života čo pestujú  kultúrnu plodinu. Na Grinavanov.
Prví pokusní Grinavania boli Kelti. (Naopak to neplatí)  Tam pod Ostrým vrchom mali osadu. Keby ste videli maketu rimsko-galskeho prekladiska vína v dnešnom Marseille, pochopíte že Kelti patrili medzi tých, čo by víno vypili aj mŕtvemu z ucha. Iste tu pestovali vinič, veď vtedy bolo teplejšie. V potokoch nad Limbachom ryžovali zlato, z ktorého v Bratislave razili biateky. Vyrúbali horu na svahoch aby videli doďaleka a nasadili štepy. Slnko žiariace cez zrnka hrozna vyvolalo zo zeme jasného ducha radosti, ktorý tu stále tancuje. Bolo ich veľa Keltov veselých zvaných Bojovia. A potom krátko pred Rímom prišla pohroma. Všetkých ich zabil dácky kráľ Burebista. Plínius  zapísal, že zmenil ich krajinu na Bojskú púšť. Zostalo po nich len zopár krásnych bronzov a trvale zmenená krajina.
Rimania došli na Dunaj zospodu a z vrchu prišli Germáni. Germáni neboli Grinavania, lebo nepracovali. Zarastene svahy po viniciach im nič nehovorili. Presunuli sa do Šúru, kde ich močiare a komáre chránili pred Rimanmi. Keď odišli légie z južnej strany Dunaja, pobrali sa aj Germáni. Im za pätami vtiahli do krajiny prví Slovania. Takí mantáci zo severu. Ani kruh na točenú keramiku nepoznali. Veď načo. Tu žbrbu čo robili z medu mohli chlípať aj drevenou lyžicou. To tiež neboli Grinavania.  Grinavania majú radi návštevníkov a k týmto ani Avari nedošli.
Ozajstní Grinavania došli spolu so Slovanmi v rámci „druhého skrutínia“ ako ľudovo volám rozchod Slovanov od Dunaja po roku 650. Poznali víno a pestovanie viniča, veď roky plienili Balkán a byzantské dŕžavy Poznali aj kresťanstvo, ale k životu ho nepotrebovali. Až v novej krajine v susedstve Frankov ich veľmoži pochopili s dišpút so Sv. Amandom a s misionármi  Sv. Virgila , že zmocnejú, keď sa stanu kresťanmi.  A čo pán prosí, to byť musí. Zavadzali kresťanstvo. Kresťanstvo bez vína je heréza.  Preto: „Rastizolao iureiurando pactum fecit cum Carolomano et coeperunt iterum instaurari deserta Boiorum“  Proste jednoduchou rečou: Kronikár zapísal že Rastislav v spojenectve s Karolmanom revitalizoval Bojskú púšť. V Júri sa našli vinohradnícke nože v slovanských nálezoch. Tvrdenie, že malokarpatské vinohradníctvo prišlo  s Nemcami môže mat úplné inú časovú dimenziu, keď to boli Bavori poslaní Karolmanom v roku 858. A tiež úplné iný obsah, keď došli k ľuďom, čo poznali pestovanie viniča a pili víno. Možno práve v roku 858 doniesli z Germanie štepy ktoré dávali v naších podmienkach lepšiu a bezpečnejšiu úrodu ako tie z Balkánu.
Malá odbočka. Otázka či Nemci boli Grinavania vlastne otázkou nie je. Veď nazvať ríšskymi Nemcami chlapa a ženu, čo vedu rozhovor : „Vó is das sólnička? – Aus den kuchen pólička!“  môže len Goebbels .Bohužiaľ, ale tomu Goebbelsovi naši spoluobčania na svoju škodu uverili. Áno Nemci boli Grinavania, tak ako pôvodní Slováci alebo neskôr prisťahovaní  Chorváti.
Ale aj napriek hlúpemu koncu, dodnes je vlastne otázka príchodu Nemcov otvorená. Vraj prišli do krajiny zdecimovanej Tatármi. Ale bola moja časť sveta vôbec poničená? V bitke s Tatármi na rieke Slaná zahynul župan Sebeš z  Jura a jeden zo synov Alexandra grófa z Pezinka. Dvom synom Alexandra, Achillovi a Kosmovi sa podarilo zachraniť. Neutiekli s kraľom do Dalmácie, ale zorganizovali obranu na svojich majetkoch. Iste úspešnú, lebo sa ubránili nielen Tatárom ale aj rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Bojovnému. Keď ten zajal v boji zraneného Kozmu, Achilles vyplienil Rakúsko až po Viedeň a vojvoda Kosmu prepustil.  To by sa im nepodarilo bez vojakov. A vojaci nežijú z luftu ale z chleba a vína. Buď Tatári až  k nám netrafili, alebo sa ľudia ubránili na hradisku v Jure. Na každý pád už vtedy stal kostol Sv. Juraja a asi aj kostol Sv. Žigmunda kráľa v priestore dnešnej obci Grinava. Ďalší kostol stal v Pezinku a pravdepodobne už aj v Slovenskom Vajsgrube. Priveľa kostolov na tak malé územie, keď predpis vravel, že stačí jeden na desať osád.  Ale čo keď tých osád bolo viac, alebo boli ľudnatejšie než bolo vtedy zvykom? Iste ich bolo viac než dnešných sídiel, ale sa ťažko  hľadajú. Dnes môžete archeologicky uspieť v priestore bývalého Šúru a niekedy v zastavanej časti. Ale mimo mesta na svahoch nenájdete skoro nič. Nie preto, že by tam nič nastalo, ale pre podstatu vinohradníctva. Vinič ma hlboké korene. Je to jeho výhodou ale aj problémom pri sadení. Pri zakladaní viníc sa robila tzv. prekopávka dnes sa tomu odborne vraví rigolácia. Videl som ju robiť môjho otca. Meter široký a meter hlboký  pas prekopaný cez celu šírku zakladanej vinice. A tak postupne po svahu odhora dolu. Takže ak aj niekde nejaké základy po polozemniciach  zostali, naši predkovia ich pekne krásne rozkopali, čo bolo užitočnejšie našli a čo zavadzalo vyniesli na okraj a vytvorili kamenice. Ale ani tie kamenice už nie sú. Keď skončili turecké vojny a začal rasť počet obyvateľstva previezli ich ľudia do dediny a postavili si z nich domy. Posledne zvyšky dôkazov rannostredovekého osídlenia priestoru Grinavanmi zlikvidoval družstevný buldozér s príznačným názvom Stalinec. Nakoniec aj vďaka Stalinovi  a známej finte kresťanských mysliteľov  na blogu.sme (neexistencia dôkazov, nie je dôkazom neexistencie) môžem smelo posunúť vznik grinavského vinohradníctva a etnogenézu súčasnych Grinavanov k roku 800 A.D.. A po vypití grinavského vlašaku až ku Keltom.
Zoznam zdrojov:
J. Dubovský, J. Žudel: Dejiny Pezinka, Obzor 1982
Z. Farkaš, J. Vavák, P. Wittgrúber: Dejiny Pezinka od praveku po formovanie sa uhorskeho štátu, Zborník Pezinok 2008
J. Vavák: Nové poznatky k najstarším dejinám Svätého Jura, Kolektívna monografia Svätý Jur 1209 -2009
P. Sandtner Sakrálne stavby v Pezinku na starých fotografiach, Pezinok 2008
P. Wittgrúber, P. Tuček, J. Vitáloš: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch, Road Bratislava 2001
P. Dvořák: Prvá kniha o Bratislave, Rak Budmerice 2006
M. Kučera: Postavy Veľkomoravskej histórie, Perfekt 2005
M. Kučera: Stredoveké Slovensko, Perfekt 2002
F. Curta, R. Kovalev: The Other Europe, Avars, Bulgars, Khazars and Cumams, Brill leiden, Boston 2008
F. Curta: The Making of the Slavs, Cambridge University Press, 2001
R. Marsina, M. Marek: Tatársky vpád, Rak Budmerice 2008
J. Baďurík  Z počiatkov vinohradníctva a vinárstva starého Pezinka. http://www.grinava.com/
V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela, Rak Budmerice 2000
J. Steinhubel: Nitrianské kniežatstvo, Veda Bratislava, Rak Budmerice 2004
J. Steinhubel: Kapitoly z najstarších českých dejín, Krak
J.M. Everett: The Peoples Chronology, Gale Farmington Hills, 2006
C. Mango, R. Scott: The Chronicle of Theophanes Confessor, Clarendon Press, Oxford 1997
P. Sandtner: Pamiatky a zaujimavosti niekdajšej obce Grinava, Pezinok
L. Galuška: Velká Morava, Moravské zemské múzeum Brno 1991
S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen, Walter der Gruyter, Berlin 2008
T. Štefanovičová a kol. : najstaršie dejiny Bratislavy, Elán Bratislava 1993
D. Kováč: Dejiny Slovenska, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998
D. Třeštík: Vznik Velké Moravy, Nakladatelství Lidové noviny Praha 2001
D. Třeštík: Počátky Přemyslovcu, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1997
Z. Klanica: Počatky slovanského osídlovaní naších zemí, Academia Praha 1986
M. Beranová: Slované , Panorama Praha 1988

Babka

Môj dedo bol priamočiary človek. Na druhom rande povedal babke, že je vdovec s dvomi malými synmi a nemá čas chodiť na vohľady. A tak do mesiaca bola svadba.
Babka porodila dedovi ďalšie štyri deti. Dvoch synov a dve dcéry. Tej staršej, Veronike, som sa narodil ja.

(babka v deň svadby s bratmi)
Dedo mal vinohrad a voly, s ktorými furmančil. Vína bol nadbytok a jediní koho zaujímalo, boli financi. Preto babka okrem prace doma a vo vinici, dokrmovala husi na pečienku. Vykŕmenú hus predávala za 2 koruny a pečienku za korunu. Žilo sa im ťažko. Jedine, na čo v dobrom spomínala, bola pešia pút z Grinavy do Mariazellu v dnešnom Rakúsku.
 
(babka pri vlastnoručne urobenom oltáriku pre procesiu k Božiemu telu.)
Po vojne dedo dostal v rámci americkej pomoci UNRA koňa. Dokúpil k nemu druhého a furmančenie mu išlo lepšie. Keď si už niečo nadobudli a chceli prestavať starý dom, došla mena peňazí a opäť boli chudáci.  Dedo musel do družstva s celým majetkom. V 50-tých a 60-tých rokoch v družstvách bolo viac trápenia ako peňazí. Ale aj tak poslali najmladšieho syna na štúdium do Prahy. V piatom ročníku strýka nespravodlivo vyhodil profesor zo skúšky, babka sadla do vlaku a išla za rektorom. Ten ju prijal a nariadil opakovanú skúšku pred komisiou, ktorú hravo urobil. Ale na fakulte mu to nezabudli a podrazili ho pri štátniciach. Urobil ich v náhradnom termíne a jej veľký sen vidieť, ako páni profesori v „talároch" dávajú diplom jej synovi sa nenaplnil.
Ale babka to nevzdala. Ako prvák som zo školy chodil k nej na obed. Len čo som dojedol, odložila tanier a hneď som si musel napísať úlohy. Stal som sa jedníčkárom a babkiným miláčikom. Vedela neskutočne dobre variť, ako ona hovorila „od múky". Vyvárala mi a piekla samé dobroty a dala korunu za každú jedničku na vysvedčku. Mal som na tri mesiace do kina. Dokonca mi odpustila aj to, že som raz po nej kameň hodil, lebo mi nechcela požičať, koryto na člnkovanie. Chvalabohu, som ju netrafil. Keď som trochu podrástol, tak som im každý deň nanosil uhlie do peterpecky a nakálal drevo do sporáka. Vlastne v nedeľu nie, zato v sobotu dva uhláky. Ako stredoškolák nadšený fotografovaním som urobil tento portrét. Mala 66 rokov.
 
Na prednášky a cviká som už chodieval autobusom. Zástavka bola oproti jej domčeka a babka „vykukávala" z okna, kedy už konečne pôjdem a či tu výšku neflákam. Keď ma zazrela, došla sa ma opýtať, čo mi ma napiecť alebo navariť. Zakiaľ som sa kŕmil, zaujímala o všetko, čo sa dialo v škole a na skúškach. Vyzeralo tak, že spolu to zvládneme a uvidí tých pánov v „talároch". Bol som v tretom ročníku, keď jej na Veľkonočnú nedeľu doobeda zlyhalo srdce.
Dedo došiel z veľkej omše a cez okienka na dverách do spalne, som ho jediný kráť v živote videl ako plače kľačiac pri posteli. Ta drobná a láskavá žena bola tretím najmocnejším človekom v mojom živote.

Dievčatá.

Zopár zážitkov s dnešnými dievčatami.
Pipuška tak 16, frňáčik dohora, vysoká, vyvinutá. Polhodiny sa vrti pri regáloch. Keď kontroluje dolné regály, očkom sledujem, či jej nevybehne aj spodná polovica prdelky z podbedrových jeansov. Zúfala dôjde ku mne: „Mate niečo od Hamleta?" Prvé čo ma napadne, že jej poviem: „Jasnačka, Shakespeara!" Ale potom si uvedomím - podnikaj a nesrandičkuj. Vytiahnem titul: Shakespeare - Hry. Našťastie kniha začína Hamletom. „Tu mate Hamleta, a aj Othella a Macbetha." - „Mne stačí len Hamlet." - „Mám ich len spolu." - „ No dobre zoberiem si ju teda." Natiahne si bielu bundu do pásu, čo si odložila a odpláva na štekloch v diaľ ako Sen noci svätojánskej, netušiac, že ušatej bielej taške ma ešte aj príbeh, čo napísali Romeo a Júlia. Keď sa už nikdy nevráti pred regál, tak všetci menovaní písali zbytočne.
Traja okolo 30-tky. Najskôr vedľa v espresse srkali svätovavrinecké. Dve dievčatá a on. Ta krajšia sa ma spýta, či mam niečo vo francuzštine. Ukážem jej regál. Potom si spomenie na neho a opýta sa: "A v angličtine niečo pre chlapa." -  „Dejiny železnice" Idem do regálu a podám mladíkovi. Tomu sa kniha páči. Anglicky sa spýta na cenu, zaplatí a slovensky povie Ďakujem. Sadne si na schodíky a listuje knižku. Ta krajšia: „A niečo zvláštne čo by som mu ja kúpila?"  Vyberiem starú knižku: "Tu mam Zoja Kosmodenskaja v ruštine a v angličtine možno, známeho potešíte." Pozerá aj kamoškou do knižky: „Výborné! Chcem ju. A to nie je známy, ale budúci manžel, len to ešte netuší." Obe sa chichocú ešte na chodbe.
Tmavovlasá Osemnástka v pondelok. Vyhľadáva očný kontakt ako predátor. „Keď vám donesiem knihy, zoberiete mi ich? - „Lepši je zoznam". Osemnástka v utorok prekročí osobnú zónu a zo vzdialenosti 40 centimetrov povie: „Ja ich mam zabalene v krabici a zoznam sa mi nechce robiť. Zoberiete ich aj tak" - „Áno, zoberiem." Stále si hľadíme do očí. „Vo štvrtok o štvrtej poobede. Tak tu buďte, prosím." Prikáže mi. Piatok trištvrte na sedem večer. Z výťahu vychádza Osemnástka a za ňou urastený chlapec s krabicou od monitora. „Včera mi to nevyšlo a dnes sa strašne ponáhľam. " Hľadíme na seba. „Ale ja si tie knižky musím pozrieť, ohodnotiť a to nejaký čas trvá" - „Ale ja sa naozaj strašne ponáhľam. Ideme na chatu." vraví mladá čiernooká mamba. Pozriem do krabice. Kuchárky a lekárske knihy. „ Tridsať O.K.?" - „Dobre." Pozriem do pokladne. Úplné podvedome, chcem dať obom po pätnásť eur. Ale mam tam dve päťeurovky, nejaké desiny zopár dvacín. Rozmyšlam: Keď dám jej a jemu po päť a desať euro, nebudem mat ráno pätky. V hlave kombinujem: Jednoduchšie by bolo dať im desinu a dvacinu nech si rozmenia inde.  Zamysleny sa opýtam: „Ste milenci?" Bože, vyletelo to zo mňa a už sa nedalo vrátiť. Šelma doširoka otvorí oči. „Prečo sa pýtate?" „Či vám dať každému pätnásť, alebo keď ste SPOLU dám vám  desinu a dvacinu."- priznávam farbu.  Chalan je červený ako rak a pozerá na ňu.  Ona sa zvláštne uvoľnene usmeje, už nemanipuluje: „Áno, aj tak sa to povie." Zoberie peniaze a podá ich zmetenému chalanovi."Ďakujem, a keď budeme mat ešte knihy, môžeme prísť?"

Ahoj, pozdraví ma Ho-či-minova trojročná dcéra. (Ho-či-min je Vietnamec čo ma na rovnakom poschodí fast food.) Prišla skontrolovať, či mam cukríky. Keď ich zbadá, začne tradičnú hru. Ukáže palec a ukazováčik. Ja jej ukážem palec a poviem: „Jeden." - Ona ukazujúc dva pršteky povie: „Dva." Kývam jej ukazováčikom : „Jeden." Ona ukáže palček a povie: „Jeden." Potom si do každej rúčky zoberie jeden cukrík a s „Ahoj" usmiata odíde.

Mythbuster

Jedným z rozšírených mýtov je, že stredoveké kláštory zachránili antickú literatúru. Na konci antiky boli v tisíckach súkromných a verejných knižníc milióny diel. Vo vrcholnom stredoveku bolo západnej Európe tisíc kláštorov a státisíce mníchov a kňazov. A zachovali sa len  paberky. Prečo? Lebo mnísi, kláštory a cirkev nič nezachraňovali.
Barbari a náboženskí fanatici zničili milióny zvitkov a kódexov v knižniciach západného sveta.  V ruka v ruke s ničením sa strácala aj znalosť písma. Antické zvitky boli spálené a diela napisane na pergamene slúžili ako zdroj suroviny. Zopár antických diel sa zachránilo v talianskych mestských archívoch až do času  karolínskej renesancie. Karol Veľký v snahe obnoviť západorimskú ríšu pochopil, že spravovanie ríše vyžaduje informácie obsiahnuté v starých knihách. Časť vzdelancov sa začala venovať štúdiu a opisovaniu antických diel. Mnohým slovám a okolnostiam nerozumeli a tak ich zapisovali podľa vlastného názoru. Idea obnovy Ríma na Západe zobrala za svoje rozdeleným karolínskej ríše. Administratívne centra boli zrušené, vzdelanci odišli do kláštorov aj textami. Tam skončili na policiach a zapadali prachom. Mnísi vyrábali liturgické knihy, darovacie listiny kráľov a kláštorné kroniky. Nikto neopisoval pohanské spisy, veď nikomu neboli treba. Čo potrebovali vedieť z Platóna napísal Augustín a čo z Aristotela Tomáš.
Pre náš vek ich zachránili humanisti. Presnejšie, Petrarcova posadnutosť Ciceronom. Sťahoval sa z jedného mesta do druhého a znoril po antických autoroch. Posielal listy a peniaze do Francúzka, Nemecka, Španielska , Anglicka a Grécka. Práve z Grécka získal Homérovu Iliadu a 16 Platónových Dialógov. Bol nešťastný z nemožnosti naučiť sa grécky, lebo v západnej Európe nebolo kde. A tak mal len hrubý preklad, ktorý urobil Boccaccio. Pre predstavu aké nadľudské úsilie vynaložil: keď v roku 1333 v kláštore v Liege našiel Cicerona, nemohol si urobiť opis lebo v kláštore a v celom Liege nemali atrament. Petrarca stvoril renesanciu, tak ako Dante stvoril taliansky národ.
Vtedajší stav kláštornej „starostlivosti" o dedičstvo ľudstva je opísaný v Boccacciove návšteve slávneho benediktínskeho kláštora v Monte Cassino. V nezamknutej knižnici boli v prachu dokaličene diela antiky a náboženské spisy. Mnísi z nich vyrezávali kusy kože a vyrábali škapuliare a žaltáre na predaj ľudu pospolitému. Boccaccio mal šťastie a zachránil v Monte Cassine Tacitove Anály a Histórie.
Nakoniec sa našli peniaze a moc. Coluccio Salutati sa stal florentským kancelárom. Vzdelanec, ktorý preložil Danteho do latinčiny zachránil pozostalosť Petrarcu a zastrešil vyhľadávanie antických diel. Nadšení vzdelanci ako Bruni, Biondo, Bracciolini , Aurispa prehľadávali nielen Taliansko ale snorili po zaalpskej Európe. V špine a zabudnutí nachádzali poklady ducha. Bohužiaľ boli to len neúplné omrvinky kedysi bohatej duchovnej hostiny. A humanisti nezachraňovali len pohanov. Napríklad Petrarca objavil Komentáre  od Sv. Augustína a Boccaccio Život Petra Damiaskeho.
Humanisti zachránili dnes poznané spisy antického sveta a nie mnísi v kláštoroch. Všetci vyznamni dejatelia, ktorých som v článku spomenul boli úprimné veriaci ľudia a niektorí zastavali cirkevne funkcie. Mnohí sa ťažko vyrovnávali s pocitom, že štúdiom a opisovaním antických diel  konajú proti svojej viere.
Definitívne, nakoniec tak ako všetky antické a stredoveké diela,  zachránil vynález kníhtlače.
J.G.A. Pocock, Barbarism and religion
L. Deuel, Testaments of Time
http://books.google.sk/books?id=fOq28aY4QUUC&pg=PA94&lpg=PA94&dq=boccaccio+monte+cassino&source=bl&ots=4Dw5RUbcuT&sig=JH_6nchc48Sknms9B6NhFV_Mr44&hl=sk&ei=7k34Svz4FYj0mQPb6sCjAw&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=1&ved=0CAcQ6AEwAA#v=onepage&q=boccaccio%20monte%20cassino&f=false

Štrúdľa (samé jedy).

Nemci sa usadili pod Malými Karpatmi vraj po tatárskom vpáde. Iste už vtedy piekli štrúdľu, ale nemali internet a tak si fortieľ odovzdávali po praslici. Niektoré Nemky sa ale zamilovali do slovenských junákov a tak aj Slovenky si odovzdávali fortieľ po praslici. Bohužiaľ vynálezom Tesca sa fortieľ pečenia pravej štrudli navždy stráca. Toto je pokus vyhodiť do cyberpriestoru návod, skôr než ho "civilizácia" navždy zničí.
Čo potrebujeme:
Suroviny:  soľ, hladkú múku, mak, kryštálový cukor, mletý cukor, vlažnú vodu, bravčovú masť, mlieko, bobule hrozna.
Nástroje: kuchyňu, deku, veľkú plachtu, dosku a valček na cesto, trúbu (rúru pre zvyšok Slovenska) na pečenie, sporák, hrnček na vodu a hrnček na masť.
Kuchárku: najlepšie vlastnú mamu .
Cukor, mak, múka
 
Roztopená masť.

Muka + soľ+vlažná voda a vymiešame cesto.

Cesto dáme na dosku a priklopíme na 20 minút  horúcim vajlinkom.

Vyvaľkáme.

Na podlahu dáme teplu deku a na ňu plachtu, ktorú pomúčime.

Cesto dáme na plachu.

Opatrne ho prstami a dlaňami podberieme a naťahujeme do strán.

Cesto musí byt tenké ako cigaretový papier.

Štedro posypeme zomletým makom a kryštálovým cukrom.

Doplníme bobuľami hrozna. (Frankovka Dornfelder)

Pomastíme.

Chytíme plachtu za okraj a začneme rolovať.

Až mame peknú dlhu rolku.

 Konce zahneme na rozmer plechu.

Položíme plech.

Preklopíme a upravíme.

Pomastíme.

Dáme piecť, nastavenie trúby.

Pečieme asi 25 minúť. V 18 minúte 32 sekunde polejeme mliekom a dáme dopiecť.

Takto by mala vyzerať upečená.

A takto ocukrovaná na tanieri.

Stupnica štrúdli.
Bronzova medaila: prézlovo (struhanková) jablková
Strieborná medaila: syrovo jablková, syrovo rebarborová.
Zlatá medaila: makovo čerešňová
Platinová medaila: makovo hroznová.
Záver.
Takáto štrúdľa je smrteľný hriech. Škodí na všetko okrem radosti zo života. S chladeným rizlingom je úplné ideálnym spoločníkom na sledovanie tohoto pekla vonku.
 

Rozvodový potok.

V Grinave odkiaľ pochádzam mame potok. Potok je temer v každej obci, ale ten náš je vynimočny. Umožňoval rozvody.
Chasidi (Hasidi) sú príslušníci židovského náboženského hnutia, ktoré vzniklo v Poľsku v 18. storočí. Na základe svojich náboženských predstav si vybrali miesto pri súčasnom evanjelickom kostole, na ktorom ako jedinom v celej Strednej Európe mohli byt právoplatné rozvedení.
Rabín chasidskej komunity písomné oznámil, kedy sa pri našom potoku budú konať rozvody manželov. V príslušný deň docestoval rabín, dajan (zástupca) a šames (kostolník), svedkovia a nešťastné pary. Rozvodové konanie trvalo 3 dni a preto si prenajímali od evanjelického kostolníka blízky domček, kde sa ubytovali, stravovali sa predpísaným spôsobom a vykonávali potrebné rozvodové ceremónie.  Rozvody sa konali 3 až 5 krát ročne do roku 1938 keď nastali politické zmeny ktoré vyústili v tragédiu európskeho židovstva. Prečo si toto tak vzdialene miesto chasidi zvolili?  Podľa Dr. Aristida Jamnického, ktorému priebeh rozvodu opisoval evanjelicky kostolník v tridsiatych rokoch 20. storočia, sa v evanjelickej záhrade dovtedy rozdvojený potok spojil a po krátkom spoločnom toku znovu rozdelil. Podľa neho to znázorňovalo životný príbeh rozvádzaných, keď po krátkom spoločnom živote sa znovu rozídu. Ale ja som pri tom potoku vyrastal a chytal do siete rybky. Takže si pamätám jeho tok ešte pred reguláciou. Potok sa naopak pred záhradou rozdvojoval, vytvoril malý ostrov a tesne pred mostom znovu spájal. Jeho vysvetlenie nesedí na realitu toho miesta, ktoré sa neskôr tiež zmenilo. Druha zvláštna vec je použitie evanjelického kostolníka a prenajatie evanjelického domu. Len 10 metrov od evanjelického kostola, žil židovsky obchodník s vínom Herman Pollak  (zahynul 25.5.1942 v Auschwitzi), ktorý mal veľký hospodársky dvor a obrovskú pivnicu. Prečo si vybrali to mýtické miesto už asi zostane záhadou. Tak ako veľa veci z tej zlej doby.
Dnes na tom mieste  sú detské preliezky a presunuté pamätníky obetiam Prvej a Druhej svetovej vojny. Bol som spýtať v okolí, či o tom niekto niečo vie. Bohužiaľ už nik. Mierumilovní a bezbranní chasidi žijúci pred vojnou v oblasti najvýchodnejšieho Slovenska, v Haliči a na Ukrajine boli obetami šoa. Tí ktorí prežili odišli do Izraela a Ameriky. Vracať sa do Grinavy k potoku kvôli rozvodom, nemajú dôvod. Na rozdiel od miest posledného odpočinku ich významných rabínov, rozvodový potok nemá nárok stáť sa posvätným miestom.
 
Na obrázku je už len jedna vetva potoka. Druha tiekla napravo smerom k ružovej reklame a tam sa stáčala doľava do spoločného koryta.
 Zdroj: Dr. Aristid Jamnický, Oprášené histórie, 2002

http://www.sme.sk/c/5034791/jeden-den-ocami-chasida.html

Manuskript.

V starých dobrých stredovekých ručne písaných knižka boli malovane obrázky. Väčšinou to boli texty náboženské a občas kroniky. Nájsť tam hanbatý obrázok je problém. Ale vydarilo sa a mohol som si z roku 1406 A.D. jeden namaľovať. Takže čo potrebujete?
Vzor.
Najlepšie je si oskenovať alebo stiahnuť vo vyššom rozlíšení obrázok iluminácie. Ja som použil Cyklus Sv. Kataríny Alexandrijskej, ktorý vytvorili bratia Herman, Paul a Jean Limburgovci. Hanbatú scénu predstavuje návšteva cisárovny Faustíny, manželky cisára Maxentia v cele uväznenej Sv. Kataríny, v okamihu, keď ju anjeli prišli natrieť zázračnou masťou ale našli ju aj po mučení nezranenú a panensky čistú. Čo viac človek môže chcieť. Takže nejakom programe pre obrázky si všetky plochy na ktorých je vidieť papier vybieľte.

Papier.
Kúpte si ručne robený papier.
Tlač
Na atramentovej tlačiarne si vytlačte obrázok v správnej veľkosti.
Zlatenie.
Pomocou úzkeho štetca si naneste na plochy pokryte zlatom vhodne lepidlo. Mala by to byt arabská guma ale postačí aj lepidlo na tapety. Opatrne naneste kúsky plátkového zlata. Po zachnuti lepidla odstráňte prebytočne zlato. Plátkové zlato si kúpte u náhrobného kaneníka. Viac ako 1 euro mu za jeden supertenký plátok nedávajte.

Farby.
Nakúpte si temperové farby, uzulinký štetec a kýbeľ trpezlivosti. Podobne slepý ako ja ešte aj dobre okuliare alebo kukátko.

Maľba.
Zoberte si týždeň dovolenky a pekne pomaličky maľujte špičkou štetca. Kúpte si tuš a pomocou pera vypíšte text a vyhotovte obrysy. Prelakujte len ilumináciu. Ja som použil moderny akrylový lak Vernis Briliant.

Prezentácia.
Veriace Katky si takto stránku po stránke môžu urobiť kópiu celého manuskriptu a takto príznačné sa prezentovať počas letnej brigády v Katarínke namiesto booku z modelingovej agentúry. Ročiaci a ateisti si vystačia s jedným alebo dvomi iluminaciami. Takže si kúpia v tescu rám a pekne dajú Katarínku za sklo.

Ešte pred časom som urobil byzantsky manuskript. Takže už Byzantíncovi nebude smutno.
http://blog.metmuseum.org/artofillumination/manuscript-pages/