utorok 28. júna 2011

Dievčatá.

Zopár zážitkov s dnešnými dievčatami.
Pipuška tak 16, frňáčik dohora, vysoká, vyvinutá. Polhodiny sa vrti pri regáloch. Keď kontroluje dolné regály, očkom sledujem, či jej nevybehne aj spodná polovica prdelky z podbedrových jeansov. Zúfala dôjde ku mne: „Mate niečo od Hamleta?" Prvé čo ma napadne, že jej poviem: „Jasnačka, Shakespeara!" Ale potom si uvedomím - podnikaj a nesrandičkuj. Vytiahnem titul: Shakespeare - Hry. Našťastie kniha začína Hamletom. „Tu mate Hamleta, a aj Othella a Macbetha." - „Mne stačí len Hamlet." - „Mám ich len spolu." - „ No dobre zoberiem si ju teda." Natiahne si bielu bundu do pásu, čo si odložila a odpláva na štekloch v diaľ ako Sen noci svätojánskej, netušiac, že ušatej bielej taške ma ešte aj príbeh, čo napísali Romeo a Júlia. Keď sa už nikdy nevráti pred regál, tak všetci menovaní písali zbytočne.
Traja okolo 30-tky. Najskôr vedľa v espresse srkali svätovavrinecké. Dve dievčatá a on. Ta krajšia sa ma spýta, či mam niečo vo francuzštine. Ukážem jej regál. Potom si spomenie na neho a opýta sa: "A v angličtine niečo pre chlapa." -  „Dejiny železnice" Idem do regálu a podám mladíkovi. Tomu sa kniha páči. Anglicky sa spýta na cenu, zaplatí a slovensky povie Ďakujem. Sadne si na schodíky a listuje knižku. Ta krajšia: „A niečo zvláštne čo by som mu ja kúpila?"  Vyberiem starú knižku: "Tu mam Zoja Kosmodenskaja v ruštine a v angličtine možno, známeho potešíte." Pozerá aj kamoškou do knižky: „Výborné! Chcem ju. A to nie je známy, ale budúci manžel, len to ešte netuší." Obe sa chichocú ešte na chodbe.
Tmavovlasá Osemnástka v pondelok. Vyhľadáva očný kontakt ako predátor. „Keď vám donesiem knihy, zoberiete mi ich? - „Lepši je zoznam". Osemnástka v utorok prekročí osobnú zónu a zo vzdialenosti 40 centimetrov povie: „Ja ich mam zabalene v krabici a zoznam sa mi nechce robiť. Zoberiete ich aj tak" - „Áno, zoberiem." Stále si hľadíme do očí. „Vo štvrtok o štvrtej poobede. Tak tu buďte, prosím." Prikáže mi. Piatok trištvrte na sedem večer. Z výťahu vychádza Osemnástka a za ňou urastený chlapec s krabicou od monitora. „Včera mi to nevyšlo a dnes sa strašne ponáhľam. " Hľadíme na seba. „Ale ja si tie knižky musím pozrieť, ohodnotiť a to nejaký čas trvá" - „Ale ja sa naozaj strašne ponáhľam. Ideme na chatu." vraví mladá čiernooká mamba. Pozriem do krabice. Kuchárky a lekárske knihy. „ Tridsať O.K.?" - „Dobre." Pozriem do pokladne. Úplné podvedome, chcem dať obom po pätnásť eur. Ale mam tam dve päťeurovky, nejaké desiny zopár dvacín. Rozmyšlam: Keď dám jej a jemu po päť a desať euro, nebudem mat ráno pätky. V hlave kombinujem: Jednoduchšie by bolo dať im desinu a dvacinu nech si rozmenia inde.  Zamysleny sa opýtam: „Ste milenci?" Bože, vyletelo to zo mňa a už sa nedalo vrátiť. Šelma doširoka otvorí oči. „Prečo sa pýtate?" „Či vám dať každému pätnásť, alebo keď ste SPOLU dám vám  desinu a dvacinu."- priznávam farbu.  Chalan je červený ako rak a pozerá na ňu.  Ona sa zvláštne uvoľnene usmeje, už nemanipuluje: „Áno, aj tak sa to povie." Zoberie peniaze a podá ich zmetenému chalanovi."Ďakujem, a keď budeme mat ešte knihy, môžeme prísť?"

Ahoj, pozdraví ma Ho-či-minova trojročná dcéra. (Ho-či-min je Vietnamec čo ma na rovnakom poschodí fast food.) Prišla skontrolovať, či mam cukríky. Keď ich zbadá, začne tradičnú hru. Ukáže palec a ukazováčik. Ja jej ukážem palec a poviem: „Jeden." - Ona ukazujúc dva pršteky povie: „Dva." Kývam jej ukazováčikom : „Jeden." Ona ukáže palček a povie: „Jeden." Potom si do každej rúčky zoberie jeden cukrík a s „Ahoj" usmiata odíde.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára