nedeľa 26. júna 2011

Štyri drevené kostolíky.

Vybrali sme sa na dovolenku do severovýchodného kúta Slovenska. Súčasťou  turistiky mala byt aj návšteva drevených kostolíkov severných Karpat. Neustále pršanie však, zrušilo turistiku a zostali len kostolíky.  Keďže je to „hit letošnyho léta“, popíšem vám dojmy zo štyroch, ktoré sme navštívili v Poloninách.
Nechcem písať o ich mimoriadnosti alebo zásadnom význame pre poznanie sakrálnej architektúry. O tom je dosť informácii na webe a v časopisoch. (napr.: http://www.drevenechramy.sk/  http://www.drevenecerkvy.szm.sk/  ). Ak idete na „konečnú Slovenska“, tak na ceste medzi Stakčínom a Novou Sedlicou sú pekne hnedé smerovníky, ktoré vás navedú k jednotlivým kostolíkom:
Jalová.

Miniatúrna dedinka je v nádhernom údolí a kostolík je tak nanovo zrenovovaný, že špáry ma vyplnene polystyrénom.  Keď sme tam prišli a prezúvali sa do wybram, nakukol na nás domáci znalec a povedal kadiaľ sa k nemu dostaneme. Iste nás už predtým sledoval cez okno a zavolal policajtov, ktorí strážia schengenskú hranicu. Než došli, my sme sa už obšmietali okolo kostolíka a zháňali niekoho, kto nám ho otvorí. Márne manželka komunikovala s miestnymi, zjavne schválne nerozumeli. Aj policajti po tom čo zistili, že naše auto ma pezinskú a nie pakistanskú ešpezetku a že sme bieli turisti v šiltovkách a nie talibanisti v turbanoch, odfičali z toho bohom zabudnutého údolia. A tak sme videli  novu repliku umiestnenú na peknom svahu, ale len zvonku.

Topoľa.

V Topole je kostolík  obklopený vojenským cintorínom padlých Maďarov v Prvej svetovej. Radu ako sa dostať dnu, vám ochotne poskytne zamestnankyňa pošty. Kostolík je pekný, vo vnútri ma len malú časť pôvodného inventáru a navyše kňaz v ňom zakázal pre návštevníkov svietiť. Súčasťou  sprievodcovských informácii je aj bedákanie nad tým, že z Topoli nepochádza žiaden minister a preto sa o nich nikto nestará. Zaujímavosťou je, že niektoré maľby ikonostasu sú zreštaurovane a nádherné. Tie nezreštaurované, ktoré „obnovoval“ kedysi dávno nejaký miestny náturista  sú nepozerateľné. Kostolík sa už na bohoslužby nepoužíva.

Ruský Potok
Absolútna jednotka. Vedľa starého dreveného kostolíka je postavená nová murovaná cerkev, ale o drevený kostolík je príkladné postarané. Doporučujem, pre porovnanie navštíviť oba. Rad vás do nich vovedie miestny veriaci. Nemusíte vedieť kde býva. Domáci si dávajú dobrý pozor na svoj poklad a bedlivé oči starkých z polorozpadnutých domčekov sledujú každý váš pohyb. Oba chrámy sú v krásne udržiavanom priestore. Rusky Potok ma len 130 obyvateľov ale aj bez ministra tam ľudia urobili veľa pre „svoje“ Božie príbytky.

Uličské Krivé.
Kostolík je kúsok od krčmy v strede dediny. Krčmárka vám ochotne zavola miestneho informátora. Tento zhovorčivý človek vám  poukazuje ikonostas a niektoré staré ikony, ktoré sú na stenách. Niektorým jeho letopočtom ikon síce sa úplné veriť nedá ale aj tak sú krásne a iste aj cenne.
Rady: vstupne sa nevyberá, ale je vhodno-nevyhnutné  venovať milodar. V niektorých  je možne kúpiť pohľadnicu alebo spomienkový náboženský predmet, čo je tiež možne chápať ako formu vstupného. Obliecť sa treba neprovokačne. Sprievodcovia sú miestni úprimné veriaci ľudia, preto uskostlivo dodržujte ich pokyny pri pohybe pred ikonostasom. Hoci to nie sú kunsthistorici ale zapálení nadšenci radi vám povedia všetko, čo o kostolíku alebo aj dedinke vedia. A ak vidia váš úprimný záujem, ukážu vám aj utajované vzácnosti.  Pre fotenie vo vnútri, požiadajte o zvolenie. Pamätajte, že majú vážnu a opodstatnenú obavu zo zlodejov. V oblasti žijú grécko-katolici a pravoslávni. Ich kostolíky raz patril jedným , raz druhým, ale podľa všetkého dnes si nažívajú v tolerancii a svornosti. Rozdiel je len v kríži na cibuľke. Pravoslávny chrám ma najnižšie brvno kríža nakrivo.  
      Kostolíky tam stoja asi od roku 1700. V niektorých sú ikony alebo náboženské knihy ešte staršie. Sú opravené a v dobrom stave.  Ale nečakajte, že si budete vykrúcať krk za freskami a že cez vitráže bude slnko ožiarovať ohromne priestory s krásnou ozvenou. Kedže ich vnútorné usporiadanie a výbava je určená vierovyznaním, sú si veľmi podobne. Ale každý je zároveň iný, čí už  začlenením do okolia,  svojou históriou a nakoniec aj rozprávaním s človekom, ktorý vás po ňom sprevádza. Sú to iné kostoly. Nájdete v nich niečo veľmi intímne. Priestor tak malý, že veriaci museli stať tesne pri sebe aby sa zmestili. Namiesto studeného mramoru alebo omietky, pretreté tmavo čierne drevo. Tmu, ktorú slabo preráža svetlo cez malé okienka.  Pre nás,  dnešných vykrmencov, strašne nízke dvere a nízke stropy.
        Drevené cerkvy sú posledným pozostatkom drevených dedín, ktoré  dávno zanikli. Sú spomienkou na spôsob života, ktorý  zabilo socialistické JRD. Tie dedinky vymierajú. Murované stavby rodinných domov a socialistických obchodov sa rozpadajú a zarastajú zelenou. Ale drevo keď v ňom znie modlitba alebo spev a vonia kadidlo, je asi večne. V Japonsku, v Rusku alebo v Poloninách.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára