utorok 28. júna 2011

Prapočiatky Grinavanov.

Moje rodisko sa vola Grinava. Vlastne v čase môjho narodenia sa volalo Myslenice, hoci obyvatelia sa volali Grinavania.  Je to krásna časť planéty. Tisícročia to býval len úzky pás medzi nepreniknuteľným Šúrom a vrcholom Malých Karpát. Nebehali tu ani mastadonti a ani tu nežilo veľa rôznych keramických kultúr. Na svahoch plných kamenia a namletého piesku sa rodí riedke obilie. Občas sa tu niekto pokúšal prežiť ale nedarilo sa. Krajina čakala na iní druh ľudskej rasy. Na umelcov života čo pestujú  kultúrnu plodinu. Na Grinavanov.
Prví pokusní Grinavania boli Kelti. (Naopak to neplatí)  Tam pod Ostrým vrchom mali osadu. Keby ste videli maketu rimsko-galskeho prekladiska vína v dnešnom Marseille, pochopíte že Kelti patrili medzi tých, čo by víno vypili aj mŕtvemu z ucha. Iste tu pestovali vinič, veď vtedy bolo teplejšie. V potokoch nad Limbachom ryžovali zlato, z ktorého v Bratislave razili biateky. Vyrúbali horu na svahoch aby videli doďaleka a nasadili štepy. Slnko žiariace cez zrnka hrozna vyvolalo zo zeme jasného ducha radosti, ktorý tu stále tancuje. Bolo ich veľa Keltov veselých zvaných Bojovia. A potom krátko pred Rímom prišla pohroma. Všetkých ich zabil dácky kráľ Burebista. Plínius  zapísal, že zmenil ich krajinu na Bojskú púšť. Zostalo po nich len zopár krásnych bronzov a trvale zmenená krajina.
Rimania došli na Dunaj zospodu a z vrchu prišli Germáni. Germáni neboli Grinavania, lebo nepracovali. Zarastene svahy po viniciach im nič nehovorili. Presunuli sa do Šúru, kde ich močiare a komáre chránili pred Rimanmi. Keď odišli légie z južnej strany Dunaja, pobrali sa aj Germáni. Im za pätami vtiahli do krajiny prví Slovania. Takí mantáci zo severu. Ani kruh na točenú keramiku nepoznali. Veď načo. Tu žbrbu čo robili z medu mohli chlípať aj drevenou lyžicou. To tiež neboli Grinavania.  Grinavania majú radi návštevníkov a k týmto ani Avari nedošli.
Ozajstní Grinavania došli spolu so Slovanmi v rámci „druhého skrutínia“ ako ľudovo volám rozchod Slovanov od Dunaja po roku 650. Poznali víno a pestovanie viniča, veď roky plienili Balkán a byzantské dŕžavy Poznali aj kresťanstvo, ale k životu ho nepotrebovali. Až v novej krajine v susedstve Frankov ich veľmoži pochopili s dišpút so Sv. Amandom a s misionármi  Sv. Virgila , že zmocnejú, keď sa stanu kresťanmi.  A čo pán prosí, to byť musí. Zavadzali kresťanstvo. Kresťanstvo bez vína je heréza.  Preto: „Rastizolao iureiurando pactum fecit cum Carolomano et coeperunt iterum instaurari deserta Boiorum“  Proste jednoduchou rečou: Kronikár zapísal že Rastislav v spojenectve s Karolmanom revitalizoval Bojskú púšť. V Júri sa našli vinohradnícke nože v slovanských nálezoch. Tvrdenie, že malokarpatské vinohradníctvo prišlo  s Nemcami môže mat úplné inú časovú dimenziu, keď to boli Bavori poslaní Karolmanom v roku 858. A tiež úplné iný obsah, keď došli k ľuďom, čo poznali pestovanie viniča a pili víno. Možno práve v roku 858 doniesli z Germanie štepy ktoré dávali v naších podmienkach lepšiu a bezpečnejšiu úrodu ako tie z Balkánu.
Malá odbočka. Otázka či Nemci boli Grinavania vlastne otázkou nie je. Veď nazvať ríšskymi Nemcami chlapa a ženu, čo vedu rozhovor : „Vó is das sólnička? – Aus den kuchen pólička!“  môže len Goebbels .Bohužiaľ, ale tomu Goebbelsovi naši spoluobčania na svoju škodu uverili. Áno Nemci boli Grinavania, tak ako pôvodní Slováci alebo neskôr prisťahovaní  Chorváti.
Ale aj napriek hlúpemu koncu, dodnes je vlastne otázka príchodu Nemcov otvorená. Vraj prišli do krajiny zdecimovanej Tatármi. Ale bola moja časť sveta vôbec poničená? V bitke s Tatármi na rieke Slaná zahynul župan Sebeš z  Jura a jeden zo synov Alexandra grófa z Pezinka. Dvom synom Alexandra, Achillovi a Kosmovi sa podarilo zachraniť. Neutiekli s kraľom do Dalmácie, ale zorganizovali obranu na svojich majetkoch. Iste úspešnú, lebo sa ubránili nielen Tatárom ale aj rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Bojovnému. Keď ten zajal v boji zraneného Kozmu, Achilles vyplienil Rakúsko až po Viedeň a vojvoda Kosmu prepustil.  To by sa im nepodarilo bez vojakov. A vojaci nežijú z luftu ale z chleba a vína. Buď Tatári až  k nám netrafili, alebo sa ľudia ubránili na hradisku v Jure. Na každý pád už vtedy stal kostol Sv. Juraja a asi aj kostol Sv. Žigmunda kráľa v priestore dnešnej obci Grinava. Ďalší kostol stal v Pezinku a pravdepodobne už aj v Slovenskom Vajsgrube. Priveľa kostolov na tak malé územie, keď predpis vravel, že stačí jeden na desať osád.  Ale čo keď tých osád bolo viac, alebo boli ľudnatejšie než bolo vtedy zvykom? Iste ich bolo viac než dnešných sídiel, ale sa ťažko  hľadajú. Dnes môžete archeologicky uspieť v priestore bývalého Šúru a niekedy v zastavanej časti. Ale mimo mesta na svahoch nenájdete skoro nič. Nie preto, že by tam nič nastalo, ale pre podstatu vinohradníctva. Vinič ma hlboké korene. Je to jeho výhodou ale aj problémom pri sadení. Pri zakladaní viníc sa robila tzv. prekopávka dnes sa tomu odborne vraví rigolácia. Videl som ju robiť môjho otca. Meter široký a meter hlboký  pas prekopaný cez celu šírku zakladanej vinice. A tak postupne po svahu odhora dolu. Takže ak aj niekde nejaké základy po polozemniciach  zostali, naši predkovia ich pekne krásne rozkopali, čo bolo užitočnejšie našli a čo zavadzalo vyniesli na okraj a vytvorili kamenice. Ale ani tie kamenice už nie sú. Keď skončili turecké vojny a začal rasť počet obyvateľstva previezli ich ľudia do dediny a postavili si z nich domy. Posledne zvyšky dôkazov rannostredovekého osídlenia priestoru Grinavanmi zlikvidoval družstevný buldozér s príznačným názvom Stalinec. Nakoniec aj vďaka Stalinovi  a známej finte kresťanských mysliteľov  na blogu.sme (neexistencia dôkazov, nie je dôkazom neexistencie) môžem smelo posunúť vznik grinavského vinohradníctva a etnogenézu súčasnych Grinavanov k roku 800 A.D.. A po vypití grinavského vlašaku až ku Keltom.
Zoznam zdrojov:
J. Dubovský, J. Žudel: Dejiny Pezinka, Obzor 1982
Z. Farkaš, J. Vavák, P. Wittgrúber: Dejiny Pezinka od praveku po formovanie sa uhorskeho štátu, Zborník Pezinok 2008
J. Vavák: Nové poznatky k najstarším dejinám Svätého Jura, Kolektívna monografia Svätý Jur 1209 -2009
P. Sandtner Sakrálne stavby v Pezinku na starých fotografiach, Pezinok 2008
P. Wittgrúber, P. Tuček, J. Vitáloš: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch, Road Bratislava 2001
P. Dvořák: Prvá kniha o Bratislave, Rak Budmerice 2006
M. Kučera: Postavy Veľkomoravskej histórie, Perfekt 2005
M. Kučera: Stredoveké Slovensko, Perfekt 2002
F. Curta, R. Kovalev: The Other Europe, Avars, Bulgars, Khazars and Cumams, Brill leiden, Boston 2008
F. Curta: The Making of the Slavs, Cambridge University Press, 2001
R. Marsina, M. Marek: Tatársky vpád, Rak Budmerice 2008
J. Baďurík  Z počiatkov vinohradníctva a vinárstva starého Pezinka. http://www.grinava.com/
V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela, Rak Budmerice 2000
J. Steinhubel: Nitrianské kniežatstvo, Veda Bratislava, Rak Budmerice 2004
J. Steinhubel: Kapitoly z najstarších českých dejín, Krak
J.M. Everett: The Peoples Chronology, Gale Farmington Hills, 2006
C. Mango, R. Scott: The Chronicle of Theophanes Confessor, Clarendon Press, Oxford 1997
P. Sandtner: Pamiatky a zaujimavosti niekdajšej obce Grinava, Pezinok
L. Galuška: Velká Morava, Moravské zemské múzeum Brno 1991
S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen, Walter der Gruyter, Berlin 2008
T. Štefanovičová a kol. : najstaršie dejiny Bratislavy, Elán Bratislava 1993
D. Kováč: Dejiny Slovenska, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998
D. Třeštík: Vznik Velké Moravy, Nakladatelství Lidové noviny Praha 2001
D. Třeštík: Počátky Přemyslovcu, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1997
Z. Klanica: Počatky slovanského osídlovaní naších zemí, Academia Praha 1986
M. Beranová: Slované , Panorama Praha 1988

1 komentár:

  1. Nájsť skutočné milostné kúzlo bolo pre mňa ako nočná mora, zaplatil som viac ako 2457 dolárov za rôzne kúzla, ktoré nikdy nefungujú. Kým sa nestretnem s DrEdede, prosím, ak hľadáte skutočné a rýchle výsledné milostné kúzlo, potom je odpoveďou, môžete kontaktujte ju teraz. Ededetemple@gmail.com +2348129175848

    OdpovedaťOdstrániť