Dychovka.

Na priloženom dobovom obrázku je môj dedo so svojimi synmi. Dnes už z tých hudobníkov žije len jediný. Ostatní doprevadzaju anjelské spevy svojimi trubkami a klarinetmi v nebi. Toto je príbeh a úvaha čo to bolo Dychovka.
Po vojne zopár nadšencov založilo v Grinave dychovku. Aha, aby bolo jasne po tej Prvej vojne. Hrali na  pohrebných sprievodoch, púťach, zábavách aj svadbach. Dedo patril medzi otcov zakladateľov. Mal šesť synov a ako dokladá fotka, len jeden nebol v dychovke. Prvý zľava je Anton, nešťastné sa utopil par dni pre príchodom „Rusov" v 68-mom. Vedľa neho je Vedel, odišiel za chlebom do Komárna a dychovkou dýchal na Dolnej zemi. Mali ho aj preto radi. Zvyšní traja štramáci v bielych košeliach hrali v Grinave. Vedľa deda stojaci strýko Peter a dole z ľavá môj otec a posledný žijúci hudobník strýko Michal.

Tatko sa vlastne oženil dva krát. S mamou a s dychovkou. Musel byť na každej skúške, na každej akcii a ešte aj doma sa pripravoval. Večer písal technickým písmom tušom pesničky a ich noty do notových zošitov. Pedantne a bezchybne. Raz za čas rozobral a prečistil klarinet. Vždy pred odchodom na hranie si skontroloval plátok a prehral takú divokú kombináciu nôt. Zložil klarinet do kufríka a keď zatváral kľučku zvonka bol v inom svete. Živel sme to volali.
Predstavte si dvadsať chlapov. Dospelých individualít s rôznym vzdelaním, prácou a životnými osudmi. Iste sa všetci nemali radi a nebol každý s každým priateľ. Ale stačilo keď dirigent zdvihol ruku s tenkou paličkou a boli jedno ucho, jeden dych. Nehrali za peniaze ani pre slávu. Amatéri, čistokrvní amatéri hrajúci pre ľudí.  Veselú k tancu a k rezňom so šalátom družstevníkom pri oldomáši za sponzorstvo. Pomalú v časoch, keď pohrebné sprievody chodili z domu zomrelého do kostola a na cintorín. Umieralo sa rýchlo a pochovávalo pomaly.  Hrávali v kostole. Tichšie, aby do neba bol počuť aj spev veriacich. Ale „V sedmobrežnom kruhu Ríma", na konci Novoročnej hrubej omši, fúkali o stošest, neslobode na truc.
Držal som tatkovi noty. V bielej košeli, kostolných gatiach, na nohach biele celé topánky. Mal som to lahšie. Spolužiak, ktorého tatko mal veľký bubon ho na Prvého mája ťahal do Pezinka pred ním na malej karičke. Ale vyrástol som a odišiel k Pink Floydom. Dychovku som registroval len tak bokom. Videl som ako sa vypracovali. Vyhrávali súťaže a hrávali vonku. Vo Francii, Nemecku alebo Rakúsku. Pred 14 rokmi otec zomrel. Zostal klarinet, saxofón, harmónium a aj krabica s perami, tušom a notové knižky. Už nepočujeme srandovnu kakofóniu zvukov z obývačky ako rozcvičku pred odchodom za „živlom". Len na Štedrý večer sa mama spýta: „Počujete? Ticho, počujete? Hrá!" Zažneme na schodoch a dole pri bráne stoji otcov priateľ z dychovky a na trubke hrá niečo ako dychovkárske Stairway To Heaven, po ktorých sa otec vracia k nám.