nedeľa 13. novembra 2022

 

Čo si mysleli Európania o Džingischánovi?

„Kráľ Peržanov, nadutý pýchou, chcel byť vládcom Ázie. Proti nemu vytiahol kráľ Dávid, ktorého nazývajú synom Kňaza Jána, po prvých plodoch víťazstva nad ním   aj ostatní králi boli potlačení a on kraľuje. Spáva všeobecne dokazuje, že sme sa dozvedeli,  že žiadna sila na zemi mu neodola. Je vykonávateľom Božej pomsty, kladivom Ázie.“

Asiae[B1] .  Oliveri Scholastici, Histroria Damietina

 

Džingischán ako kráľ Dávid

Záznam v úvode článku, je z dávnej kroniky a rozpráva o kráľovi Dávidovi, ktorý porazil namysleného kráľa Perzie. Obsahuje len jedno pravdivé tvrdenie, „že žiadna sila na zemi mu neodolá“. Záznam vyhotovil  Oliver z Paderbornu (1170 – 1227) v  egyptskej Damiette. Spolu s ním tam bol aj slávny kazateľ a biskup z Akka Jakub de Vitry (c. 1160/70 – 1240). Ten z Damietty napísal 18. 4. 1221 list pápežovi Honoriovi III. (1148 – 1227), v ktorom nástupcu svätého Petra informoval, že z východu prichádza kráľ Dávid z rodu Kňaza Jána a cestou poráža mohamedánov.

Nadšenie klerikov a križiakov vyvolal v arabčine napísaný nestoriánsky leták, ktorý preložili do latinčiny s názvom „Relatio de Davide Rege Tartarorum Christiano[B2] .  V „Správe o Dávidovi kresťanskom kráľovi Tatárov“  stálo, že bagdadsky kalif an-Násir li-Dín Alláh, ktorý bol v nepriateľstve s chórezmským šachom 'Alá ad-Dín Muhammadom, požiadal o pomoc patriarchu nestoriánov Japhelita. Ten sa obrátil na kráľa Dávida, ktorý napadol Chórezm a postúpil až k Bagdadu.

V Damiette uveril „Správe o kráľovi Dávidovi“ nielen Jakub de Vitry a Oliver z Paderbornu, ale aj pápežov legát Portugalec Pelagio Galvani (1165 – 1230), ktorý velil Piatej križiackej výprave[B3] . Pelagius preto odmietol mierovu dohodu al-Kámila (1180 – 1238), ajjúbovského sultána v Egypte. Sultán ponukol mier a za vratenie križiakmi dobytej strategickej Damietty, chcel odovzdať kresťanom Jeruzalem a ostatne sväté miesta v Palestíne. [U4] 

Komu nestačili informácie o kráľovi Dávidovi, pre toho Pelagius v damiettskom chráme Sarra „objavil“ staré chaldejské proroctvo o príchode dvoch kráľov, jedného z východu a druhého zo západu, ktorí zničia moslimov a stretnú sa na Veľkú noc v roku 1222 v Jeruzaleme. Prvým mal byť cisár Fridrich II. a druhým práve kráľ Dávid. Keďže v Písme sú králi traja, legát pridal aj tretieho. Kresťanský kráľ z Núbie súčasne dobyje Mekku a zničí kosti Proroka.

Kedže král Dávid mal dobiť Bagdád, Fridrich Jeruzalem, král Núbie Mekku, aj Pelagius chcel mať osobný podiel na konečnom víťazstve pravej viery. Rozhodol sa, že dobyje poslednú  baštu islamu – Káhiru. Križiaci vytiahli z Damietty, ale al-Kámil ich spoločne so svojimi bratmi, al-Ašrafom, guvernérom v Hornej Sýrii a al-Mu'azzamom (? – 1227), sultánom z Damašku, nahnal do pasce. Pri meste al-Mansúra Egypťania zdvihli stavidlá a zaplavili oblasť, kde táborili križiaci. Tí, zaplavení bahnom Nílu, sa 30. 8. 1221 vzdali a Pelagius prosil o mier.

Kráľ Dávid, ktorý vraj bol len desať dní cesty od Bagdadu, do Jeruzalema nikdy neprišiel. Vzdelaní klerici, vojvodcovia a križiaci netušili, že správa o Dávidovi  skreslene informuje o Džingischánovi.

 

Džingischán a templári

Poznali vládcu Mongolov dnes tak populárni templári?  Alberic z Trois-Fontaines (? – 1252) cistercián, ktorý do roku 1240 pôsobil v Uhorsku, vo svojej kronike píše, že v roku 1221 sa v Európe čítal list templárov o kráľovi Dávidovi, ktorý získal v Perzii kráľovstvo, kde je 300 miest, a aj iné kráľovstvo, v ktorom je 300 hradov, a že keď rozdelí svoju armádu na 40 častí, v každej bude 100 000 bojovníkov.

O rok neskôr Alberic píše, že po strate Damietty sa kráľ Dávid, ktorého poznali aj Maďari a Kumáni, vrátil do svojej krajiny a povesti o ňom sa nepotvrdili. Templári tiež nič  o Džingischánovi nevedeli.

Ale v Uhorsku o Džingischánovi predsa len niečo vedieť mohli ! Na východnej hranici Uhorska začínala step končiaca až v ďalekom Mongolsku. Popri správach zo Svätej zeme sa do Uhorska dostali aj správy o porážke ruských kniežat a Kumánov 31. 5. 1223 na rieke Kalka. Lenže tiež skreslené „Správou o Dávidovi .....“. V roku 1223 Ricardus zo Sancto Germano zaznamenal: „Kráľ uhorský informoval pápeža, že kráľ Dávid, zvaný aj Kňaz Ján, s neobmedzeným počtom ľudí prišiel do Ruska. Pred siedmimi rokmi vyšiel z Indie a nesie kosti sv. apoštola Tomáša a v jednom dni zabil 200 000 Rusov a Plavcov.“ Práve použitie slovanského slova Plavci, orig. „Plautis“, je dôkazom, že Ondrejovi II. sa dostali neuplné správy z Ruska a pochopili ich nesprávne. Takže ani v uhorskí diplomati, klerici a kráľ nevedeli nič o Džingischánovi a verili v kráľa Dávida. A neboli v tom sami.

Dokonca samotní Rusi, ktorí utrpeli strašnú porážku, nevedeli nič o vládcovi Mongolov a vlastne ani o vojsku, ktoré ich porazilo. V Novgorodskej kronike zaznamenali:  „... Neznáme kmene prišli, nik presne nevie, kto to je, ani odkiaľ prišli, ani čo majú za jazyk, ani akej sú rasy, ani aká je ich viera, ale hovoria im Tatári."

Dnes sa nechce veriť, že nik v Európe v rokoch života Džingischána nepoznal meno, pôvod a svetovládne zámery. Nik nevedel pravé meno kráľa Dávida, tvorcu najväčšej ríše stredoveku a človeka, ktorý v tých rokoch páchal najväčšie zločiny v ľudských dejinách? A čo ak niekto predsa.

 

Dobre informovaní benátski kupci

Benátky už roky pred Marcom Polom vraj vedeli o Mongoloch viac. Existuje tvrdenie, že v roku 1221 sa na brehu Azovského mora stretol Džingischánov generál Subutaj s benátskymi kupcami. Benátčania boli očarení Mongolmi, ktorí oplývali bohatstvom zo zničených čínskych a perzských miest, mali so sebou lekárov, inžinierov a diplomatov. Gutenbergom[B5] ! Subutajovi tlmočil arménsky biskup, Benátčania s Mongolmi podpísali na brehu Azova tajnú dohodu a stali sa zradcami Európy.

Pri „priateľských“ rozhovoroch sa iste dozvedeli meno mongolského vládcu, ktorý slávneho generála poslal na západ. Opis stretnutia nájdete v knihe The Devil’s Horsemen od Jamesa Chambersa z roku 1979, v knihe Genghis Khan's Greatest General : Subotai the Valiant od Richarda Gabriela, a tiež The Mongols : From Genghis Khan to Tamerlane od W. B. Bartletta[B6] .

Lenže o stretnutí a zmluve nenájdete nič vo Vatikáne ani v Číne, a dokonca o Benátčanoch a dohode nevie ani Šigi-Chutucha, ktorý pod dohľadom Džingischána písal Tajnú kroniku Mongolov. Nenájdete o nej zmienku ani v monumentálnom trojzväzkovom Histoire des Mongols, depuis Tchinguiz-Khan jusqu'à Timour Bey, ou Tamerlan, ktoré napísal baron Constantin d'Ohsson.

V uvedených populárnych knihách opisované (odpisované) spojenectvo Benátčanov a Mongolov silno pripomína súčasnú hollywoodsku filmovú produkciu, kde je na začiatku filmu uvedené: „Tento film bol natočený podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v iných filmoch. Spojenectvo Benátčanov a Mongolov asi začalo až pri druhom mongolskom vpáde do Ruska a „prví kapitalisti“ od sv. Marka, Džingischána pravdepodobne tiež nepoznali.

 

Záhadná nevedomosť

Prekvapuje, že kresťanský západ nemal viac informácií o Džingischánovi, hoci ich mal, ako sa vraví, na dosah ruky už v Egypte. Jakub, Pelagius, Oliver a vodcovia Piatej križiackej výpravy [U7] sa mohli dozvedieť nielen o „Imperátorovi ľudstva“, ako sa Džingischán v diplomatickej korešpondencii tituloval, ale aj o desivom mongolskom ťažení do Chórezmu, ktoré sa začalo už v roku 1219. Mohli vedieť pravdu od mohamedánov, s ktorými viedli rokovania o mieri po porážke pred Káhirou. Egyptský sultán a jeho bratia vedeli, čo sa dialo v Strednej Ázii. Bagdadský kalif an-Násir li-Dín Alláh vyzval sultána z Damašku al-Mu'azzama, aby išiel s armádou pomôcť vládcovi Chórezmu. Jeho brat al-Ašraf sa podľa historika Ibn al-Athíra rozhodoval medzi obranou svojich dŕžav pred Mongolmi a vojnou v ďalekom Egypte proti križiakom. Nakoniec sa rozhodol tiahnuť do Egypta. Podľa al-Mu'azzama a al-Ašrafa boli Mongoli len dočasnou hrozbou. Nájazdníci, čo „len“ precválajú krajinou a s korisťou sa poberú do svojho ďalekého domova pri Číne. Väčšou hrozbou pre nich boli križiaci, ktorí zaberali ich územia a potom v nich vládli.

Keď dediči Saladina rokovali s Pelagiom, mali informácie o Mongoloch a o Džingischánovi. Je však záhadou, prečo sa informácie nedostali k Pelagiovi a k jeho druhom.. Možno sa aj dostali, ale v situácii, v ktorej sa križiaci po porážke nachádzali, ich ignorovali  a naďalej splietali bájky o kresťanskom kráľovi, čo tiahne z Indie. Je to neuveriteľné, ale je to tak.

 

Nakoniec sa prvá zmienka o Temudžinovi – Džingischánovi dostala do Európy až desať rokov po jeho smrti. V správe dominikána Juliana z druhej cesty do Veľkého Uhorska v rokoch 1237 až 1238 je zaznačený podivný príbeh o Gür-chánovi Džingischánovi. 

 

Ing. Pavol Satko, vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.

 

Pramene

Chronica Albrici monachi Trium Fontium. Ed. P. Scheffer-Boichorst . In: Monumenta Germaniae Historica: Scriptorum 23. Hannover 1874, 631 – 950.

J. Georg ECCARDUS,  Corpus historicum medii aevi, sive Scriptores res in orbe universo ..., Zväzok 2[B8] , Lipsko 1723

Ryccardi de Sancto Germano notarii Chronica. Hannover 1864.

 

Použitá literatúra

Beckwith, Ch. I.: Empires of the Silk road. A History of Central Eurasia from the Bronze Age to the Present. Princeton 2009.

Boyle, J. A.: History of the World Conqueror by Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini.  .  Manchester 1997.

Poucha, P.: Tajná kronika Mongolů. Praha 1955.

Tabakat-i-Nasiri: A Generál [B9] History of the Muhammadan Dynasties of Asia including [U10]  Hindustan, Londýn, 1881

Richards, D. S. (red.): The Chronicle of Ibn al-Athir for the Crusading Period from al-Kamil fi'l-Ta'rikh. Part 3.D., Surrey/Burlington 2010.

Richard Gabriel: Genghis Khan's Greatest General : Subotai the Valiant, University of Oklahoma Press, 2006

 W. B. Bartlett: The Mongols : From Genghis Khan to Tamerlane, Amberley, 2010



štvrtok 8. augusta 2019

Games of St. Stephen's Crown




     Čo poviete na prehlásenie: „Vaše „dejiny“ patria nám!“ Pôvodne znel:  „Všetky vaše základne patria nám!“ a je zo staršej počítačovej hry. Tento citát o privlastnení dejín je leitmotívom knihy: Digital Gaming Re-imagines the Middle Ages, ktorá vyšla v roku 2014 v edícii Routledge Studies in New Media and Cyberculture. Knihu editoval Daniel T. Kline a obsahuje články, v ktorých sa 25 autorov zaoberá vzťahom medzi počítačovými hrami a dejinami stredoveku.
Jednotlivé kapitoly, ktorých je 18 majú celkom zaujímavé názvy, napríklad:
- Systematizácia stredovekej kultúry: Geografia, dynastie, kultúra a imperializmus v hre Crusader Kings: Deus Vult

- Zobrazenie stredovekého vojenstva v Medieval: Total War a Medieval 2: Total War

- Sir Thomas Malory a Death Knights of New Avalon: Zobrazenie stredovekej identity vo World of Warcraft

- Stredovek v hĺbke pekla, Vzdelávací potenciál o minulosti v hre Dante’s Inferno

- Technofília a technofóbia v on-line stredovekých fantasy hrách

- Potešenie z Paranoie: Konšpirácia, epistemologia a templari v hrách Assassin’s Creed, Deus Ex  a Dragon Age

-       Stredoveké hry na Twittery

       Poviete si, čo už môže byt zaujímavé na počítačových hrách a ich vzťahu k stredoveku, že to vyvolá potrebu vedeckého komentovania a štúdia. Ta odpoveď sa vola: Spoločenské vedomie. Pričinením hier pre konzoly, osobne počítače, tablety a smartfóny sa hlavne u mladej generácii vytvára obraz o stredoveku, lenže iný než o aký sa snažia učitelia, alebo vedci.
Kniha používa Umbertom Ecom zavedený pojem Neo-Medievalism na pomenovanie špecifického sveta hier a nájdete ho aj niektorých úvahách o politike a ekonomike. Neostredovek je nový pojem, ale jeho obsah až tak nový nie je. Romantizujúce, skreslené a populárne diela o stredoveku vznikajú už tisíc rokov. Stačí si spomenúť na legendy o kráľovi Artušovi, Hamleta, Wagnerov Götterdämmerung a stvárnenie  motívov vo výtvarnom umení. V minulosti to bola tvorba osamelých  a talentovaných géniov, ale dnes dochádza k prebratiu, moderným slovom k zdieľaniu stredovekých príbehov vo veľkom a ich transformácii (deformácii) pre globálny profit. Film, televízia a najmä herný priemysel si vyvíjajú vlastnú podobu „reality“ stredovekého sveta.
Tvorcovia hier sa chopili stredoveku ako „suroviny“ a pre dosiahnutie interaktívnej hrateľnosti prekročil rámec prostého rozprávania založenom na poznaní. Dej, postavy a reálie nie sú limitované samotným stredovekom, ale premietajú do seba dejiny, sociológiu a kultúru od stredoveku po dnešok. Stredoveké príbehy, témy a historické postavy sú prezentované v podobe spĺňajúcej požiadavky súčasného mediálneho sveta a digitálneho hrania. Aby ste mohli pozerať napínavý seriál, alebo úspešne hrali hru, nepotrebujete dejepis, ale stačí si predplatiť filmový kanál alebo kúpiť kredit na on-line hru.
     Zobrazenie stredoveku založene na štúdiu a prezentácii písomných a historických prameňov je zamieňané „neostredovekom“ založenom na populárnych predstavách a fungujúcich manipuláciách. Počnúc vizualizáciou Tolkienových kníh vo filme, cez hru The Elder Scrolls na PC, hru Parallel Kingdoms  pre mobily s GPS, až po hazard v Excalibur kasíne v Las Vegas. Dochádza spájaniu faktov, legiend, fantasy a populárnej „omáčky“ z čarodejníkov a upírov, aby sa vytvoril moderny komerčne úspešný produkt masovej spotreby. Aj preto v hre Dante's Inferno nenájdete duchovného pútnika, ale pomstychtivého templára na spôsob marináka.
„I amar prestar aen“ „Svet sa zmenil“ ako znie na začiatku filmového Pána prsteňov. A pre svet digitálnych hier to platí absolútne. Na elektrónkovej obrazovke už neskáče stopixelový  Princ z Perzie,  ale dnes bojujú na  'UltraWide' elcedečku stovky príšer s rytiermi v kevlare a asistujú im pritom čarodeji s kúzlami zo Startreku. To všetko sa deje v rozlíšení lepšom než v mestskom kine. Hry sú zložitejšie a drahšie ako dnešné filmy a prinášajú viac zisku. Vyvolávajú potrebu nového výkonného hardwaru, špecifických herných enginov a rýchleho pripojenia čo generuje zisky v mnohých oblastiach podnikania. Za podpory masívnej reklamy sú vytvárane celosvetové mnohomiliónová komunity so vzájomnými interakciami cez polovicu planéty a tržby dosahujú viac ako 110 miliárd USD. Dnes je „vonku“ približne 80 neostredovekých hier  pre PC a konzoly a asi 25 hier pre sociálne siete a mobilne telefóny.  Veľká časť mladej populácie je cez hry „dopovaná“ informáciami, ktoré nezodpovedajú súčasnému poznaniu dejín. Je to nevhodné?
Na začiatku uvedený citát: „Vaše „dejiny“ patria nám!“ samozrejme platí aj neplatí. Neplatí pre vedecký „stredovek“. Priemysel zábavy neovládol a nezmenil seriózny výskum a zdieľanie vedeckých poznatkov aj keď pri popularizácii dejín sa stretnete so zjednodušovaným a využitím digitálnych foriem zobrazenia viac alebo menej skresľujúcimi dávnu realitu. Puristom to môže vadiť, ale je to len technológia prezentácie. Solídna veda s oponentúrou a morálkou  je naďalej dobrým brnením pred báchorkami. Ale ako hodnotiť vplyv hier na verejnosť?
V článku Back to The Future: Neomedivalism and The Postmodern Digital World Economy, ktorého link je v zozname, sa dozviete, že neostredovek je pravdepodobným svetom našej budúcnosti. Svetom bez geografických hraníc, nejednoznačných autorít, viacnásobnej lojality, globálnych elít a nadnárodnej centralizácie. Svet, v ktorom kresťanstvo bude nahradene environmentalismom a každý bude musieť on-line podpísať licenciu aj na uvarenie obedu? Sú hry plné neostredoveku manipuláciou, proroctvom, alebo len hrami?
Ak by sme uverili, že proroctvom, tak si musíme položiť otázku, či pripraví šermovanie a čarovanie v Massive-Multiplayer On-line Role-Playing Game dnešného adolescenta na preľudnenie, migrácie, nekontrolované násilie, kolaps štátov a hraníc? Využije naučene na vytvorenie aliancie odhodlaných a bojovej družiny potrebnej na ovládnutie zdrojov, ľudí a územia a stane sa warlordom alebo germánskym Räuberhauptmannom? Ak si spomeniete na dianie v hnutiach zvaných Arabská jar a podel sociálnych sieti pri formovaní bojových skupín na Blízkom východe, možno sa vám prestane javiť až tak šialene. Najmä keď výsledkom tejto činnosti je rozvrat spoločnosti a objavujucími sa črtami stredoveku. Alebo, len počujem trávu rasť?
Doterajšie skúsenosti dokazujú, že hranie  MMORPG dokáže naučiť dieťa  spolupráci, predvídavosti, spoznaniu schopnosti, ale aj limitov svojich partnerov a súperov. Na druhej strane, ale hranie samotne nedokáže vychovať násilníka, čo pre zaujatie pozície warlorda potrebné. Ale vráťme sa k samotným hrám a deformácii stredoveku do našich dolín.
Položme si otázku: Vyvolá zobrazenie Svätopluka v brnení z 15. storočia a držiaceho v ruke Anduril v detskej mysli navždy nenapravitelnu skazu a nebude sa mu páčiť „kôň“ pred Hradom? Nebudú ho zaujímať Arpádovci, lebo nevedeli čarovať? Skúsenosti zo „Západu“ dokazujú, že vytvorením neostredoveku, došlo k zvýšenému záujmu o stredovek. Ak pred desiatkami rokov Západ „preskakoval“ z antiky rovno  do renesancie a my cez „tisíc rokov poroby“ zo Svätopluka na Štúra, tak dnes sa  stredovek stal poznanou a zaujímavou etapou dejín, aj keď u nás veľmi nie.
Stredovek na rozdiel od antiky ma priamejšiu spojitosť s dneškom. Nielen svojou kultúrou, jazykom, národným a štátnym vývojom, ale aj osobnou preferenciou. Dnešný Slovák  skôr stotožni minulosť našej krajiny s Pribinom, než Marcom Aureliom a stotožnenie býva často dobrým dôvodom záujmu. Kráľ Richard Levie srdce je prirodzeným a preto poznaným hrdinom na monitore anglického pubertiaka. Bohužiaľ, uhorský kráľ Svätý Ladislav I. nie.  Je to preto, lebo nemáme seriál a hru „Games of St. Stephen's Crown“ s potokmi krvi a vedrami sexu?
 Áno, ale nie je to preto, lebo akosi vzácne sa naši odborníci a marketingové oddelenia nadnárodných vydavateľov hier zhodli na tom, že Slovákov v temnom stredoveku nieto. Vydavatelia sa nechodia radiť do SAV-ky. Majú svoje bussines plány a pri tvorbe preferujú národy, ktoré predstavujú pre nich kľúčové trhy. Malé národy si musia pomôcť a preto do Total War nadšenci dorobili Přemyslovske regnum a roduverného Matúša Čaka. Globálny priemysel zábavy slovenský neostredovek nepotrebuje. A Slovensko, laické aj odborné, tiež nie.
Naše seriály platia zadávatelia reklamy a aby predali hlúposti nepotrebujú Svätopluka v designe  Macbetha. Nápad natočiť 30 dielov seriálu „Ženy a milenky Žigmunda Luxemburského nemôže vzniknúť v krajine, kde si večer ľudia sadajú pred televízory a s napätím sledujú, ako sa plastickým chirurgom darí omladzovať stanúce seriálové hviezdy v Búrlivých panelákoch. Výsledok je ten, že miniseriál o štátotvorných a ústavných Vierozvestcoch prejde Slovačou nepostrehnutý. Niekto si povie: „Chvalabohu, že nie sme vystavení bludom z filmov a hier, veď deti sa dostanú k serióznym informáciám.“ Nedostanú, lebo stredoveké Steinhübelové Nitrianske kniežatstvo nie je animovane pre smartfón a neostredoveké Povesti spod Sitna im nik nečíta.
Hoci zo sveta hier automaticky nevedie cesta do univerzitných knižníc, hry samotne generujú individuálny záujem. Existujú diskusne skupiny zaoberajúce sa históriou, ktorá sa hrach prezentuje. Vzájomne „súboje“ v argumentoch sú príznačne rovnakou súťaživosťou v znalostiach a tiež aj hlúpostiach, ako pri šermovaní hrdinov v hre. V anonymnom prostredí netušíte či prezentované vedomosti má adolescent, alebo jeho učiteľ dejepisu, čo sa rád hrá, ale aj tak sa veľakrát kvalitne informácie zobrazujú v prostredí, kde by ich pred dvomi desiatkami rokov málokto hľadal. WoWwiki – internetová zbierka informácii k neostredovekej fantasy World of Warcraft ma 103 tisíc stránok a je druha najväčšia po Wikipedii.
Mám vlastnú skúsenosť s výchovou aj hraním . Ja som z knihou recenzovaných hier hral Total War Medieval 2 a niektoré jej módy. Séria hier Total War ma svoje fórum twcenter.net  s miliónmi komentárov, článkov a údajov. Nájdete tam diskusiu nad  mapou Slovanov v roku 500 A.D. až po diskusiu, či treba sterilizovať ilegálnych emigrantov. Svet neostredovekých hier je väčší a prítomnejší než by si správca akademickej knižnice vedel predstaviť. Neostredoveké hry hrávali naši synovia ale ani dvadsatročné hranie z nich nespravilo historikov, ale itečkarov. Prečo? Lebo tie hry nemajú slovensky námet. Nedošlo k stotožneniu, keď preháňali po pláňach a labyrintoch cudzích „pajkov“.
„I amar prestar aen“. Svet sa zmenil a v tom dnešnom prenikajú cez seba dva svety stredoveku. Bohatý, populárny a robustný neostredovek a rozvíjajúci sa poznávaný stredovek. Fenomén spojenia stredoveku a neostredoveku opísaný v knihe funguje aj keď na Slovensku veľmi nie. Je kacírske napísať na tomto serióznom webe, že by som chcel o pár rokov kúpiť desať ročnému vnukovi „Games of St. Stephen's Crown“ s hrdinským Ladislavom namiesto 3D-smarfonu. Ale ako predstava to sedí. Rodičia by mu kúpili v on-line obchode k tej hre tričko a ja s manželkou by sme ho zobrali na výlet do Veľkej Lomnice. Tam by som ukázal na sedemstoročné fresky Ladislavovského cyklu a povedať: „Vidíš a tu máš k tej hre comix, namaľovaný 200 rokov pre objavením Ameriky!“



http://muse.jhu.edu/login?auth=0&type=summary&url=/journals/arthuriana/v024/24.4.elliott.html
http://citeseerx.ist.psu.edu/viewdoc/download?doi=10.1.1.131.6106&rep=rep1&type=pdf
http://www.slobodaucenia.sk/clanok/zavislost-na-pc-hrach-vyskytuje-sa-vobec



štvrtok 10. januára 2019

Ludsky gulas.


Prvi ľudia a hned v Karpatskej kotline.

Ked som v 60-tých rokoch minuleho storočia sedaval na hodinách prirodopisu, bolo osidlenie nášho priestoru opisane v učebnici ako logicky jednosmerny postup od Pitekantropa, cez Neandertalca az ku Cromanoncovi, podporeny užasnymi obrazmi od majstra Buriana, ktore pani (vlaste súdružka) učitelka doniesla z kabinetu. Dnes je všetko oveľa zložitejšie a tato dávna minulost je vyskladana pomaly každeho polroka nanovo a oveľa zaujimavejšie. Takže v skratenej forme si preberme obdobie od Big Bangu k prichodu prvych poľnohospodárov.
Aj ked s pravdepodobnost hraničiacou s istotou sa neda predpokladat, že Karpatská kotlina (KK) je koliskou ľudstva, neda mi nespomenut tvora s označeným Rudapithecus hungaricus. Objav hosilii tohto tvora v madarskom mestečku s priznačnym nazvom Rudabánya viedol niektorych madarskych vedcov k nazoru, že sa jedna o priameho predka človeka[1]. Iste je lákave mat 10 miionov rokov „stareho Madara“, ale vznika tam jeden problem, že potomok madarského Rudapitheka musel odist do Afriky a odtial sa už vylepšený vrátit ako Homo erectus[2]. Jednoduchšie bude uvažovat, že človek sa vyvynul z Rudapithekovych bratrancov v Afrike a Rudapithecus hungaricus bola sice uspešna, ale nakoniec vyhynulá vetva homonida.

Človek vzpriameny.
Homo erectus bol doteraz najuspešnejši druh človeka, kedže žil v obdobi od 2 000 000 do 100 000 rokov pred dneškom. (Ani lety na Mars a I-phony dnešnemu typu človeka, nezaručuju taky dlhy pobyt na Zemeguli.) Zatial existuje jediny ale nepresny dôkaz jeho pritomnosti v KK.  Jedná sa objav ostatkov Homo erecta v madarskom Vértesszőlős, , ktorý bol prezentovany ako Homo erectus seu sapiens palaeohungaricus. Z 350 000 rokov starych ostatkov sa ale nedalo  jednoznačne  určit či sa jedna o neskorého Homa erecta, alebo ranneho Neandertalca.

Bratranec neandertalec
Dnes sa predpoklada, že Neandertalec sa vyvynul v Zapadnej Euroázii a predstavuje rozne formy nielen v čase, ale aj v priestore. Nie je presne určeny nielen jeho predchodca, ale ani oblast kde k jeho vývoju došlo. Preto ostatky Neandertalcov su rozlišovane podla miesta nálezov a niektore nalezy pripisovane Neandertalcom su sporne a skôr sa pripisuju iny druhom človeka. Aby to nebolo málo, aj samotni Neandertalci nie su genetický rovnaki. Dnes su k dispozicii tri subory genomu Neandertalca: zo Španielska El Sidrón 49 000 rokv, Chorvatska, Vindija 49 000 a z pohoria Altaj 50 000 rokov a doakzuju, že ich spoločny predok žil pred 100 000 rokmi[3].  Na základe poslednych poznatkov je zrejme, že Neandertalci boli jednoducho trochu iní ľudia. V Španielsku sa našli malby stare 68.4 tisi rokov, ktoré jednoznačne vytvorili títo naši bratranci, pretože moderni ľudia prišli do tejto oblasti až o 20 000 rokov neskôr[4].
 Nakoniec Neandertalec je viac bratom, ako bratrancom, lebo všetci moderni ludia pôvodom z „Out of Africa“ maju čast genomu pochadzajuceho z Neandertalcov. Ak rozdelime Euráziu na Vychodnu a Západnu, tak Zapadni Euroázijci maju 1,8 až 2,4% tohto genomu a Východný Euroázijci, vlastne už len Ázijci maju 2,3 až 2,6%. Prepoklada sa, že vzajomnym „hrátkam“ došlo niekde na Blizkom Východe pred 100 000 rokmi a „nasledky“ sa prejavili u oboch ludskych druhov. Takže nielen „my“ mame geny Neandertalca, ale niektori Neandertálci mali geny modernych ludi[5]. Je zaujímave, že naše moderné geny Neandertalcom nepomohli, ale ich archaicke geny nam neubližili.

Dalši bratranec.
Moderny človek sa ale v Euroázii nestretol a „neobjímal“ len s Neandertalcom. Vo vychodnej Euroázii žil ešte iny druh človeka, ktory sa nazyva podla miesta objavu jeho ostatkov: Denisovan- nalezisko jaskyňa v  Altaji 50 000 rokov. Podla genetiky sa Neandertalci oddelili od modernych ludi pred 500 až 760 tisícmi rokov. Od Neandertalcov sa oddelili Denisovania pred 381 až 473 tisíc rokmi. Je zaujimave, že podla testov patrili Denisovania do mtDNA skupiny L, Kam je zaradena aj tzv. pramatka mtEva[6]. V spomínanej Altajskej jaskyni žili striedavo Denisovania a Neandertalci.  Presnejšie „vychodni Neandertalci. Ale, aby to nebolo take jednoduché, v čase ked tam žili Denisovania, žila tam mlada asi 13 ročná „miešanka“, ktora mala neandertalsku matku a otca Denisovana. Lenžie nie neandertalsku matku pochadzajucu z Altaja, ale tato matka mala svoj pôvod niekde dalej na západ najskôr v Chorvatsku, teda  rovnaky ako neskorši europski Neandertalci[7]. Nuž a Denisovania tiež našli v Ázii niekoho archaickeho, s kym sa sexuálne zaplietli, že by Homo erectus?
Moderni ludia, ktori po hratkach s Neandertalcami odbočili z Levantu niektori na sever do Centralnej Ázie a ini na východ cez Indiu do Indonezie a Australie. Ti ktori postupovali do Číny a Cez Beringiu do Amerik, si sex s Denisovamni ešte raz zopakovali[8].

Vši a ludia.
Poznate tento stary vtip? Chlapik vola do Radia Jerevan, že mu uletili včely a chce radu, čo robit, aby sa to neopakovalo. Odpoved Radia Jerevan bola priznačna: „Chovajte filcky, tie su prítulnejšie.“
Voš je parazit a ludí a primátov sprevadza odpradavna, čo v tomto pripade číselne znamena cca 20 milionov. Da sa podla rozdielnej genetiky vlasovej vši ludskej a šimpanza určit kedy prišlo k oddeleniu šimpanzov od predkov ludi a tiež aj to,  kedy sme prebrali od goril voš lonovu (ludovo filcku), t.j. cca 300 000 rokov.Ludia mali a aj dnes maju svoju vlastnu vlasovú voš, tzv. WW druh (World Wide) , ktory sa vyvynul pre cca 500 000 rokmi. Lenže tento druh vši sa nenašiel v ostatkoch a múmiach Nového sveta. Ludia v Amerikách pred prichodom Europanov mali vlasovu voš tzv. NW druh (New World). Nazov „voš Noveho sveta“ je celkom zavadzajúci, lebo tato voš je podstatne staršia ako WW a od dnešnej WW sa oddelila pred 1,8 milionmi rokmi. Takže bud do Amerik došiel moderny človek s archaickou ľudskou vlasovou všou, alebo ju Amerike od „niekoho“ chytil.
Dnes je vysoko pravdepodobne, že ludia sa dostali do Amerík z Vychodnej Ázie najskôr pred 20 000 rokmi. Lenže ludia žijuci vo Vychodnej Ázie mali vtedy nielen WW voš vo vlasoch, ale aj šatovu voš v odevoch. (Šatova voš sa vyvynula z vlasovej asi pred 70 000 rokmi, ked ludia odišli z Afriky a začali žit v studenejšom prostredi.) Je zrejme, že skupina ktora odišla do Amerík sa zbavila oboch vši, WW aj šatovej vši. Zbavit sa vši je celkom jednoduche a nie su potrebné ani DDT a ani špeciálny šampon. Neda sa predpokladat, že sa zbavili WW a šatovej a nevedeli sa zbavit tej archaickej. Skôr je možny scenar, že tu archaicku chytili potom, čo sa zbavili tych dvoch bežnych. Voš bez priameho kontaktu s hostitelom hynie do 24 hodín, takže nemohla byt len tak pohodena pri ceste. Ludia, ktorí osidlili Ameriky mali spoločnésho predka s východními Aziatmi pred 40 000 rokmi[9]. Človek na ceste do Ameriky sa musel stretnut s inym archaickým človekom, ktory ale žil izolovane od ostatnej ludskej populácie minimalne polmiliona rokov[10]. Ale ešte to so všami nekonči. Ta „archaicka vlasová voš sa nachadza aj u sučasnej populacii v Etiopii a Nepale[11]. Pri teste genetiky Tibeťanov sa zistilo, že maju rovnake percento genomu Neadertalca ako Han Činania, mierne zvyšene percento genov Denisovana ale v genoch Tibeťanov sa našiel aj podiel genomu archaickeho človeka[12]. Že by Yeti nebol až taka fantazmagoria? 

Hobbit a jeho predchodca.
Dalši, dnes už bývaly Homo vtedy žil na indonezkom ostrove Flores. Ludovo sa mu vraví Hobbit, odborné Homo floresiensis. Je to problematicky tvor a vzniklo niekolko názorov, prečo je maly a relatívne archaicky. Okrem teorii, že sa jedna o chorobne poškodenie, vznikli aj dve hodnovernejšie. Za prve, že sa jedna o zmenšenie štandartneho Homa erecta v dôsledku života v prostredi s limitovanymi zdrojmi, tzv. ostrovny nanizmus. Druha teoria tvrdí, že sa jedna o človeka druhu Homo habilis, alebo dokonca druhu z ktorého Homo habilis vyvynul, t.j. cca 1,7 milionmi rokov[13]. Kedže existovalo „podozrenie“ že aj vzrastom menšia dnešna populácia ostrova Flores by mohla mat v sebe gény Hobbita, urobili vedci geniticky vyskum. Kedže geny Homo floresiensis sa zatial nepodarilo ziskat, testovali dnešnu populaciu „Pigmejov“ z Florez, či nenajdu niečo vynimočne. Našli len geneticky podiel Neandertalca a Denisovana, čo je normalny vysledok pre tu čast sveta. Títo mali ľudia su zmesou Vychodoázijcov a Papuancov.[14] Ale zahadam ešte nie je koniec. Pred dvomi rokmi našli na tomto ostrove ostatky ešte menšieho „Hobbita“  stare cca 700 000 rokov. Kedže ostrov Flores bol izolovany tzv. Wallaceovou liniou hlbokým morom od ostatnej Euroázie, existencia tak davnych „Hobbitov“ vyvolava dosť zložite predstavy o schopnosti archaickych Homo prekonavat plavbou vyznamne vodne prekážky.

Rozšírenie moderného človeka v Afrike.
Dnes sa všeobecne považuje za dokazane, že planétu obyva jeden druh človeka pôvodom z Afriky. Čo sa dialo pred „Out of Africa“  v samotnej Afrike je predmetom vyskumov. Vyzera to tak (do najbližšieho objavu a datovania), že počiatok modernych ludi leži niekde pred 500 000 rokmi. Dôkazom je prave odhad doby kedy vznikol rozdiel v genome moderného človeka a Neandertalca[15]. Morfologicky dôkaz je starý 300 000 rokov[16]. Bohužial, teplé prostredie Afriky neumožnuje ziskat spolahlive a dostatočne stare vzorky DNA na zaklade ktorych by sa dali vytvorit realne scenáre vývoja v Afrike. Podľa všetkého to nebola jednosmerna cesta, ale v samotnej Afrike došlo pred odchodom skupiny ľudí mimo Afriku ale aj po ich odchode ešte k zložitejšíemu vyvoju, prepojeniu a izolácii než ake sa udiali v Euroázii.[17] Afrika je plna rozporov pri posudzovai kosternych ostatkov, kamennej industrie a osidleni a dnes nedovoluje vytvorit jasne a spravne scenare vyvoja prastarych africkych populacii. Niekedy to vyzera ako  u Lenina: „Krok vpred, dva kroky vzad.“ Nielenže dochadzalo k miešaniu, migracii a izolacii samotnych Afričanov, ale vyvoj v Afrike ovplyvnoval aj navrat populacii, ktore z Afriky odišli a postupne sa vracali a tiež archaicke druhy, ktore v Afrike žili. K poslednemu geneticky zistému „kontaktu“ dnešných ludi s nejakym archaickym predkom došlo pred cca 17 000 rokmi v Západnej Afrike[18] a „hlavnym podozrivym“ su archaicky ludia ktori sa vyvynuli v čase Neandertalcov a žili ešte pred 13 000 rokmi v Nigerii v oblasti Iwo Eleru[19].

Viacere „Out of Africa“.
Aj samotné „Out of Africa“ podlieha zmenam a novým dôkazom. Zopakujme si, kto odišiel z Afriky pred „Out of Africa. Prvý odišiel nejaky druh Homo habilis alebo ranny Homo erectus, ktorého ostatky su na ostrove Flores a ktorého DNA nemáme. Dalej Homo erectus, po ktorom mali predkolumbovski Američania a Tibetania vši a ktory sa pravdepodobne sexualne spoznal s Denisovanmi. Dalšimi je  predok Neandertalca a Denisovana a nakoniec  moderny človek.
Dnes je jasne, že ani pri modernom človeku sa nejednalo o jednorázovy a zaroveň úspešny proces, ale rôzni moderni ľudia odchádzali z Afriky v rôznom čase a nie vždy v novom prostredi prežili. Donedávna sa na zaklade ludskych fosílii dalo tvrdiť, že prvý „Out of Africa“ sa udial pred 90 000 až 120 000 rokmi. Ale nedavne nalezy objavené v jaskyni Misliya v Izraeli, boli datované od doby pred  177 000 až 194 000 rokov[20]. Existuje ešte ine datovanie a to datovanie kamennych nastrojov najdenych v tamojšej oblasti. Nástroje, ktore sú pripisane modernym ľudom a ktore maju vek od 190 000 do 260 000 rokov. Ten vyšši údaj ešte donedavna dokonca prekračoval dôkazy o existencii moderneho človeka v Afrike. Tento rok bola zverejnena sprava, že v Indii sa podarilo datovat kamenne nastroje do obdobia pred 385 000 až 175 000 rokmi. Daju sa pripisat aj modernému človeku, ktorý prišiel z Afriky, ale aj dosial neznamemu druhu človeka.
Samozrejme, že moderny človek neodišiel z Afriky len cez Sinaj a neprebyval len v Levante. To že sa v Izraeli našli take staré dôkazy môže byt viac dôsledkom prostredia v ktorom sa uchovali, ale aj urovňou vedeckej prace v danej oblasti. Je temer isté, že ludia odchadzali z Afriky aj cez prieliv Bab-el-Mandeb na juhu Arabského polostrova a tiež pobrežnou plavbou.

Osidlenie Australie.
Najväčšou záhadou je osidlenie Austrálie. Podla poslednych vyskumov sa pred priplavaním Europanov, udialo len raz a o pred 55 000 rokmi. Jedina  skupina ludi v tomto čase prekonala tzv. Wallaceovu liniu a rozdelenim osidlila cez dnes zatopenu pevninu Sahul Novu Guineu apo rozdeleni jedna skupina smerom po vychodnom pobreži a druha skupina iduc smerom po zapadnom pobreži v priebehu par tisíc rokov osidlila Australiu. Na rozdiel od ostatnych modernych ľudi, ktori po odchode z Afriky menili miesto a velakrat aj spôsob svojho života, Aboriginovia zostavali usadeni na jednom mieste.


[1] Sz. Bérczi1, B. Lukács2 & K. Török, The Carpathian Basin in the Hominization, KFKI, Budapest, 1993
[2] László Kordos, New results of Hominoid research in the Carpathian Basin, Acta Biologica Szegediensis, 2000

[3] David Reich a kol. Genetic history of an archaic hominin group from Denisova Cave in Siberia, Nature 468, 2010

[4] D. L. Hoffmann a kol., U-Th dating of carbonate crusts reveals Neandertal origin of Iberian cave art, Science 23.02.2018
[6] Krause et al. 2010. The complete mitochondrial DNA genome of an unknown hominin from southern Siberia. Nature, 464(7290)
[7] Viviane Slon a kol. The genome of the offspring of a Neanderthal mother and a Denisovan father, Nature Aug. 2018
[8] Browning SR a kol. Analysis of Human Sequence Data Reveals Two Pulses of Archaic Denisovan Admixture. Cell 173, 2018
[9] Qiaomei Fu a kol., DNA analysis of an early modern human from Tianyuan Cave, China. PNAS  sept.2012
[10] David L. Reed a kol. Genetic Analysis of Lice Supports Direct Contact between Modern and Archaic Humans, PLoS Biology, Nov. 2004
[11] Marina S. Ascunce a kol. Nuclear Genetic Diversity in Human Lice (Pediculus humanus) Reveals Continental Differences and High Inbreeding among Worldwide Populations, PLOS ONE feb. 2013
[12] Dongsheng Lu a kol., Ancestral Origins and Genetic History of Tibetan Highlanders, The American Journal of Human Genetics , Sep. 2016
[13] Debbie Argue a kol. The affinities of Homo floresiensis based on phylogenetic analyses of cranial, dental, and postcranial characters, Journal of Human Evolution, 2017
[14] Serena Tucci a kol., Evolutionary history and adaptation of a human pygmy population of Flores Island, Indonesia, Science   Aug. 2018

[15] Stringer, C.B. (2016) The Origin and Evolution of Homo sapiens. Philos. Trans. R. Soc. B 371, 20150237
[16] Hublin, J.-J. et al. (2017) New fossils from Jebel Irhoud (Morocco) and the pan-African origin of Homo sapiens. Nature 546, 289– 292
[17] Eleanor M.L. Scerri a kol, Did Our Species Evolve in Subdivided Populations across Africa, and Why Does It Matter?, Trends in Ecology & Evolution maj 2018
[18] Fernando L. Mendez a kol., An African American Paternal Lineage Adds an Extremely Ancient Root to the Human Y Chromosome Phylogenetic Tree, The American Journal of Human Genetics, 2013
[19] Katerina Harvati a kol. The Later Stone Age Calvaria from Iwo Eleru, Nigeria: Morphology and Chronology, PLoS ONE, 2011
[20] Israel Hershkovitz a kol. The earliest modern humans outside Africa, Science 26.01.2018