utorok 28. júna 2011

Prapočiatky Grinavanov.

Moje rodisko sa vola Grinava. Vlastne v čase môjho narodenia sa volalo Myslenice, hoci obyvatelia sa volali Grinavania.  Je to krásna časť planéty. Tisícročia to býval len úzky pás medzi nepreniknuteľným Šúrom a vrcholom Malých Karpát. Nebehali tu ani mastadonti a ani tu nežilo veľa rôznych keramických kultúr. Na svahoch plných kamenia a namletého piesku sa rodí riedke obilie. Občas sa tu niekto pokúšal prežiť ale nedarilo sa. Krajina čakala na iní druh ľudskej rasy. Na umelcov života čo pestujú  kultúrnu plodinu. Na Grinavanov.
Prví pokusní Grinavania boli Kelti. (Naopak to neplatí)  Tam pod Ostrým vrchom mali osadu. Keby ste videli maketu rimsko-galskeho prekladiska vína v dnešnom Marseille, pochopíte že Kelti patrili medzi tých, čo by víno vypili aj mŕtvemu z ucha. Iste tu pestovali vinič, veď vtedy bolo teplejšie. V potokoch nad Limbachom ryžovali zlato, z ktorého v Bratislave razili biateky. Vyrúbali horu na svahoch aby videli doďaleka a nasadili štepy. Slnko žiariace cez zrnka hrozna vyvolalo zo zeme jasného ducha radosti, ktorý tu stále tancuje. Bolo ich veľa Keltov veselých zvaných Bojovia. A potom krátko pred Rímom prišla pohroma. Všetkých ich zabil dácky kráľ Burebista. Plínius  zapísal, že zmenil ich krajinu na Bojskú púšť. Zostalo po nich len zopár krásnych bronzov a trvale zmenená krajina.
Rimania došli na Dunaj zospodu a z vrchu prišli Germáni. Germáni neboli Grinavania, lebo nepracovali. Zarastene svahy po viniciach im nič nehovorili. Presunuli sa do Šúru, kde ich močiare a komáre chránili pred Rimanmi. Keď odišli légie z južnej strany Dunaja, pobrali sa aj Germáni. Im za pätami vtiahli do krajiny prví Slovania. Takí mantáci zo severu. Ani kruh na točenú keramiku nepoznali. Veď načo. Tu žbrbu čo robili z medu mohli chlípať aj drevenou lyžicou. To tiež neboli Grinavania.  Grinavania majú radi návštevníkov a k týmto ani Avari nedošli.
Ozajstní Grinavania došli spolu so Slovanmi v rámci „druhého skrutínia“ ako ľudovo volám rozchod Slovanov od Dunaja po roku 650. Poznali víno a pestovanie viniča, veď roky plienili Balkán a byzantské dŕžavy Poznali aj kresťanstvo, ale k životu ho nepotrebovali. Až v novej krajine v susedstve Frankov ich veľmoži pochopili s dišpút so Sv. Amandom a s misionármi  Sv. Virgila , že zmocnejú, keď sa stanu kresťanmi.  A čo pán prosí, to byť musí. Zavadzali kresťanstvo. Kresťanstvo bez vína je heréza.  Preto: „Rastizolao iureiurando pactum fecit cum Carolomano et coeperunt iterum instaurari deserta Boiorum“  Proste jednoduchou rečou: Kronikár zapísal že Rastislav v spojenectve s Karolmanom revitalizoval Bojskú púšť. V Júri sa našli vinohradnícke nože v slovanských nálezoch. Tvrdenie, že malokarpatské vinohradníctvo prišlo  s Nemcami môže mat úplné inú časovú dimenziu, keď to boli Bavori poslaní Karolmanom v roku 858. A tiež úplné iný obsah, keď došli k ľuďom, čo poznali pestovanie viniča a pili víno. Možno práve v roku 858 doniesli z Germanie štepy ktoré dávali v naších podmienkach lepšiu a bezpečnejšiu úrodu ako tie z Balkánu.
Malá odbočka. Otázka či Nemci boli Grinavania vlastne otázkou nie je. Veď nazvať ríšskymi Nemcami chlapa a ženu, čo vedu rozhovor : „Vó is das sólnička? – Aus den kuchen pólička!“  môže len Goebbels .Bohužiaľ, ale tomu Goebbelsovi naši spoluobčania na svoju škodu uverili. Áno Nemci boli Grinavania, tak ako pôvodní Slováci alebo neskôr prisťahovaní  Chorváti.
Ale aj napriek hlúpemu koncu, dodnes je vlastne otázka príchodu Nemcov otvorená. Vraj prišli do krajiny zdecimovanej Tatármi. Ale bola moja časť sveta vôbec poničená? V bitke s Tatármi na rieke Slaná zahynul župan Sebeš z  Jura a jeden zo synov Alexandra grófa z Pezinka. Dvom synom Alexandra, Achillovi a Kosmovi sa podarilo zachraniť. Neutiekli s kraľom do Dalmácie, ale zorganizovali obranu na svojich majetkoch. Iste úspešnú, lebo sa ubránili nielen Tatárom ale aj rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Bojovnému. Keď ten zajal v boji zraneného Kozmu, Achilles vyplienil Rakúsko až po Viedeň a vojvoda Kosmu prepustil.  To by sa im nepodarilo bez vojakov. A vojaci nežijú z luftu ale z chleba a vína. Buď Tatári až  k nám netrafili, alebo sa ľudia ubránili na hradisku v Jure. Na každý pád už vtedy stal kostol Sv. Juraja a asi aj kostol Sv. Žigmunda kráľa v priestore dnešnej obci Grinava. Ďalší kostol stal v Pezinku a pravdepodobne už aj v Slovenskom Vajsgrube. Priveľa kostolov na tak malé územie, keď predpis vravel, že stačí jeden na desať osád.  Ale čo keď tých osád bolo viac, alebo boli ľudnatejšie než bolo vtedy zvykom? Iste ich bolo viac než dnešných sídiel, ale sa ťažko  hľadajú. Dnes môžete archeologicky uspieť v priestore bývalého Šúru a niekedy v zastavanej časti. Ale mimo mesta na svahoch nenájdete skoro nič. Nie preto, že by tam nič nastalo, ale pre podstatu vinohradníctva. Vinič ma hlboké korene. Je to jeho výhodou ale aj problémom pri sadení. Pri zakladaní viníc sa robila tzv. prekopávka dnes sa tomu odborne vraví rigolácia. Videl som ju robiť môjho otca. Meter široký a meter hlboký  pas prekopaný cez celu šírku zakladanej vinice. A tak postupne po svahu odhora dolu. Takže ak aj niekde nejaké základy po polozemniciach  zostali, naši predkovia ich pekne krásne rozkopali, čo bolo užitočnejšie našli a čo zavadzalo vyniesli na okraj a vytvorili kamenice. Ale ani tie kamenice už nie sú. Keď skončili turecké vojny a začal rasť počet obyvateľstva previezli ich ľudia do dediny a postavili si z nich domy. Posledne zvyšky dôkazov rannostredovekého osídlenia priestoru Grinavanmi zlikvidoval družstevný buldozér s príznačným názvom Stalinec. Nakoniec aj vďaka Stalinovi  a známej finte kresťanských mysliteľov  na blogu.sme (neexistencia dôkazov, nie je dôkazom neexistencie) môžem smelo posunúť vznik grinavského vinohradníctva a etnogenézu súčasnych Grinavanov k roku 800 A.D.. A po vypití grinavského vlašaku až ku Keltom.
Zoznam zdrojov:
J. Dubovský, J. Žudel: Dejiny Pezinka, Obzor 1982
Z. Farkaš, J. Vavák, P. Wittgrúber: Dejiny Pezinka od praveku po formovanie sa uhorskeho štátu, Zborník Pezinok 2008
J. Vavák: Nové poznatky k najstarším dejinám Svätého Jura, Kolektívna monografia Svätý Jur 1209 -2009
P. Sandtner Sakrálne stavby v Pezinku na starých fotografiach, Pezinok 2008
P. Wittgrúber, P. Tuček, J. Vitáloš: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch, Road Bratislava 2001
P. Dvořák: Prvá kniha o Bratislave, Rak Budmerice 2006
M. Kučera: Postavy Veľkomoravskej histórie, Perfekt 2005
M. Kučera: Stredoveké Slovensko, Perfekt 2002
F. Curta, R. Kovalev: The Other Europe, Avars, Bulgars, Khazars and Cumams, Brill leiden, Boston 2008
F. Curta: The Making of the Slavs, Cambridge University Press, 2001
R. Marsina, M. Marek: Tatársky vpád, Rak Budmerice 2008
J. Baďurík  Z počiatkov vinohradníctva a vinárstva starého Pezinka. http://www.grinava.com/
V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela, Rak Budmerice 2000
J. Steinhubel: Nitrianské kniežatstvo, Veda Bratislava, Rak Budmerice 2004
J. Steinhubel: Kapitoly z najstarších českých dejín, Krak
J.M. Everett: The Peoples Chronology, Gale Farmington Hills, 2006
C. Mango, R. Scott: The Chronicle of Theophanes Confessor, Clarendon Press, Oxford 1997
P. Sandtner: Pamiatky a zaujimavosti niekdajšej obce Grinava, Pezinok
L. Galuška: Velká Morava, Moravské zemské múzeum Brno 1991
S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen, Walter der Gruyter, Berlin 2008
T. Štefanovičová a kol. : najstaršie dejiny Bratislavy, Elán Bratislava 1993
D. Kováč: Dejiny Slovenska, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998
D. Třeštík: Vznik Velké Moravy, Nakladatelství Lidové noviny Praha 2001
D. Třeštík: Počátky Přemyslovcu, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1997
Z. Klanica: Počatky slovanského osídlovaní naších zemí, Academia Praha 1986
M. Beranová: Slované , Panorama Praha 1988

Babka

Môj dedo bol priamočiary človek. Na druhom rande povedal babke, že je vdovec s dvomi malými synmi a nemá čas chodiť na vohľady. A tak do mesiaca bola svadba.
Babka porodila dedovi ďalšie štyri deti. Dvoch synov a dve dcéry. Tej staršej, Veronike, som sa narodil ja.

(babka v deň svadby s bratmi)
Dedo mal vinohrad a voly, s ktorými furmančil. Vína bol nadbytok a jediní koho zaujímalo, boli financi. Preto babka okrem prace doma a vo vinici, dokrmovala husi na pečienku. Vykŕmenú hus predávala za 2 koruny a pečienku za korunu. Žilo sa im ťažko. Jedine, na čo v dobrom spomínala, bola pešia pút z Grinavy do Mariazellu v dnešnom Rakúsku.
 
(babka pri vlastnoručne urobenom oltáriku pre procesiu k Božiemu telu.)
Po vojne dedo dostal v rámci americkej pomoci UNRA koňa. Dokúpil k nemu druhého a furmančenie mu išlo lepšie. Keď si už niečo nadobudli a chceli prestavať starý dom, došla mena peňazí a opäť boli chudáci.  Dedo musel do družstva s celým majetkom. V 50-tých a 60-tých rokoch v družstvách bolo viac trápenia ako peňazí. Ale aj tak poslali najmladšieho syna na štúdium do Prahy. V piatom ročníku strýka nespravodlivo vyhodil profesor zo skúšky, babka sadla do vlaku a išla za rektorom. Ten ju prijal a nariadil opakovanú skúšku pred komisiou, ktorú hravo urobil. Ale na fakulte mu to nezabudli a podrazili ho pri štátniciach. Urobil ich v náhradnom termíne a jej veľký sen vidieť, ako páni profesori v „talároch" dávajú diplom jej synovi sa nenaplnil.
Ale babka to nevzdala. Ako prvák som zo školy chodil k nej na obed. Len čo som dojedol, odložila tanier a hneď som si musel napísať úlohy. Stal som sa jedníčkárom a babkiným miláčikom. Vedela neskutočne dobre variť, ako ona hovorila „od múky". Vyvárala mi a piekla samé dobroty a dala korunu za každú jedničku na vysvedčku. Mal som na tri mesiace do kina. Dokonca mi odpustila aj to, že som raz po nej kameň hodil, lebo mi nechcela požičať, koryto na člnkovanie. Chvalabohu, som ju netrafil. Keď som trochu podrástol, tak som im každý deň nanosil uhlie do peterpecky a nakálal drevo do sporáka. Vlastne v nedeľu nie, zato v sobotu dva uhláky. Ako stredoškolák nadšený fotografovaním som urobil tento portrét. Mala 66 rokov.
 
Na prednášky a cviká som už chodieval autobusom. Zástavka bola oproti jej domčeka a babka „vykukávala" z okna, kedy už konečne pôjdem a či tu výšku neflákam. Keď ma zazrela, došla sa ma opýtať, čo mi ma napiecť alebo navariť. Zakiaľ som sa kŕmil, zaujímala o všetko, čo sa dialo v škole a na skúškach. Vyzeralo tak, že spolu to zvládneme a uvidí tých pánov v „talároch". Bol som v tretom ročníku, keď jej na Veľkonočnú nedeľu doobeda zlyhalo srdce.
Dedo došiel z veľkej omše a cez okienka na dverách do spalne, som ho jediný kráť v živote videl ako plače kľačiac pri posteli. Ta drobná a láskavá žena bola tretím najmocnejším človekom v mojom živote.

Dievčatá.

Zopár zážitkov s dnešnými dievčatami.
Pipuška tak 16, frňáčik dohora, vysoká, vyvinutá. Polhodiny sa vrti pri regáloch. Keď kontroluje dolné regály, očkom sledujem, či jej nevybehne aj spodná polovica prdelky z podbedrových jeansov. Zúfala dôjde ku mne: „Mate niečo od Hamleta?" Prvé čo ma napadne, že jej poviem: „Jasnačka, Shakespeara!" Ale potom si uvedomím - podnikaj a nesrandičkuj. Vytiahnem titul: Shakespeare - Hry. Našťastie kniha začína Hamletom. „Tu mate Hamleta, a aj Othella a Macbetha." - „Mne stačí len Hamlet." - „Mám ich len spolu." - „ No dobre zoberiem si ju teda." Natiahne si bielu bundu do pásu, čo si odložila a odpláva na štekloch v diaľ ako Sen noci svätojánskej, netušiac, že ušatej bielej taške ma ešte aj príbeh, čo napísali Romeo a Júlia. Keď sa už nikdy nevráti pred regál, tak všetci menovaní písali zbytočne.
Traja okolo 30-tky. Najskôr vedľa v espresse srkali svätovavrinecké. Dve dievčatá a on. Ta krajšia sa ma spýta, či mam niečo vo francuzštine. Ukážem jej regál. Potom si spomenie na neho a opýta sa: "A v angličtine niečo pre chlapa." -  „Dejiny železnice" Idem do regálu a podám mladíkovi. Tomu sa kniha páči. Anglicky sa spýta na cenu, zaplatí a slovensky povie Ďakujem. Sadne si na schodíky a listuje knižku. Ta krajšia: „A niečo zvláštne čo by som mu ja kúpila?"  Vyberiem starú knižku: "Tu mam Zoja Kosmodenskaja v ruštine a v angličtine možno, známeho potešíte." Pozerá aj kamoškou do knižky: „Výborné! Chcem ju. A to nie je známy, ale budúci manžel, len to ešte netuší." Obe sa chichocú ešte na chodbe.
Tmavovlasá Osemnástka v pondelok. Vyhľadáva očný kontakt ako predátor. „Keď vám donesiem knihy, zoberiete mi ich? - „Lepši je zoznam". Osemnástka v utorok prekročí osobnú zónu a zo vzdialenosti 40 centimetrov povie: „Ja ich mam zabalene v krabici a zoznam sa mi nechce robiť. Zoberiete ich aj tak" - „Áno, zoberiem." Stále si hľadíme do očí. „Vo štvrtok o štvrtej poobede. Tak tu buďte, prosím." Prikáže mi. Piatok trištvrte na sedem večer. Z výťahu vychádza Osemnástka a za ňou urastený chlapec s krabicou od monitora. „Včera mi to nevyšlo a dnes sa strašne ponáhľam. " Hľadíme na seba. „Ale ja si tie knižky musím pozrieť, ohodnotiť a to nejaký čas trvá" - „Ale ja sa naozaj strašne ponáhľam. Ideme na chatu." vraví mladá čiernooká mamba. Pozriem do krabice. Kuchárky a lekárske knihy. „ Tridsať O.K.?" - „Dobre." Pozriem do pokladne. Úplné podvedome, chcem dať obom po pätnásť eur. Ale mam tam dve päťeurovky, nejaké desiny zopár dvacín. Rozmyšlam: Keď dám jej a jemu po päť a desať euro, nebudem mat ráno pätky. V hlave kombinujem: Jednoduchšie by bolo dať im desinu a dvacinu nech si rozmenia inde.  Zamysleny sa opýtam: „Ste milenci?" Bože, vyletelo to zo mňa a už sa nedalo vrátiť. Šelma doširoka otvorí oči. „Prečo sa pýtate?" „Či vám dať každému pätnásť, alebo keď ste SPOLU dám vám  desinu a dvacinu."- priznávam farbu.  Chalan je červený ako rak a pozerá na ňu.  Ona sa zvláštne uvoľnene usmeje, už nemanipuluje: „Áno, aj tak sa to povie." Zoberie peniaze a podá ich zmetenému chalanovi."Ďakujem, a keď budeme mat ešte knihy, môžeme prísť?"

Ahoj, pozdraví ma Ho-či-minova trojročná dcéra. (Ho-či-min je Vietnamec čo ma na rovnakom poschodí fast food.) Prišla skontrolovať, či mam cukríky. Keď ich zbadá, začne tradičnú hru. Ukáže palec a ukazováčik. Ja jej ukážem palec a poviem: „Jeden." - Ona ukazujúc dva pršteky povie: „Dva." Kývam jej ukazováčikom : „Jeden." Ona ukáže palček a povie: „Jeden." Potom si do každej rúčky zoberie jeden cukrík a s „Ahoj" usmiata odíde.

Mythbuster

Jedným z rozšírených mýtov je, že stredoveké kláštory zachránili antickú literatúru. Na konci antiky boli v tisíckach súkromných a verejných knižníc milióny diel. Vo vrcholnom stredoveku bolo západnej Európe tisíc kláštorov a státisíce mníchov a kňazov. A zachovali sa len  paberky. Prečo? Lebo mnísi, kláštory a cirkev nič nezachraňovali.
Barbari a náboženskí fanatici zničili milióny zvitkov a kódexov v knižniciach západného sveta.  V ruka v ruke s ničením sa strácala aj znalosť písma. Antické zvitky boli spálené a diela napisane na pergamene slúžili ako zdroj suroviny. Zopár antických diel sa zachránilo v talianskych mestských archívoch až do času  karolínskej renesancie. Karol Veľký v snahe obnoviť západorimskú ríšu pochopil, že spravovanie ríše vyžaduje informácie obsiahnuté v starých knihách. Časť vzdelancov sa začala venovať štúdiu a opisovaniu antických diel. Mnohým slovám a okolnostiam nerozumeli a tak ich zapisovali podľa vlastného názoru. Idea obnovy Ríma na Západe zobrala za svoje rozdeleným karolínskej ríše. Administratívne centra boli zrušené, vzdelanci odišli do kláštorov aj textami. Tam skončili na policiach a zapadali prachom. Mnísi vyrábali liturgické knihy, darovacie listiny kráľov a kláštorné kroniky. Nikto neopisoval pohanské spisy, veď nikomu neboli treba. Čo potrebovali vedieť z Platóna napísal Augustín a čo z Aristotela Tomáš.
Pre náš vek ich zachránili humanisti. Presnejšie, Petrarcova posadnutosť Ciceronom. Sťahoval sa z jedného mesta do druhého a znoril po antických autoroch. Posielal listy a peniaze do Francúzka, Nemecka, Španielska , Anglicka a Grécka. Práve z Grécka získal Homérovu Iliadu a 16 Platónových Dialógov. Bol nešťastný z nemožnosti naučiť sa grécky, lebo v západnej Európe nebolo kde. A tak mal len hrubý preklad, ktorý urobil Boccaccio. Pre predstavu aké nadľudské úsilie vynaložil: keď v roku 1333 v kláštore v Liege našiel Cicerona, nemohol si urobiť opis lebo v kláštore a v celom Liege nemali atrament. Petrarca stvoril renesanciu, tak ako Dante stvoril taliansky národ.
Vtedajší stav kláštornej „starostlivosti" o dedičstvo ľudstva je opísaný v Boccacciove návšteve slávneho benediktínskeho kláštora v Monte Cassino. V nezamknutej knižnici boli v prachu dokaličene diela antiky a náboženské spisy. Mnísi z nich vyrezávali kusy kože a vyrábali škapuliare a žaltáre na predaj ľudu pospolitému. Boccaccio mal šťastie a zachránil v Monte Cassine Tacitove Anály a Histórie.
Nakoniec sa našli peniaze a moc. Coluccio Salutati sa stal florentským kancelárom. Vzdelanec, ktorý preložil Danteho do latinčiny zachránil pozostalosť Petrarcu a zastrešil vyhľadávanie antických diel. Nadšení vzdelanci ako Bruni, Biondo, Bracciolini , Aurispa prehľadávali nielen Taliansko ale snorili po zaalpskej Európe. V špine a zabudnutí nachádzali poklady ducha. Bohužiaľ boli to len neúplné omrvinky kedysi bohatej duchovnej hostiny. A humanisti nezachraňovali len pohanov. Napríklad Petrarca objavil Komentáre  od Sv. Augustína a Boccaccio Život Petra Damiaskeho.
Humanisti zachránili dnes poznané spisy antického sveta a nie mnísi v kláštoroch. Všetci vyznamni dejatelia, ktorých som v článku spomenul boli úprimné veriaci ľudia a niektorí zastavali cirkevne funkcie. Mnohí sa ťažko vyrovnávali s pocitom, že štúdiom a opisovaním antických diel  konajú proti svojej viere.
Definitívne, nakoniec tak ako všetky antické a stredoveké diela,  zachránil vynález kníhtlače.
J.G.A. Pocock, Barbarism and religion
L. Deuel, Testaments of Time
http://books.google.sk/books?id=fOq28aY4QUUC&pg=PA94&lpg=PA94&dq=boccaccio+monte+cassino&source=bl&ots=4Dw5RUbcuT&sig=JH_6nchc48Sknms9B6NhFV_Mr44&hl=sk&ei=7k34Svz4FYj0mQPb6sCjAw&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=1&ved=0CAcQ6AEwAA#v=onepage&q=boccaccio%20monte%20cassino&f=false

Štrúdľa (samé jedy).

Nemci sa usadili pod Malými Karpatmi vraj po tatárskom vpáde. Iste už vtedy piekli štrúdľu, ale nemali internet a tak si fortieľ odovzdávali po praslici. Niektoré Nemky sa ale zamilovali do slovenských junákov a tak aj Slovenky si odovzdávali fortieľ po praslici. Bohužiaľ vynálezom Tesca sa fortieľ pečenia pravej štrudli navždy stráca. Toto je pokus vyhodiť do cyberpriestoru návod, skôr než ho "civilizácia" navždy zničí.
Čo potrebujeme:
Suroviny:  soľ, hladkú múku, mak, kryštálový cukor, mletý cukor, vlažnú vodu, bravčovú masť, mlieko, bobule hrozna.
Nástroje: kuchyňu, deku, veľkú plachtu, dosku a valček na cesto, trúbu (rúru pre zvyšok Slovenska) na pečenie, sporák, hrnček na vodu a hrnček na masť.
Kuchárku: najlepšie vlastnú mamu .
Cukor, mak, múka
 
Roztopená masť.

Muka + soľ+vlažná voda a vymiešame cesto.

Cesto dáme na dosku a priklopíme na 20 minút  horúcim vajlinkom.

Vyvaľkáme.

Na podlahu dáme teplu deku a na ňu plachtu, ktorú pomúčime.

Cesto dáme na plachu.

Opatrne ho prstami a dlaňami podberieme a naťahujeme do strán.

Cesto musí byt tenké ako cigaretový papier.

Štedro posypeme zomletým makom a kryštálovým cukrom.

Doplníme bobuľami hrozna. (Frankovka Dornfelder)

Pomastíme.

Chytíme plachtu za okraj a začneme rolovať.

Až mame peknú dlhu rolku.

 Konce zahneme na rozmer plechu.

Položíme plech.

Preklopíme a upravíme.

Pomastíme.

Dáme piecť, nastavenie trúby.

Pečieme asi 25 minúť. V 18 minúte 32 sekunde polejeme mliekom a dáme dopiecť.

Takto by mala vyzerať upečená.

A takto ocukrovaná na tanieri.

Stupnica štrúdli.
Bronzova medaila: prézlovo (struhanková) jablková
Strieborná medaila: syrovo jablková, syrovo rebarborová.
Zlatá medaila: makovo čerešňová
Platinová medaila: makovo hroznová.
Záver.
Takáto štrúdľa je smrteľný hriech. Škodí na všetko okrem radosti zo života. S chladeným rizlingom je úplné ideálnym spoločníkom na sledovanie tohoto pekla vonku.
 

Rozvodový potok.

V Grinave odkiaľ pochádzam mame potok. Potok je temer v každej obci, ale ten náš je vynimočny. Umožňoval rozvody.
Chasidi (Hasidi) sú príslušníci židovského náboženského hnutia, ktoré vzniklo v Poľsku v 18. storočí. Na základe svojich náboženských predstav si vybrali miesto pri súčasnom evanjelickom kostole, na ktorom ako jedinom v celej Strednej Európe mohli byt právoplatné rozvedení.
Rabín chasidskej komunity písomné oznámil, kedy sa pri našom potoku budú konať rozvody manželov. V príslušný deň docestoval rabín, dajan (zástupca) a šames (kostolník), svedkovia a nešťastné pary. Rozvodové konanie trvalo 3 dni a preto si prenajímali od evanjelického kostolníka blízky domček, kde sa ubytovali, stravovali sa predpísaným spôsobom a vykonávali potrebné rozvodové ceremónie.  Rozvody sa konali 3 až 5 krát ročne do roku 1938 keď nastali politické zmeny ktoré vyústili v tragédiu európskeho židovstva. Prečo si toto tak vzdialene miesto chasidi zvolili?  Podľa Dr. Aristida Jamnického, ktorému priebeh rozvodu opisoval evanjelicky kostolník v tridsiatych rokoch 20. storočia, sa v evanjelickej záhrade dovtedy rozdvojený potok spojil a po krátkom spoločnom toku znovu rozdelil. Podľa neho to znázorňovalo životný príbeh rozvádzaných, keď po krátkom spoločnom živote sa znovu rozídu. Ale ja som pri tom potoku vyrastal a chytal do siete rybky. Takže si pamätám jeho tok ešte pred reguláciou. Potok sa naopak pred záhradou rozdvojoval, vytvoril malý ostrov a tesne pred mostom znovu spájal. Jeho vysvetlenie nesedí na realitu toho miesta, ktoré sa neskôr tiež zmenilo. Druha zvláštna vec je použitie evanjelického kostolníka a prenajatie evanjelického domu. Len 10 metrov od evanjelického kostola, žil židovsky obchodník s vínom Herman Pollak  (zahynul 25.5.1942 v Auschwitzi), ktorý mal veľký hospodársky dvor a obrovskú pivnicu. Prečo si vybrali to mýtické miesto už asi zostane záhadou. Tak ako veľa veci z tej zlej doby.
Dnes na tom mieste  sú detské preliezky a presunuté pamätníky obetiam Prvej a Druhej svetovej vojny. Bol som spýtať v okolí, či o tom niekto niečo vie. Bohužiaľ už nik. Mierumilovní a bezbranní chasidi žijúci pred vojnou v oblasti najvýchodnejšieho Slovenska, v Haliči a na Ukrajine boli obetami šoa. Tí ktorí prežili odišli do Izraela a Ameriky. Vracať sa do Grinavy k potoku kvôli rozvodom, nemajú dôvod. Na rozdiel od miest posledného odpočinku ich významných rabínov, rozvodový potok nemá nárok stáť sa posvätným miestom.
 
Na obrázku je už len jedna vetva potoka. Druha tiekla napravo smerom k ružovej reklame a tam sa stáčala doľava do spoločného koryta.
 Zdroj: Dr. Aristid Jamnický, Oprášené histórie, 2002

http://www.sme.sk/c/5034791/jeden-den-ocami-chasida.html

Manuskript.

V starých dobrých stredovekých ručne písaných knižka boli malovane obrázky. Väčšinou to boli texty náboženské a občas kroniky. Nájsť tam hanbatý obrázok je problém. Ale vydarilo sa a mohol som si z roku 1406 A.D. jeden namaľovať. Takže čo potrebujete?
Vzor.
Najlepšie je si oskenovať alebo stiahnuť vo vyššom rozlíšení obrázok iluminácie. Ja som použil Cyklus Sv. Kataríny Alexandrijskej, ktorý vytvorili bratia Herman, Paul a Jean Limburgovci. Hanbatú scénu predstavuje návšteva cisárovny Faustíny, manželky cisára Maxentia v cele uväznenej Sv. Kataríny, v okamihu, keď ju anjeli prišli natrieť zázračnou masťou ale našli ju aj po mučení nezranenú a panensky čistú. Čo viac človek môže chcieť. Takže nejakom programe pre obrázky si všetky plochy na ktorých je vidieť papier vybieľte.

Papier.
Kúpte si ručne robený papier.
Tlač
Na atramentovej tlačiarne si vytlačte obrázok v správnej veľkosti.
Zlatenie.
Pomocou úzkeho štetca si naneste na plochy pokryte zlatom vhodne lepidlo. Mala by to byt arabská guma ale postačí aj lepidlo na tapety. Opatrne naneste kúsky plátkového zlata. Po zachnuti lepidla odstráňte prebytočne zlato. Plátkové zlato si kúpte u náhrobného kaneníka. Viac ako 1 euro mu za jeden supertenký plátok nedávajte.

Farby.
Nakúpte si temperové farby, uzulinký štetec a kýbeľ trpezlivosti. Podobne slepý ako ja ešte aj dobre okuliare alebo kukátko.

Maľba.
Zoberte si týždeň dovolenky a pekne pomaličky maľujte špičkou štetca. Kúpte si tuš a pomocou pera vypíšte text a vyhotovte obrysy. Prelakujte len ilumináciu. Ja som použil moderny akrylový lak Vernis Briliant.

Prezentácia.
Veriace Katky si takto stránku po stránke môžu urobiť kópiu celého manuskriptu a takto príznačné sa prezentovať počas letnej brigády v Katarínke namiesto booku z modelingovej agentúry. Ročiaci a ateisti si vystačia s jedným alebo dvomi iluminaciami. Takže si kúpia v tescu rám a pekne dajú Katarínku za sklo.

Ešte pred časom som urobil byzantsky manuskript. Takže už Byzantíncovi nebude smutno.
http://blog.metmuseum.org/artofillumination/manuscript-pages/

Prežitie v chotári.

Bol som decko v čase, keď pre nás neexistoval snickers, bageta s udeným lososom, jupík s cumľom a dokonca ani hygienická vreckovka. Predkovia žijúci na svahoch Malých Karpat pretvorili krajinu tak, že sme dokázali ako decka prežiť cely deň vonku. Ako to vtáctvo nebeské.
Len čo opadol sneh, napchali sme si vačky, ktorými boli vybavené teplačky kolenačky, starými zemiakmi a piekli sme si ich v pahrebe zo spálenej vinnej revy. Ústa aj zuby sme mali čierne od zhorenej šupy a presolene soľou nasypanou v kúsku novinového papiera.  Vodu sme pili zo studničiek, ktoré boli v tôňach  stienok, postavených z vynosených kameňov pred niekoľkými storočiami, ľuďmi po tatárskom vpáde. Ako sa prebúdzala príroda vznikali príležitosti „prestravovať" sa z toho čo narástlo v chotári.

Prvé boli čerešne u Trenčanky. Jedli sme ich aj s kôstkami, okrem tých, ktoré sme flusali po sebe a dolu pod stromom na starú Trenčanku, ktorá nás milo karhala výrazom kurvy krpaté. Nasledoval presun na čierne moruše. Hejno múch ktoré si ich bránilo nám nevadilo, problém predstavoval hlavne leskly chrobák, ktorý nielenže bol nejedlý, ale čo oblozil, to odporne chutilo. Našťastie už sa hlásili hrušky hniličky. Po odkusnuti stopky sa jedli celé. Rástli vo vinohradoch, takže sme ich kombinovali s ribezlom a egrešom vysadenými pod nimi.
Jedávali sme do prasknutia. Rutinne sme skontrolovali, či je ovocie zrelé. Keď išlo odkusnuť alebo pochrúmať, bolo. Ako nás bolievali bruchá! Ako nás preháňalo! Našťastie vždy sa dalo niekde čupnúť pod kríkom alebo v tráve.
Prázdniny v dobrotách porovnateľné so Sulíkovým salzburským letiskom. Nielenže dozrievali jablka - štrudláky a kožušky, malé vinohradnícke broskyne a marhule, ale najme skoré odrody hrozna. Dodnes si pamätám, kde rástla čabana alebo iršai. Nikto sa nezdržiaval umývaním. Nebol dôvoď. Vinohrady sa striekali len špricom, čo bola zmes vody, modrej skalice a haseného vápna. Používala sa po storočia, a kto špric neznášal, umrel už dávno ako dieťa. My, narodení na svahoch Malých Karpat sme boli voči špricu už genetický rezistentní.
Keď sme budovali zo žgrancov trávy na potoku stavy, chytali sme raky a tie varili v plechovom hrnčeku. Niekedy sme na pytlačku chytili kapra v jazerách. Bohužiaľ, nezúčastnil som sa opekania našich slovenských žabích stehienok. Zato spolužiak Janko M. sa musel ako tretiak kajať v školskej hlasenke, že jedol skokany, ktoré sú užitočne, lebo žeru neužitočný hmyz.
Pred zimou sme naposledy skontrolovali vinohrady, neskoré hrušky a jablka, poobíjali jedle gaštany vysadene na okraji lesa, natrhali šípky domov a trnky do úst. Keď začalo byt chladnejšie a schnúť tráva zakladali sme si ohníky, v ktorých pahrebe sme piekli menej vhodne nové zemiaky.
Bola iná doba. Neboli sme jedináčikovia narodení starnúcim rodičom a tak sme sa pohybovali cez deň prakticky bez dozoru a ponechaní sami na seba. Nemali sme ruksačiky, keksíky ani ochutenú minerálku. Na jar a jeseň sme mali oblečene teplačky a v lete trenky. Namiesto tenisiek sme chodili naboso, mali pionierky alebo vietnamky. Proti upalu sme nemali baseball caps, ale vlasy a niektorí vši.  Keď mi mama kúpila vlnky za 20 halierov alebo princesky za 50,  zjedol som ich ešte v obchode. Obložený chlieb na cestu som dostal, keď sme išli na školsky výlet. PET fľaše neboli na svete a hoci minerálka existovala, doma nebola treba. Kupovali si ju len ľudia, ktorým to predpísal lekár.
Samozrejme, že nie všetkým ľuďom, sa naše lašovanie po ich stromoch a vinohradoch páčilo. Každý ten strom alebo krik niekomu dedične patril. Ale všetko bolo odpustene, ak sme pozdravili. Keď sme dospelého videli vo vinici alebo stretli v chotári na ceste, sme už zďaleka hlasno zdravili: „Pomóóž panbú!".   Pokarhania od mami, boli to za to, že sa jej niekto sťažoval „že som sa robil slepý, aby som ho nemusel pozdraviť". To, že som bol „slepý" na jeho čerešni až tak nevadilo. Nakoniec jeho decka boli vylezené na našej hruške.

(  Ovocné stromy a kriky boli vysádzané generáciami dedov a pradedov po chotári, vo vinohradoch a na okrajoch lesov. V 60-tých rokoch, už boli vinohrady družstevne, ale neboli zmenene na drôtenky a tie ovocne stromy, hoci dedične patrili reálnym spoluobčanom, boli viac menej ponechané pre potrebu okoloidúcich. Ten krásny čas, keď po chotároch rástli ovocne stromy odolne voči chorobám a rodiace kriky odolne našej klíme, odišiel spoločne so zmenou vzťahu k pôde a už ho nič nevráti späť. Všade bude tráva a golfové jamky.)

nedeľa 26. júna 2011

Štyri drevené kostolíky.

Vybrali sme sa na dovolenku do severovýchodného kúta Slovenska. Súčasťou  turistiky mala byt aj návšteva drevených kostolíkov severných Karpat. Neustále pršanie však, zrušilo turistiku a zostali len kostolíky.  Keďže je to „hit letošnyho léta“, popíšem vám dojmy zo štyroch, ktoré sme navštívili v Poloninách.
Nechcem písať o ich mimoriadnosti alebo zásadnom význame pre poznanie sakrálnej architektúry. O tom je dosť informácii na webe a v časopisoch. (napr.: http://www.drevenechramy.sk/  http://www.drevenecerkvy.szm.sk/  ). Ak idete na „konečnú Slovenska“, tak na ceste medzi Stakčínom a Novou Sedlicou sú pekne hnedé smerovníky, ktoré vás navedú k jednotlivým kostolíkom:
Jalová.

Miniatúrna dedinka je v nádhernom údolí a kostolík je tak nanovo zrenovovaný, že špáry ma vyplnene polystyrénom.  Keď sme tam prišli a prezúvali sa do wybram, nakukol na nás domáci znalec a povedal kadiaľ sa k nemu dostaneme. Iste nás už predtým sledoval cez okno a zavolal policajtov, ktorí strážia schengenskú hranicu. Než došli, my sme sa už obšmietali okolo kostolíka a zháňali niekoho, kto nám ho otvorí. Márne manželka komunikovala s miestnymi, zjavne schválne nerozumeli. Aj policajti po tom čo zistili, že naše auto ma pezinskú a nie pakistanskú ešpezetku a že sme bieli turisti v šiltovkách a nie talibanisti v turbanoch, odfičali z toho bohom zabudnutého údolia. A tak sme videli  novu repliku umiestnenú na peknom svahu, ale len zvonku.

Topoľa.

V Topole je kostolík  obklopený vojenským cintorínom padlých Maďarov v Prvej svetovej. Radu ako sa dostať dnu, vám ochotne poskytne zamestnankyňa pošty. Kostolík je pekný, vo vnútri ma len malú časť pôvodného inventáru a navyše kňaz v ňom zakázal pre návštevníkov svietiť. Súčasťou  sprievodcovských informácii je aj bedákanie nad tým, že z Topoli nepochádza žiaden minister a preto sa o nich nikto nestará. Zaujímavosťou je, že niektoré maľby ikonostasu sú zreštaurovane a nádherné. Tie nezreštaurované, ktoré „obnovoval“ kedysi dávno nejaký miestny náturista  sú nepozerateľné. Kostolík sa už na bohoslužby nepoužíva.

Ruský Potok
Absolútna jednotka. Vedľa starého dreveného kostolíka je postavená nová murovaná cerkev, ale o drevený kostolík je príkladné postarané. Doporučujem, pre porovnanie navštíviť oba. Rad vás do nich vovedie miestny veriaci. Nemusíte vedieť kde býva. Domáci si dávajú dobrý pozor na svoj poklad a bedlivé oči starkých z polorozpadnutých domčekov sledujú každý váš pohyb. Oba chrámy sú v krásne udržiavanom priestore. Rusky Potok ma len 130 obyvateľov ale aj bez ministra tam ľudia urobili veľa pre „svoje“ Božie príbytky.

Uličské Krivé.
Kostolík je kúsok od krčmy v strede dediny. Krčmárka vám ochotne zavola miestneho informátora. Tento zhovorčivý človek vám  poukazuje ikonostas a niektoré staré ikony, ktoré sú na stenách. Niektorým jeho letopočtom ikon síce sa úplné veriť nedá ale aj tak sú krásne a iste aj cenne.
Rady: vstupne sa nevyberá, ale je vhodno-nevyhnutné  venovať milodar. V niektorých  je možne kúpiť pohľadnicu alebo spomienkový náboženský predmet, čo je tiež možne chápať ako formu vstupného. Obliecť sa treba neprovokačne. Sprievodcovia sú miestni úprimné veriaci ľudia, preto uskostlivo dodržujte ich pokyny pri pohybe pred ikonostasom. Hoci to nie sú kunsthistorici ale zapálení nadšenci radi vám povedia všetko, čo o kostolíku alebo aj dedinke vedia. A ak vidia váš úprimný záujem, ukážu vám aj utajované vzácnosti.  Pre fotenie vo vnútri, požiadajte o zvolenie. Pamätajte, že majú vážnu a opodstatnenú obavu zo zlodejov. V oblasti žijú grécko-katolici a pravoslávni. Ich kostolíky raz patril jedným , raz druhým, ale podľa všetkého dnes si nažívajú v tolerancii a svornosti. Rozdiel je len v kríži na cibuľke. Pravoslávny chrám ma najnižšie brvno kríža nakrivo.  
      Kostolíky tam stoja asi od roku 1700. V niektorých sú ikony alebo náboženské knihy ešte staršie. Sú opravené a v dobrom stave.  Ale nečakajte, že si budete vykrúcať krk za freskami a že cez vitráže bude slnko ožiarovať ohromne priestory s krásnou ozvenou. Kedže ich vnútorné usporiadanie a výbava je určená vierovyznaním, sú si veľmi podobne. Ale každý je zároveň iný, čí už  začlenením do okolia,  svojou históriou a nakoniec aj rozprávaním s človekom, ktorý vás po ňom sprevádza. Sú to iné kostoly. Nájdete v nich niečo veľmi intímne. Priestor tak malý, že veriaci museli stať tesne pri sebe aby sa zmestili. Namiesto studeného mramoru alebo omietky, pretreté tmavo čierne drevo. Tmu, ktorú slabo preráža svetlo cez malé okienka.  Pre nás,  dnešných vykrmencov, strašne nízke dvere a nízke stropy.
        Drevené cerkvy sú posledným pozostatkom drevených dedín, ktoré  dávno zanikli. Sú spomienkou na spôsob života, ktorý  zabilo socialistické JRD. Tie dedinky vymierajú. Murované stavby rodinných domov a socialistických obchodov sa rozpadajú a zarastajú zelenou. Ale drevo keď v ňom znie modlitba alebo spev a vonia kadidlo, je asi večne. V Japonsku, v Rusku alebo v Poloninách.

Gejza I. mondokoval.

  Pred 20 rokmi som bol v Komárne a počúval som rozhovor dvoch mechanikov o oprave autobusu. Hovorili asi maďarský, ale občas povedali „prevodovkabo" a „diferencialbo". Pýtam sa staršieho kolegu ako to hovorili? Vieš niektoré slova v maďarčine nepoznajú, lebo žijú na tejto strane Dunaja, tak ich nahradzujú slovenskými. On tomu hovoril, že mondokujú. A asi mondokoval aj Gejza I.
Takže, aký mam dôkaz že uhorsky kráľ Gejza I. (1040 - 1077) mondokoval? Pekne pomaly. Dokaz je na najposvätnejšom predmete maďarského národa. Svätoštefanskej korune. Ona sa tak síce vola, ale Sv. Štefan ju nikdy na hlave nemal. Ta pôvodná sa stratila niekde na západe pravé vtedy, keď ju Gejza potreboval. Stratila ako stratila.  Možno ju niekde zašil pápež Gregor VII., ktorý Gejzovi sľuboval kráľovský titul, keď sa stane pápežským vazalom. Ale Gejza sa zavzdušnil a obrátil sa na byzantského cisára Michala VII. Dukasa, ktorý mu korunu poslal. A tak sa spodnou častou dal v roku 1075 korunovať.  Súčasná Sväťa koruna Uhorská je spojenie tejto kontra koruny tzv. korona graeca a jej neskoršej nadstavby korona latina,  ktorá je možno s ostatkov pôvodnej Štefanovej koruny za vlády Belu III.. No a pravé ta krajšia, vzácnejšia a staršia časť obsahuje byzantské zlaté emaily. Spolu so svätými  a Kristom je na nich zobrazený cisár Michal, jeho syn Konštantín a kráľ Gejza. Byzantské emaily sa vyznačujú popisom zobrazenia  gréckym písmom. A tak na medajloniku s Gejzom je napísane:
"ΓΕΩΒΙΤZΑC ΠΙΣΤΟC ΚΡΑΛΗC ΤΟΥΡΚΙΑC" (Geōvitzas pistós králēs Tourkías)
Čo v našej reči niekto prekladá : Gejza verný kraľ Turkov ale ja sa prikláňam skôr k prekladu Klausa Wessela: Gejza veriaci kráľ Turkov. Podotýkam, že pre Byzantíncov boli Maďari Turkami.  Ale čo je zaujímavé je slovo KRALES.  Vyskytuje sa len na tomto medailóne.
 
 Je jednoznačne, že sa nejedna o slovo maďarské, grécke alebo latinské. Je to slovanské označenie panovníka s latinským titulom REX. A tu je čert zakopaný. Prečo cisár Michal dal svojím klenotníkom vyrobiť medailónik so slovanským titulom? Ak si niekto mysli, že preto, lebo mali starú šablonu, ked robili korunu Svätoplukovi, tak sa myli. Tým dôvodom je diplomacia. Byzantínci boli asi najlepší diplomati v histórii. Nikto tak famozne nedokázal ziskat spojencov a rozhnevať proti sebe nepriateľov. Mali dokonca manuál pre prijímanie štátnych návštev a tiež manuál pre oslovenia cudzích vládcov v korešpondencii. Aby sa vyhli prípadnému urazeniu osloveného, používali titul, ktorým sa oslovený označoval sám pred svojimi poddanými. Takže do čistého zlata vytlačili grécke písmena a modrým smaltom vyplnili slovanské slovo KRAĽ, ktorým si hovoril Gejza. Jasnačka,  Gejza I. mondokoval. Nemal vhodne maďarské slovo použil slovanské.
Ale je tam ešte jedno podľa Maďarov srandovne slovo. Keďže niektorí nemôžu akceptovať použitie slovanského kráľ, tak tvrdia, že oni žiadneho kráľa, čo sa volal „Geobitzas" nikdy nemali a práve tento jediny email je nepodarok.
Ilustracia  je z knihy Korunovačne klenoty.

Záhady Antiky 10. Tridsať strieborných.

V evanjeliu Sv. Matúša kapitola 25, verš 15 sa spomína , že Judáš Iškariotsky predal Ježiša za 30 strieborných.  Koľko to vlastne bolo. A čo by taký obchod vyšiel dnes.
Prvá možnosť. Judáš predal Krista za rímske mince. Denár mal v čase Tiberia váhu 3,8 gramu. V tých časoch denáre mali celkom dobru kvalitu a boli zo striebra na 90 a viac percent. Dnešná cena striebra rýdzosti 0,925 je 1,99 eura za gram. Keď Spasiteľa predal za rímske mince, mal v mešci striebro v cene 227 eur. Lenže Matúš nenapísal, že dostal denáre. Pritom denáre poznal. Pri skúške „Dajte cisárovi, čo je cisárovo ...." (Mat. 22, 15) jasne píše o denári s portrétom cisára ako verejnej daňovej minci.

Matúš vlastne doslova nepíše o peniazoch ale o kúskoch striebra. Tak sa v tých časoch označovali hlavne helénske mince razene v Levante. „Hlavným podozrivým" je tyrsky polšekel najmä jeho jeruzalemský variant. Chrámová daň sa platila v polšekeloch. Polšekel na muža. Preto v chráme boli zmenárnici, aby si veriaci mohli zmeniť svoje obeživo. Chrámovým pokladníkom sa daň ľahšie počítala. Peniaze si Judáš pýtal od veľkňazov. Veľkňazi sa Judášovi neskladali  z vlastných peňazí, ale použili chrámovú daň. (Keby sa skladali, dostal by viac, lebo ich bolo 71.) Ale asi Judáš dostal 30 strieborných židovských polšekelov  každý o váhe 6,2 gramu. Pri dnešnej cene striebra to je 370 eur. Ak mame veriť Matúšovi, veľkňazi  urobili dobrý obchod. Lebo Judáš im peniaze vrátil. Ako poškvrnene krvou, nedali ich naspäť do pokladnice, ale kúpili hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov.

Takže pri vyrátaní hodnoty  podľa váhy striebra, Judáš dostal 227, ale skôr 370 eur. (Ja by som za taký bagateľ, nebonzol ani Mečiara.)
Ale tie polšekely z Jeruzalemu a tiež rímske denáre razené medzi rokmi 18. BC až 69. A.D. sa dajú aj dnes kúpiť medzi numizmatikmi. Pri dnešnej internetovej cene 294 eur za polšekel, by „Judáš" vyšiel na 8.820 eur. Pri kupé 30 strieborných denárov cisára Tiberia by bolo treba investovať 13.500 eur. Je to veľa alebo malo? Ako pre koho. (keď prirátate 2000 šrotovného mate novú Škodu Octavia.) Judáš by pri najhoršej variante stal skoro 14.000 eur.
Je ale ešte jedna možnosť. Možno dnes sa nie je treba skladať Judášovi. Po tom, čo tridsať strieborných dal keramicky majster do obehu a pri 2000-ročnych úrokoch, každý z nás ich zopár má vo vrecku alebo v peňaženke.

obr. http://www.forumancientcoins.com/

Najkultúrnejšia bitka v dejinách.

Vojny ničia životy a hodnoty. A predsa, jedna bitka dvoch vyspelých armád priniesla obrovsky kultúrny rozkvet a navždy zmenila našu civilizáciu. Alebo ju aspoň zmenila o niekoľko storočí skôr. Bitka na rieke Talas v roku 751 A.D. zasiahla náš život komplexne. Od ranného denníka ku kávičke v robote až po utretie slzičky pri polnočnej Mafstory.
V lete roku 751 sa pri rieke Talas v dnešnom Kirgizsku stretli vojska arabského Abbasidskeho kalifátu a čínskej dynastie Tang. Arabi chceli ovládnuť údolie rieky Syr-darya a Ferganské údolie. Za pomoci spojencov sa s neho snažili vytlačiť Číňanov.  Temer zabudnutá bitka, pri ktorej sa podľa čínskych záznamov stretlo 200 000 arabov s 30 000 Číňanmi. Preto aj skončila jasným víťazstvom Arabov. Pre Číňanov ale neznamenala žiadnu pohromu. Udiala sa v vzdialených končinách impéria. Samodostredivá čínska civilizácia majúca až do roku 1500 suverénny kultúrny a technologicky náskok pred zvyškom sveta si žila naďalej svojimi vnútornými problémami.
A prečo je dôležitá pre zvyšok sveta? Lebo Arabi zajali čínskych remeselníkov, ktorí ovládali výrobu papiera. Papier vynašiel v Čine v roku 105 A.D.  slovútny eunuch Cai Lun. Hoci sa s nim obchodníci na hraniciach Číny stretávali, nebol zvyšku sveta známy spôsob jeho výroby. Číňania boli posadnutí svojou výnimočnosťou a ochranou vlastného know-how. (To sú aj teraz, len cudzie know-how nestrážia) A pravé v tejto bitke zajatí majstri papierenského remesla naučili Arabov jeho výrobe. Existuje aj druha možnosť, že títo majstri vyrábali papier v mestách, ktoré touto bitkou Arabi ovládli. Tak alebo onak, v roku 794 už bola v Bagdade manufaktúra na papier. Do Európy prenikla technológia jeho výroby spoločne s navrátilcami z krížových výprav. Za par storočí sa papieru podarilo  vytlačiť pergamen z písomníctva. Výrazné zlacnil šírenie vzdelanosti a zároveň umožnil európsky vynález kníhtlače. Následná vzdelanosť spätne zlacňovala výrobu papiera a expandovala jeho použitie do netušených rozmerov a oblastí.
Keby neboli mali Arabi takú presilu, bohvie kedy by sa podarilo spôsob jeho výroby Číňanom ukradnúť.  Pri výrobe hodvábu to trvalo 4000 rokov. (Číňania vynašli jeho výrobu z priadky  okolo 3500 B.C. a Byzantínci im tento vynález s božou pomocou šlohli až v roku 550 A.D.. Takže dnes by sme boli len v polčase.)

Koľko stojí Bohorodička alebo záchrana islamu.

Nebudem licitovať hodnotu Michelangelovej Piety alebo umelohmotnej Panenky z Marietalu. Pekne krásne prerátam na dnešné ceny, čo stalo označenie matky Spasiteľa slovom Bohorodička a napíšem koľko Ameriku tato sranda stoji dnes. A plus vysvetlím ako bol v dôsledku hádky o tento titul zachránený pápežským legatom islam.
Najskôr trochu náboženstva:
Cirkevní otcovia to nemali jednoduché. Ježiš sa narodil a zomrel ako človek. Ale s tým veľa náboženskej vody nenamútite. Takže mu  zmenili „štruktúru". Lenže čo s jeho matkou. Jední tvrdili, že sa má volať „Kristorodička" a iní „Bohorodička". Dnes by sme si nad tým mávli rukou ale ranní kresťania sa čľapkali v teplučkom stredozemnom mori, kde žili v božom mieri, ktorý zabezpečovali polopohanské légie v mrznúce v Petržalke. Mali čas venovať sa vášnivým debatám viac ako blogeri interrupciám.
Hlavný spor viedli konštantinopolský patriarcha Nestorius a alexandrijsky patriarcha Kirillos. Nestorius si tvrdil že Panna Mária je Kristorodička a Kirillos že Bohorodička. Alexandria, kde Kirillos úradoval bola bohatým mestom a tak s pomocou fanatických priaznivcov zhromaždil prostriedky a podmazal každého koho stretol. Investoval celkom 555 kilogramov zlata. (asi 13,875 milióna EUR. Je to hodne na chudobnú rannú cirkev, nie?) A tak sa u cisára a na koncile v Efeze presadil názov Bohorodička a každý kto si myslel niečo iné bol exkomunikovaný.
A teraz trochu historického vojenstva:
 Ako súvisia  úplatky rozdane v roku 431 A.D.  s tým, že islam už nemusel byt? Exkomunikovaní nositelia opačného názoru boli vyhnaní a vznikla nestorianska cirkev. Išli na východ a založili veľké kresťanské strediska v Nishapure, Samarkande, Pekingu, X-iane, tibetskom Tangute a indickej Patne a všade kde sa len dalo. V roku 800 A.D. mali po celej Ázii 19 metropolitov a 85 biskupov.
Keď roku 1187 dobil slávny Saláhuddín Júsuf ibn Ajjúb Jeruzalem, križiaci boli na lopatkách. Ale v roku 1253 sa stalo niečo neuveriteľné.  Pri rieke Omom zasadol veľký mongolsky chural. Svetu vládnuci Džingischánovi vnuci boli ľudia vzdelaní, skúsení a rozhľadení. Niektorí boli budhisti a niektorí kresťania a tak nariadili chánovi Hülegüovi oslobodiť Jeruzalem a vrátiť ho kresťanom. Hoci pokrstený Hülegü sa obrátil na Budhu, okrem veľkej koristi, ktorá ho čakala, chcel asi urobiť aj radosť mamičke a manželke, ktoré boli kresťanky. Nakoniec jeho najlepší veliteľ  bol tiež nestorian.
Mongoli, ako bolo každému vo vtedajšej Eurázii známe, nežartovali. Oslobodenie bola prakticky hotová vec, hoci medzi Jeruzalemom a Mongolskom je to koňmo nejakých 6000 km a po ceste ležal temer cely svet islamu. V roku 1256 vyrazili. V roku 1257 dobili kompletne Irán. V roku 1258 sa k nim pridali kresťanskí Arméni a katolícky vládca Antiochie Bohemund a spolu dobili Bagdad. Kultivovane popravili hlavu islamu bagdadského kalifa (zašili do koberca a podupali koňmi, aby nepreliali na zem jeho krv, lebo Mongoli kalifa považovali za kráľa.). Za chvíľu padol Damašek a ich armáda stala pri Gaze medzi dnešným Izraelom a Egyptom. Pred nimi bola Káhira (keďže predtým v roku 1236 padla španielska Córdoba) posledné veľké stredisko islamu. Keby moslimovia používali zvony, tak by sa dalo povedať, že im práve odzváňajú.
A vtedy zasiahol pápež Alexander IV. Jeho legát exkomunikoval Bohemunda a križiaci žijúci v Palestíne odmietli pomoc nestorianským Mongolom a Arménom. Postavili sa stranu moslimov a napadali Mongolov. Hülegü musel rozdeliť svoje sily a odisť narýchlo do Mongolska na chural. Zanechal 20 000 jazdcov pri Gaze. Oslabenú armádu mameluci s tichou podporou križiakov porazili a  nestorianskeho veliteľa Mongolov Kit-buka-nojana mamluci popravili.
Nasledovala tragédia. Najskôr sa pomstili mamluci kresťanom na Blízkom východe. Neskôr mongolskí vládcovia prijali islam a kresťania boli likvidovaní od Káhiry po Peking. V Ázii z 21 miliónov kresťanov v roku 1200 zostalo 3,4 milióna v roku 1500.
 Slávne víťazstva mamlukov nad Mongolmi zachránili a posilnili islam. Cela Stredná Ázia a Blízky východ  sa natrvalo stali islamské. Keď 18.5.1291 posledný križiak  opustil Svätú zem bol to výsledok hlúpej protikacirskej politiky pápeža Alexandra IV.
A súčasnosť na záver:
 Ako je vidieť na obrázku, osudovú chybu kresťanov v Levante sa snažil napraviť G.W. Bush. Podľa niektorých názorov je to ešte väčší takticky neohrabanec ako bol obľúbený tvorca krížových vyprav kamkoľvek, spomínaný Alexander IV. Ale čo si budeme hovoriť, nielen kresťania už nie sú tí, čo bývali, ale aj Mongoli sa pokazili. Do Bagdadu mu poslali len 173 policajtov a nie 120 000 supervojakov ako si doviedol Hülegü.

A tak sa to Amerike pekne predražuje. Podľa nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha E. Stiglitza a spoluautorky knihy The three trillion dollar war (Trojbiliónová vojna) Lindy J. Bilmesovej má stáť Ameriku jej vojna s islamom v Iraku a v Afganistane neskutočných  3 000 000 000 000 (bilióny) dolárov.
A stačilo tak malo. Nehádať sa, nepodplácať a nebáť sa vlastných exkomunikovaných viac ako inovercov.
http://threetrilliondollarwar.org/
http://www.defense.gov/news/newsarticle.aspx?id=27505
Philip Jenkins : The Lost History of Christianity. The Thousand Year Golden Age of the Church in the Middle East, Africa, and Asia and How It Died.

Pribinov meč na Pražskom hrade?

Pôvodný korunovačný meč uhorských kráľov  je uložený v pokladnici pražského hradu.  Slávny Karol IV. ho pri inventúre dal zapísať pod názvom Gladius S. Stephani Regis Ungariae cum manubrio eburneo - Meč Sv. Štefana, Uhorské kráľovstvo, slonovinová rukoväť. Keďže Čechom nepatri, nikdy sa špeciálne nevenovali jeho výskumu. O meči nie je prístupných veľa informácii, čo je úžasným zdrojom špekulácii pre môj blog.
Takže k veci. V roku 997 A.D. pri Hrone „opásali mečom" Vajka, syna veľkokniežaťa Gejzu. Následné Vajk vybojoval víťaznú bitku pri Vespréme s pohanom Kopáňom a stal s prvým uhorským kráľom a bol vyhlásený za svätého. O tom aký v bitke použil meč,  Maďari nepochybujú.  Na kopci GPS koordináták: 47.1295 / 18.0322 urobili 13 metrový mečový  pamätník.

Ale ten meč k prvému maďarskému kráľovi nepasuje. Podľa knižky „Sword of the Viking Age" z roku 2002 a aj maďarských vedcov sa jedna o stredoeurópsky výrobok z oblasti Solingenu. Čepeľ je podľa tzv. Petersenovej klasifikácii „Typ 1".vyrobena niekedy od roku 600 do roku 820. Záštita a rukoväť sú „Typ D", ktoré sa používali na mečoch vyrobených medzi rokmi 800 až 850. Prekrytím oboch dátumov sú roky výroby 800 až 820. A.D. Meč je veľmi starý.

O kvalite koni, na ktorých Maďari prišli, sa medzi veterinármi dosť pochybuje, ale o kvalite maďarských zbrani, žiadne pochybnosti nie sú. Vo viedenskej Schatzkammer je tzv. Boží meč. Videl som ho. Je to luxusná šabľa plna zlatých ozdôb. Výrobok maďarských kováčov a  zodpovedá šabliam používanými maďarskými veľmožmi pri honfoglaláse - zaujatí vlasti. Šabľa je pre jazdu výhodnejšia a neunavuje tak ruku ako meč. Maďarovi patri šabľa do ruky. Nakoniec aj sa spieva v tretej slohe: „Ešte jedle rastú na krivánskej strane. Kto jak Maďar cíti, nech sa šable chytí, a medzi nás stane." (Alebo tam Matuška napísal Slovák? Geneticky to je jedno.)

Vráťme sa ale naspäť k Hronu. Podľa kroník mládenca Štefana, ktorý bol nitrianskym správcom,  opásali slovanskí veľmoži Hont a Poznaň. 90 rokov po poslednej správe o Veľkej Morave! To by sa aj Slotovi páčilo, ako s ním vybabrali: Dvaja bohatí „Starí Slováci" opášu mlade maďarské knieža v roku 997 mečom vyrobeným v roku 800. Temer 200 ročnou nemotornou rárohou. Ale Poznaň a Hont boli slušní Slovania.
Dôvod prečo pri opásaní použili ten meč musel byt v samotnom meči. V roku 997 bolo ľahšie opásať Štefana hi-tech šabľou alebo novým kvalitnejším mečom. Tento starý meč musel mať výnimočnú cenu alebo sa k nemu musel viazať významný zvyk.
+ULFBERHT+
Na meči je tento nápis.  Takéto meče sa nachádzajú od Atlantiku po Fínsko. Predstavujú overenú kvalitu a dekorujú majiteľa.  Tento meč mohol byt vhodný pre významného bojovníka alebo vodcu okolo roku 800, ale nie je to meč pre veľkoknieža alebo kráľa v roku 1 000.

A teraz špekulácia. Je možné, že zároveň s vysvätením kostola v Nitre dostal Pribina od solnohradskeho biskupa v roku 828 aj hodnotný meč v rámci náboženského obradu.  V roku 834 Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitry. Pribina utiekol a utekajúcemu je meč na obtiaž. Zanechal ho v Nitre v kostole aj s ostatnými insígniami kniežacieho titulu, takže sa nim mohli neskôr aj obaja Svätopluci prizdobiť pri slávnostných inauguráciách.
Dodnes sa vedu spory o tom, či Nitra bola Maďarmi dobytá alebo prevzatá. Na každý pád po porážke Mojmíra II. mala maďarského správcu. Prvého, ktorého poznáme po mene  Lél popravili Nemci po zničujúcej porážke v roku 955 pri rieke Lech. Lélovo Nitriansko obsadili Arpádovci a používali na vladársky zácvik synov. Všetci to boli pohania, používali svoje šable a ani náhodou sa nesnažili vyštafírovat s mečom, ktorý mal inlayou vyhotovený kríž. V roku 995 sa stal udeleným kniežaťom pokrstený 16 ročný Vajk budúci Štefan.
Ťažké poďme znovu k Hronu. Píše sa rok 997. Na brehu Hrona stoji nemecky veliteľ Vencelín, má novy a dlhý normanský meč. Poznaň a Hont ako boháči majú tiež nove a dlhé meče. Maďarskí vodcovia, ktorí prišli brániť mlade veľkoknieža,  majú svoje krásne šable, za nimi stojí rôznorodá kresťanská  armáda.
V tých časoch bývalo zvykom uskladňovať regalia v kostoloch alebo u biskupov. Ešte za Mojmíra II. bol v Nitre pravdepodobne biskup. Pretože slovanskí veľmoži boli kresťania a nemecky hostia tiež chodili na bohoslužby, v Nitre musel prežiť nielen kostol ale aj kňazi. A tak reálne existovalo miesto a ľudia, ktorí mohli opatrovať a priniesť tento starý meč z Nitry do Bíni. Vlastne nie mohli, museli, lebo aj osoby duchovné mali za povinnosť zúčastňovať sa vojenských vyprav, slúžiť omše a rozdávať požehnania a pomazania.
 A je ešte jedna zaujímavosť. Podľa kroniky Štefan bol opásaný iným, nie nemeckým spôsobom. Nejakým špecifickým slovanským druhom opásania, keďže ho poznali a vykonali Slovania.  Bohužiaľ, žiaden opis podobnej ceremónie z Veľkej Moravy sa nezachoval, ale zachoval sa obrad pri opásaní poľských kráľov. Pred samotnou korunováciou vybral biskup v Gniezne meč položeny na oltári z pošvy. Držiac ho pred kľačiacim kráľom zaprisahal ho, aby meč používal spravodlivo a na obranu viery. Veľmoži upevnili kráľovi okolo pásu remeň s pošvou, kráľ urobil mečom tri krát znamenie kríža a zasunul meč do pošvy.
Všetko do seba krásne pri Hrone zapadlo. Dvaja slovanskí veľmoži opášu chlapcovi z vynikajúceho rodu, ktorý sa len krátko predtým stal sirotou, pri starobylom kresťanskom obrade slávny a starý meč. Meč kresťanského vládcu Karpatskej kotliny. Meč Pribinov a Svätoplukov.
Česi meč už dvakrát zapožičali Maďarom na výstavu. Bolo by zahodno požiadať Čechov, aj keď teraz majú štátny hokejový smútok (písane A.D. 25.2.2010 po štvrťfinále Fínsko Česko 2:0.), aby nám ho zapožičali a navždy. Pribinov meč patri na Slovensko. Pekne by sme ho mohli vystaviť ako meč Pribinov, Mojmírov, Rastislavov, Svätoplukov a meč Sv. Štefana.
http://www.demokrata.hu/heti-hir/gladius-s-stephani-regis-ungariae?mini=program-naptar/2009/10/all&
http://www.magyarmegmaradas.eoldal.hu/cikkek/our-history/ak33