utorok 28. júna 2011

Prežitie v chotári.

Bol som decko v čase, keď pre nás neexistoval snickers, bageta s udeným lososom, jupík s cumľom a dokonca ani hygienická vreckovka. Predkovia žijúci na svahoch Malých Karpat pretvorili krajinu tak, že sme dokázali ako decka prežiť cely deň vonku. Ako to vtáctvo nebeské.
Len čo opadol sneh, napchali sme si vačky, ktorými boli vybavené teplačky kolenačky, starými zemiakmi a piekli sme si ich v pahrebe zo spálenej vinnej revy. Ústa aj zuby sme mali čierne od zhorenej šupy a presolene soľou nasypanou v kúsku novinového papiera.  Vodu sme pili zo studničiek, ktoré boli v tôňach  stienok, postavených z vynosených kameňov pred niekoľkými storočiami, ľuďmi po tatárskom vpáde. Ako sa prebúdzala príroda vznikali príležitosti „prestravovať" sa z toho čo narástlo v chotári.

Prvé boli čerešne u Trenčanky. Jedli sme ich aj s kôstkami, okrem tých, ktoré sme flusali po sebe a dolu pod stromom na starú Trenčanku, ktorá nás milo karhala výrazom kurvy krpaté. Nasledoval presun na čierne moruše. Hejno múch ktoré si ich bránilo nám nevadilo, problém predstavoval hlavne leskly chrobák, ktorý nielenže bol nejedlý, ale čo oblozil, to odporne chutilo. Našťastie už sa hlásili hrušky hniličky. Po odkusnuti stopky sa jedli celé. Rástli vo vinohradoch, takže sme ich kombinovali s ribezlom a egrešom vysadenými pod nimi.
Jedávali sme do prasknutia. Rutinne sme skontrolovali, či je ovocie zrelé. Keď išlo odkusnuť alebo pochrúmať, bolo. Ako nás bolievali bruchá! Ako nás preháňalo! Našťastie vždy sa dalo niekde čupnúť pod kríkom alebo v tráve.
Prázdniny v dobrotách porovnateľné so Sulíkovým salzburským letiskom. Nielenže dozrievali jablka - štrudláky a kožušky, malé vinohradnícke broskyne a marhule, ale najme skoré odrody hrozna. Dodnes si pamätám, kde rástla čabana alebo iršai. Nikto sa nezdržiaval umývaním. Nebol dôvoď. Vinohrady sa striekali len špricom, čo bola zmes vody, modrej skalice a haseného vápna. Používala sa po storočia, a kto špric neznášal, umrel už dávno ako dieťa. My, narodení na svahoch Malých Karpat sme boli voči špricu už genetický rezistentní.
Keď sme budovali zo žgrancov trávy na potoku stavy, chytali sme raky a tie varili v plechovom hrnčeku. Niekedy sme na pytlačku chytili kapra v jazerách. Bohužiaľ, nezúčastnil som sa opekania našich slovenských žabích stehienok. Zato spolužiak Janko M. sa musel ako tretiak kajať v školskej hlasenke, že jedol skokany, ktoré sú užitočne, lebo žeru neužitočný hmyz.
Pred zimou sme naposledy skontrolovali vinohrady, neskoré hrušky a jablka, poobíjali jedle gaštany vysadene na okraji lesa, natrhali šípky domov a trnky do úst. Keď začalo byt chladnejšie a schnúť tráva zakladali sme si ohníky, v ktorých pahrebe sme piekli menej vhodne nové zemiaky.
Bola iná doba. Neboli sme jedináčikovia narodení starnúcim rodičom a tak sme sa pohybovali cez deň prakticky bez dozoru a ponechaní sami na seba. Nemali sme ruksačiky, keksíky ani ochutenú minerálku. Na jar a jeseň sme mali oblečene teplačky a v lete trenky. Namiesto tenisiek sme chodili naboso, mali pionierky alebo vietnamky. Proti upalu sme nemali baseball caps, ale vlasy a niektorí vši.  Keď mi mama kúpila vlnky za 20 halierov alebo princesky za 50,  zjedol som ich ešte v obchode. Obložený chlieb na cestu som dostal, keď sme išli na školsky výlet. PET fľaše neboli na svete a hoci minerálka existovala, doma nebola treba. Kupovali si ju len ľudia, ktorým to predpísal lekár.
Samozrejme, že nie všetkým ľuďom, sa naše lašovanie po ich stromoch a vinohradoch páčilo. Každý ten strom alebo krik niekomu dedične patril. Ale všetko bolo odpustene, ak sme pozdravili. Keď sme dospelého videli vo vinici alebo stretli v chotári na ceste, sme už zďaleka hlasno zdravili: „Pomóóž panbú!".   Pokarhania od mami, boli to za to, že sa jej niekto sťažoval „že som sa robil slepý, aby som ho nemusel pozdraviť". To, že som bol „slepý" na jeho čerešni až tak nevadilo. Nakoniec jeho decka boli vylezené na našej hruške.

(  Ovocné stromy a kriky boli vysádzané generáciami dedov a pradedov po chotári, vo vinohradoch a na okrajoch lesov. V 60-tých rokoch, už boli vinohrady družstevne, ale neboli zmenene na drôtenky a tie ovocne stromy, hoci dedične patrili reálnym spoluobčanom, boli viac menej ponechané pre potrebu okoloidúcich. Ten krásny čas, keď po chotároch rástli ovocne stromy odolne voči chorobám a rodiace kriky odolne našej klíme, odišiel spoločne so zmenou vzťahu k pôde a už ho nič nevráti späť. Všade bude tráva a golfové jamky.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára