Zázračný dážď.

  Predstavte si na Slovensku žijúcu hlavu štátu, ktorá ma najvyššie morálne kvality, je milujúcim manželom, obetavým otcom, ľud ho miluje a on je plne oddaný práci pre blaho a bezpečnosť spoluobčanov. Človek vysoko vzdelaný, filozof a spisovateľ, ktorý v ťažkých chvíľach obetuje vlasti svoj osobný majetok. Že na Slovensku taký niekto nikdy nebol a nebude? Ale bol hoci len chvíľu. Volal sa  Marcus Aurelius. A keby mu tu nebolo zapršalo, bol by vo veľkom probléme.
Marcus začal vládnuť v roku 161 A.D. keď Rím bol na vrchole svojej moci. Zostávala len jediná mocnosť, ktorá nežiadala o mier - Parthska ríša. Poslal na vojenské ťaženie svojho adoptívneho brata a légie dobili Ctesifont, hlavne mesto Parthov. Nejaký vojak pri rabovačke v chráme Apolóna otvoril záhadnú skrinku a vypustil mor. Elitne rímske légie vymierali. Mor z východu likvidoval obyvateľstvo a smeroval na západ. V tejto situacii náhodou prelomili germánski lúpežníci dunajsky limes. Légie si s nimi rýchlo poradil a Germáni na Morave a Slovensku požiadali o odpustenie. Rím mal problém a tak ich nepotrestal. Ale Germáni si to vysvetlili po svojom a v celej šírke limesu od Bavorska po dnešnú Budapešť vtrhli na územie ríše. Zlikvidovali armády na Dunaji, porazili aj  novo naverbovane légie a zakrátko stali na hraniciach dnešného Talianska. Marcus Aurelius vytiahol do vojny a pri dnešných Benátkach ich zastavil.  Germáni žiadali o mier. Rimania mali jednu dobru vlastnosť. Radi uzatvárali dohody o mieri. Dnes sa ich forme dohody o mieri hovorí bezpodmienečná kapitulácia. Ale Marcus pochopil, že vojna je lepším riešením. Keď chce problém vyriešiť definitívne, tak musí Germánov navštívit u nich doma. Vtedy netušil že to bude trvať skoro desať rokov, uvidí kus Slovenska a zomrie vo Viedni.
V lete roku 173 vyrazili pravdepodobne z Carnunta vybrané jednotky zo štyroch légii a pod vedením Marcovho zaťa Pompeiana prešli cez Dunaj na územie Kvádov. To je územie dnešného západného Slovenska. Po niekoľkých dňoch pochodu si vystavali poľný tábor na mieste z niekoľkých strán chránených kamenným zrazom a na otvorenej strane vystavajú palisádu. Ráno zistia, že vychod z tábora im zahatála presila „našich" Germánov. Na vyvýšenine nie je voda a Rimanom sa 5 dni nedarí prelomiť obkľúčenie. Na piati deň, keď sú polomŕtvi od smädu, príde veľká búrka. Na Rimanov prší dážď, ktorý uhasí ich smäd a do Germánov bijú blesky. Rimania prerazia obkľúčenie a mnoho nepriateľov pobijú.
Tato reálna vojenská udalosť sa stala veľkou legendou. Je zobrazená na stĺpe Marca Aurélia v Ríme a popísaná niektorými starovekymi dejepiscami. Dodnes sa historici hádajú o hlúposti: kto vymodlil Zázračný dážď a ktorý pánbožko to vlastne metal bleskami do barbarov. Zatiaľ vyhrávajú katolíci, lebo popálili ostatne pisomné záznamy a jediný temer hodnoverný sa zachoval len v ich opise. Ale to, čo by sme potrebovali neriešia.
Náš problém je iný. Kde sa to odohralo. Samozrejme, každý si mysli že u neho. Českí historici favorizujú Moravu, hlavne okolie Pálavy. Obyvatelia na Pohroní to umiestňujú v priestore od Zvolena po Štúrovo. Trenčania práve teraz kopu v meste a hľadajú dôkazy. A mi čo pestujeme vinič na úbočiach malých Karpat si myslime, že načo by sa Rimania tarajdžili tak ďaleko. Je to problém. Lebo ak Rimania bitku vyhrali, tak tam asi nič nezostalo. Vojaci mali povinnosť zobrať všetky zbrane a veci užitočne. Svojich padlých spaľovali na hranici. Nemali vo zvyku na bojiskách a tobôž v barbariku stavať pomníky. Ich dejepisci s potešením opisovali slávne reči vojvodcov pre bitkou, ale pramalo sa zaujímali o zemepisne určenie miesta. Germáni nám tiež veľmi nepomôžu. Prehrali a iste to nebola pre nich veselá spomienka. Nakoniec nikdy si neoznačili ani miesto svojho najväčšieho víťazstva v Teutoburskom lese. (To sa podarilo nájsť až pred par rokmi, pravé za základe pozostatkov rímskej zbroje.) V ďalších rokoch vojny ich pravdepodobne väčšia časť zahynula, alebo bola presídlená na územie ríše. Podľa vyobrazení na stĺpe v Ríme sa vypráva začala pri sútoku veľkých riek. Prechod cez Dunaj mohol byť v mieste sútoku Hrona a Dunaja, Váhu a oboch Dunajov alebo Moravy a Dunaja. Je ale ešte jedna možnosť. Že sa nejedna o sútok. Ale rozdelenie veľkej rieky. A potom je to Dunaj v dnešnej Bratislave. V staroveku bol Malý Dunaj obrazne povedané „Rovnakým" Dunajom. Takže je potrebne nájsť miesto vo vzdialenosti niekoľkych denných pochodov, husto obývané Germánmi. Musí sa vyznačovať vyvyšeninou bez zdroja vody, z niekoľkých strán so strmými zrazmi na ktorú sa pomesti zopár tisíc chlapov. A na našej strane Dunaja cesta musí začínať v rímskom tábore.
Lebo druhým vodítkom zo stĺpa je drevená pevnosť na našej strane Dunaja. V čase bitky bol Marcus Aurelius v Carnunte. Takže môžeme temer vylúčiť sútok Hrona a Dunaja, kde viedol vojnu osobne a neskôr. Hľadať slovenskú dejinnú bitku na Morave je hlúposť, preto nám zostali dva smery: Prvý: Treba presnoriť Male Karpaty s napojením na údolie Váhu až po  Trenčín. Druha možnosť je vybrať sa povedľa Váhu a pokračovať do Nitry. Zakiaľ čo v smere na Nitru v tých časoch Rimania budovali pevnosť v Iži pri Komárne, v smere od dnešnej Bratislavy sa žiadna pevnosť nenašla. Či stala nejaká na mieste dnešnej starovekej Bratislavy je otázne, ale nie nemožné. Nakoniec Rimania žiadnu stavať nemuseli. Stačilo obnoviť alebo upraviť bývalé veľké keltské oppidum.
A teraz čista špekulácia.

1. V prípade pochodu od Bratislavy miestom bitky môže byt na svahu Malých Karpat kopec, ktorý sa dnes vola Molpír. Viem, že je tam staršie osídlenie, ale vyhovuje terénom, nedostatkom vody a silným germánskym osídlením počnúc Pezinkom a končiac Piešťanmi.
2. Druha možnosť je Nitriansky hradný kopec. Niektorí historici do okolia Nitry dokonca kladu centrum a sídlo kvádskych kráľov.

Mame smolu. Ine národy vystavali pamätníky na slávne bitky, ktoré sa udiali inde, porobili pútnické miesta, kde sa vraj stali zázraky na základe svedectva detičiek. Perfektne kšeftujú so suvenirmi a legendami. Pramalo sa starajú, či je to naozaj tak. Aj my by sme mohli urobiť panorámu bojiska využijúc kópie reliéfov zo stĺpu Marca Aurélia, predávať jeho zmenšene jazdecké sošky a premietať úvodnú bitku z Gladiátora turistom.  A to nehovorím, že by tu u nás mohla byť celosvetová modlitebňa za dážď, ktorá by mala glejt, že fakt funguje. Preto je nepochopiteľné, že naši vedátori, ktorí majú podpredsedu vlády, nám nevedia nájsť kopec, kde sa v lete silno blýska a hromy divo bijú.
http://mujweb.atlas.cz/www/barbari/CASSIUS72.HTM
http://journals.cambridge.org/download.php?file=%2FGAR%2FGAR55_01%2FS0017383507000320a.pdf&code=5a9072d4c946ec6ba239898b8d35813a
http://www.plekos.uni-muenchen.de/2003/rmotschmann.pdf
http://en.wikisource.org/wiki/Catholic_Encyclopedia_(1913)/Marcus_Aurelius_Antoninus
http://www.telecom.gov.sk/externe/znamky/1997/97118.html
http://petermirilovic.blog.sme.sk/c/138616/Zomrel-Marcus-Aurelius-spomienka-na-velku-osobnost.html
http://www.geocities.com/reginheim/teutoburg.html
http://www.archeol.sav.sk/kelemantia/nahran6kel.htm
http://www.parkany.sk/kamenicanadhronom/slovak/dejiny.htm
http://www.trencin.sk/tmp/asset_cache/link/0000082162/17.%20História%20mesta%20Trenèín.pdf
http://www.gorila.sk/product/132174
http://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislavské_oppidum
http://www.muzeum.sk/default.php?obj=pamiatka&ix=rvt
http://www.youtube.com/watch?v=6foGlyNor_g

Spečený val.

  Je otázne, či môžem Spečený val alebo „slovensky čínsky" múr zaradiť do antického sveta, keď tento svet končil na Dunaji. Ale toto je blog a nie kandidátska práca na získanie diplomu k metličke, špachtličke a celoživotnému čupeniu. Takže záhada zo Slovenska.
Nechce sa mi popisovať, ktorí slovenskí národní dejatelia popri Andrejovi Kmeťovi a vedci popri Titusovi Kolníkovi, sa valom zaoberali, ale výsledok je taký, že dodnes nie sú jasné odpovede na dve základne otázky zo štyroch.
 Vieme KDE a vieme ČO.
Spečený val sa tiahne od Sitna po Dunaj. Temer rovno, len z prerušeniami, kde nebol treba. Dodnes sa jeho zvyšky dajú nájsť v chotároch obci tekovského regiónu. Ma dĺžku asi 60 kilometrov. Konštrukcia valu bola založená na štandardnom starovekom zemnom násype spevnenom kameňmi s komorovou drevenou konštrukciou a drevenými palisádami navrchu. Stal na miestach, ktoré je možne prejsť armádou, presnejšie jazdectvom. Val bol zapálený po celej dĺžke a tým došlo k vyhoreniu drevenej konštrukcie s palisádou a spečeniu hliny a zeminy. Umiestnenie v krajine a orientácia ho predurčuje na obranu pred útokom z východu.
Nevieme KEDY a KTO.
Na posledne dve otázky je niekoľko nemožných a niekoľko možných odpovedi. Medzi nemožne odpovede treba zaradiť jeho výstavbu obrami, Ufónmi alebo ako obranu pred Turkami.
Medzi možné odpovede môžeme zaradiť všetky situácie, keď na západnom Slovensku žijúce etnikum cítilo silnú hrozbu útokov nomádov z východu. Táto situácia mohla nastať prvý krát okolo roku 1700 BC, keď Indoeurópania nasadli v južnom Rusku na kone. Ale veľkosť a to, že bol vystavaný naraz, si vyžaduje splniť niektoré ďalšie podmienky:

• 1. Početne a blízko usídlene obyvateľstvo živiace sa dlhodobo poľnohospodárstvom. Lovci-zberači alebo kočovníci by sa „zbalili" a odišli do bezpečnejších končín. Poľnohospodári mali náradie, ťažne zvieraťa, početnosť a hlavne dôvod „brániť vlasť".
• 2. Jednotne kmeňové alebo nadkmeňové spoločenstvo s vládnucou vrstvou v priestore temer celého západného Slovenska. Val svojim rozsahom zabraňoval prieniku nepriateľa do strednej Európy vo vnútri karpatského oblúka. Bolo ho možne obísť až cez poľské nížiny. Dnešná D2 v staroveku bola armádou neprechodná. Nakoniec pre zápchy pri Žiline je neprechodná dodnes.
• 3. Poznanie železa. Také rozsiahle spracovanie stromov v krátkom čase, nie je možne kamennými ani bronzovými sekerami. Ráz krajiny, v ktorej sa nachádzal, bol podobný dnešku. Nebola zarastená hustým lesom. Materiál na stavbu musel byt v niektorých úsekoch dopravovaný. Na Slovensku sa samozrejme nachádzajú význačné opevnenia vybudovane pred dobou železnou, napr.: Nižná Myšľa, ale to sú „prdince" oproti spečenému valu.
• 4. Dunaj. Ten, kto staval val tam, kde ho staval, musel mat na to veľmi silný dôvod. Nepriateľ musel byt bez valu neporaziteľný. Stavitelia dúfali, že val je pre neho neprekonateľnou prekážkou. Tým že bol pripojený k Dunaju, sa spoliehali na Dunaj, či už ako prírodnú a pre votrelca technicky neprekročiteľnú prekážku. Alebo ako prekážku bránenú niekým na jeho západnej strane.
• 5. Časový predstih. Budovatelia vedeli, že nepriateľ zaútočí a verili, že majú čas val vybudovať. V tomto prípade sa nejednalo o okamžitú hrozbu. Druhou vecou je poznanie, že nepriateľ nepodnikne krátkodobý koristnicky nájazd, proti ktorému sa stačí brániť v hradiskách alebo útekom do hor, ale z jeho strany ide o trvale ovládnutie územia a obyvateľstva.
• 6. Vzor. Stavitelia poznali spôsob výstavby a vedeli o použití veľkých krajinných valov, ako účinnej obrany proti nomádom.
• 7. Jeho spálenie. Keďže val bol spálený vcelej dĺžke, nemohol to byť jeden zo spôsobov vedenia boja. Vstaroveku neexistovala armáda, ktorá by dokázala útočiť v 60 kilometrovom úseku naraz. Nakoniec, val by prehorel za niekoľko hodín natoľko, že jeho zhorenisko bolo možne zasýpať zeminou a pohodlne prejsť na stranu obrancov. Načo bojovať, keď bolo možne počkať.

Riešenia.
Všetky uvedené podmienky viac alebo menej spĺňajú len dve poznané dejinne okolnosti, ktoré sa na území západného Slovenska odohrali v čase Antiky. Vpád Dákov na jeho keltské osídlenie a preniknutie Hunov na jeho germánske osídlenie.
Kelti a Dákovia.
V prvom storočí pred našim letopočtom Kelti sídlili na temer celom územi dnešného Slovenska. Ich strediska sú koncentrované hlavne na západnom Slovensku. Dákovia, žijúci v priestore dnešného Rumunska, za kráľa Burebistu podnikli veľké ťaženie na územie Keltov. Vojna v roku 60. BC  bola rýchla a vyhladzujúca. Z celej populácie prežili len Kelti, ktorí unikli alebo už pred útokom žili na severe Slovenska. Ktoré zo siedmych podmienok splna tento konflikt? Prvé tri Kelti spĺňajú. Štvrtú podmienku, že nepriateľ nemohol prekročiť bránený Dunaj, konflikt nespĺňa. Dákovia útočili po oboch stranách Dunaja. Nakoniec, rozhodujúca bitka sa neodohrala na Slovensku, ale pri Neziderskom jazere.  Piata podmienka tiež nie je splnená. Kelti o útoku nevedeli s predstihom, hoci ich osídlenie na východe sa dotýkalo priamo územia Dákov. Konštrukciu zemného valu Kelti samozrejme veľmi dobre poznali. Ale jeho použitie na obranu teritória nie. Do roku 60. BC tento spôsob obrany bol použitý v Egypte, Mezopotamii, Číne, na obranu Peloponézu a proti Spartakovym otrokom. Ani jeden tento val „slovenskí" Kelti nevideli. Posledná podmienka: Spálenie valu mohli urobiť Dákovia. Zachovalo sa ich osídlenie v jeho susedstve a mali na to 100 rokov čas, než boli z územia vytlačení alebo asimilovaní Germánmi.
Germáni a Huni.
Germáni spĺňajú prvé tri podmienky. Žili na území západného Slovenska a ich najľudnatejšie osídlenie bolo na nížinách a v povodiach riek Váh a Hron a Ipeľ. Germáni mali kráľov, či už ich dosadili Rimania alebo si zvolili vlastných. Zároveň boli poľnohospodári, chovali dobytok a kone. Železo vedeli používať a vyrábať. Podmienka číslo 4: Dunaj. Dunaj zo západu a z juhu vtedy chránili rímske légie. Pre Rimanov predstavovali Huni rovnaké nebezpečenstvo. „Slovenskí" Germáni, Svebi, lebo tak sa v tých časoch volali potomkovia Kvádov, iste vedeli o osude Gotov, ktorých Huni porazili na južnej Ukrajine a v Moldavsku. Rímska obrana dolného Dunaja predstavovala vážnu prekážku pre národy utekajúce pred Hunmi. Preto cesta Hunov do oblasti karpatského oblúka bola dlhým časovým úsekom vyplneným ťažkými vojnami od Krymu po dolný Dunaj. Germáni tiež poznali funkciu a výstavbu valu. Temer 400 rokov sa dennodenne pozerali na valy rímskeho limesu. Niekoľko rokov pred vpádom Hunov, rímsky cisár Valentinianus donútil Kvádov stavať na našej severnej strane Dunaja obranne objekty, čo mu nevedeli odpustiť nielen Germáni ale aj Samo Chalúpka. Druhým vzorom je výstavba alebo obnova rovnakého obranného valu medzi južným oblúkom Karpat a Dunajom v dnešnom Rumunsku. Tento val stavali Goti v roku 376 proti Hunom. Ale Huni nedostavaný val obišli a jeho obrancovia sa zachránili útekom do karpatských lesov. Krátko potom utrpeli Rimania osudovú porážku od Gotov pri Adrianopole a ich légie začali mat na Dunaji vážne problémy. Do obdobia po roku 375, je podľa mňa, možné umiestniť výstavbu Spečeného valu. Germáni celu svoju dovtedajšiu históriu žili v otvorených osadách a spoliehali na svoje vojenské umenie alebo na útek do močarísk a hôr. Keďže je to na Germánov dielo nevídaného rozsahu, ich strach musel byt neskutočný. K opusteniu valu došlo pravdepodobne v roku 400, keď Huni spoločne s poddanými Gotmi porazili Gepidov a ovládli  povodie Tisy a východoslovenskú nížinu. Germáni utekajúci z pravo brežného Dunaja strhli zo sebou  Svebov a začali plieniť územie dnešného Rakúska a Bavorska. Pád rímskeho limesu v našej oblasti bol tak rýchly, že Rimania v Carnunte nestačili ani chlieb vybrať z peci. Val zostal opustený. V jeho okolí sa bez boja usadili Huni a vládli zvyšku Svebov. Pravdepodobne vtedy  bol val spálený samotnými jeho staviteľmi možno na príkaz Hunov.
Perlička na záver.
 Ako hovorieva klasik Pavel Dvořák: „A možno to bolo všetko inak!" Útek Svebov a spálenie valu nezapríčinili Huni, ale veľká kométa ktorá sa objavila 18.3. roku 400. Požiar v dĺžke 60 kilometrov možno bol ohňostrojom na rozlúčku s nadlho posledným slušným storočím v strednej Európe.
http://www.regiontekov.sk/index.php?session=0&action=read&click=open&article=1131656396
http://www.regiontekov.sk/index.php?session=0&action=read&click=open&article=1127070449
http://tajomstva.org/zahady-paranormalne-javy/zahadny-val-obru/
http://www.geocaching.sk/geocache-detail.php?id=866717
http://mek.oszk.hu/03400/03407/html/10.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Roman_Gothic_Walls_Romania_Plain.svg
http://mek.oszk.hu/03400/03407/html/22.html
http://ssd.jpl.nasa.gov/?great_comets
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/83/Chalupka_Mor-ho/1
Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 2. http://www.vydavatelstvorak.sk/product/stopy-davnej-minulosti-2-slovensko-v-staroveku-9/
Jarmila Bednařikova : Stehovaní národu http://www.martinus.sk/?uItem=14600
E.A. Thompson : Hunove http://www.martinus.sk/?uItem=6620

Kniha kníh.

Existuje kniha, ktorá formuje osobný život každého z nás a vytvorila našu civilizáciu.
Prvý zachovaný text našej civilizácie sa nachádza na pohári na víno a je z roku 730 B.C. Je to signifikantné, lebo zatiaľ čo iné civilizácie si do kameňa zapísali dane, dary bohom, zákony kráľovské alebo božie, naša začala hexametrickým veršom plným erotiky, humoru a radosti zo života s odvolávkou na „Knihu kníh"

ΝΕΣΤΟΡΟΣ:...:ΕΥΠΟΤΟΝ:ΠΟΤΕΡΙΟΝ
ΗΟΣΔΑΤΟΔΕΠΙΕΣΙ:ΠΟΤΕΡΙ..:AΥΤΙΚΑΚΕΝΟΝ
ΗΙΜΕΡΟΣΗΑΙΡΕΣΕΙ:ΚΑΛΛΙΣΤΕΦΑΝΟ:ΑΦΡΟΔΙΤΕΣ

"Z Nestorovho poháru sa iste s pôžitkom dá napiť, kto sa ale z tohto napije, zmocni sa túžba po Afrodite s krásnym vencom (po dievčati)"
Naša civilizácia stoji na básni, ktorá vznikla okolo ruku 950 B.C. a popisuje udalosti, ktoré sa udiali 250 rokov predtým. Stala sa "povinným čítaním" vzdelancov. Iste najkvalitnejším čítaním v dejinách, lebo ľudia ktorí si jej verše šepkali potichu alebo prednášali verejne vytvorili náš svet. Vynašli túžbu poznať správne odpovede a mnohé odpovede našli. Došli na to, že zdrojom ozajstných otázok a odpovedi je reálny svet a nie kázanie prorokov. Zaviedli pravidlo, že človek sa ma riadiť ľudskými zákonmi vlastnej spoločnosti  a nie príkazmi vykladačov božích. Objavili, že zdrojom životnej sily je radosť zo života a nie strach z hnevu bohov.
Vďaka ním sme nikdy netúžili a nestali sa Bohom vyvolenými národmi, ale zostali sme zvedavými roztopašníkmi  s pohárom vína v ruke. Rozprávame podobnými jazykmi, akým bola napísaná „Kniha" a väčšinu slov pre vedu, umenie a vzdelanie mame od tých, čo ju prví čítali. Oni došli na to, že zdrojom radosti zo života je spoločne prežitý veselý zážitok v krásnych budovách a štadiónoch, kde hrajú herci, znie hudba a súťažia atléti a nie konanie pokánia ako prejav manipulácie s našim strachom z nevedenia. Vďaka knihe veríme, že človek ma schopnosť a povinnosť meniť svet k lepšiemu a nie len sa pretlkať v slzavým údolim.
Uverejnené na blog.sme 24.3.2010

Moje Nostromo

Poznáte ten  príbeh o kozmickej lodi Nostromo. Neopatrný kozmonaut do nej vniesol v hrudi Votrelca.  Centrálnym počítačom riadená loď a ani jej posádka neboli schopní sa s Votrelcom vyrovnať. Nakoniec zlikvidoval temer celu posádku a zanikla aj úžasná loď Nostromo.  Toto je môj osobný príbeh zažitý pred pár dňami v mojej Nostromo a s mojím Votrelcom.
Zaplavilo ma nepríjemné svetlo a cítil som, ako mi z hrdla vyťahujú nejakú strašne veľkú vec. Predo mnou sa mihotali postavy. „ Dáme mu polovicu, aby necítil také bolesti." , bolo posledne, než som znovu zaspal. Potom som sa budil na pocit, ako by mi cez hruď precválali všetky kone, čo kedy dedo mal . Vždy sa nad mnou sklonila plavovláska v modrej blúzke.  Nazval som si ju pre seba Charlize.  Ráno, keď zažali, ma umyla. Bol som strašne unavený a tak neviem ako to urobila, že som bol v suchu a teple a cítil som sa bezpečne. Keď prišla posledný krát, sklonila sa mi Charlize k uchu a povedala  „Držte sa!"
„Pán Satko je môj. Na sedmičku". Previezli ma. Okaňa. Vysoké, čiernovlase okate dievča sa cely deň vrtelo okolo mojej a vedľajšej posteli. Vymieňalo konské injekcie s infuziou v zásobníku.  Cez  hadičkový hub na krku do mňa všeličo ladovalo a naopak si bralo mojej krvi.  Veselá, vysmiata. Keď si ma  prišli pozrieť moji, povedala Okaňa synovi: „Mladý, mal by si isť von, nejako bledneš. Len ty tu nerob hrdinu a rýchlo chod, aby si mi tu nenatiahol k tatovi."
Neskoro v noci som sa zobudil. Mal som vysoko pod hlavou a dobrý prehľad. Proti v kresle sedela Zuzka, jediná sestrička, ktorej viem ozajstne meno. V šere osvetlenom monitormi a tlmeným modrým svetlom, chodila s malým LED svetielkom kontrolovať zásobníky a do farebných hárkov zapisovala čísla.  Bolo to ako v kozmickej lodi. Ležali sme tam popripájaní hadicami a drôtikmi na rôzne skrinky. Na monitoroch sa vykresľovali  krivky a čísla života. Nechcelo sa mi spať. Moja hruď ma len spolovice bolela ako predtým. Občas som fúkal do čínskeho balónika na pláž a pokažde to dokázal na menej nadychnuti.  Bol som starý, znovu narodený somár.  Áno, somár, lebo som si nedával nádej, že prežijem toho votrelca vo mne. V tom šere, kde ma nik nevidel. som si cele hodiny hánkami prstov vytieral z oči slzy darovanej budúcnosti.
Osem dni predtým došiel lekár oddelenia za mnou. „ Mate vážny problém.  Podľa výsledkov z katetrizacie ste akútny prípad a zaradili Vás urgentne v pondelok na operáciu." - „Mohol by som si ešte zbehnúť domov? - „Vy ste ma asi nepochopili, pán Satko. Vy môžete kedykoľvek a rýchlo zomrieť. Toto je jedine miesto na svete, kde Vám stihneme pomôcť."
Tam na konečnej dvesto šestky nad mestom stoji Národný ústav srdcových a cievnych chorôb.  Moje Nostromo pevne zachytene o planétu, odbornosť a ľudskosť. Čoraz menej ma boli hruď, z ktorej jeho perfektná posádka  odstránila Votrelca, ktorého som si tam doniesol.
Vďaka.

Bankový produkt

  Ak si bankový laik ako ja mysli, že sú to peniaze, tak dnes už poučený mu môžem povedať, že to nie sú peniaze, ale spôsob, ako jeho dnešné a budúce peniaze dostať do banky. V tom lepšom prípade.
Pred tromi týždňami som navštívil v jednom veľkom bankovom dome pracovisko, kde prebiehajú veľké medzibankové operácie a kde sa točia najväčšie peniaze. Zo zvedavosti som sa spýtal, či ľudia, ktorí  tam pracujú majú vysoké školy alebo sú vyberaní podľa mentálnych schopnosti . Povedali mi, že temer všetci sú matematici. Myslel som si, že preto by si vedeli v hlave rýchlo zrátať finančny dopad svojich rozhodnutí. Povedali, že nie. Zamestnávajú matematikov, preto lebo oni komplexnejšie pochopia, s čím sa vlastne obchoduje. Pochopia a vymyšlaju  „bankové produkty".
O par dni začal krach gigantov na Wall street. V celom tom guľáši čo nastal, mi nejaký čas trvalo, než som sa zorientoval. Ale nakoniec som to, možno po svojom, pochopil. Partia  podvodníkov zorganizovala matematickú olympiádu so svetovými peniazmi.  Naivní ľudkovia verili bývalému šéfovi FEDu a ten starý pánko veril, že zamestnáva najlepších matematikov.  Trvalo to tak dlho, že aj seriózni bankári vopchali svoje peniaze do kolotoča imaginárnych vzorcov, čísiel a záruk. Vykašlali sa na tradíciu a dobre meno. Odovzdali svoje pravo majiteľa rozhodovať draho preplácaným managerom. Vôbec nepochopili, že títo vyžírkovia vyťahujú reálne peniaze vkladateľov na svoje reálne platy a odmeny. Akcionári nechápali  matematiku a keďže nechceli vypadať hlúpo,  nepýtali sa, kde sú tie zlate tehly. Uverili že ta hra bude fungovať na veky a tiež začali vyjedať sami seba. Najmenej z toho asi mali chudáci matematici. Predpokladám, že aj ako prví skončili  bez záchranných padákov  na ulici.
Je namieste si položiť otázku, či naši matematici v bankách pochopili celu tuto hru a umožnili našim bankárom sa jej s našimi peniazmi zúčastniť. Keďže existuje tzv. bankové tajomstvo a celospoločenská predposratost pred bankrotom nevieme. Zostava nám len veriť, že matematici v našich bankách úroveň vedomosti tých amerických nedosiahli. O morálnej úrovni bankárov  si ilúzie nerobím.
Zverejnene na sme.blog 23.9.2008 10:51:15

Krížik.

Ľudia nosia na retiazkach krížik. Väčšinou kresťania. Ale vlastne odkedy nosíme krížik, na krku? Na počudovanie, nezačali s tým kresťania v Stredomorí, ale severania. Títo temer pohania sa nevedeli zaobísť bez amuletov a tak si začali okrem kotiev, odlievať aj malé krížiky určene na zavesenie na krk. Keď si vedeli urobiť krížik Vikingovia viem si urobiť krížik aj ja. Tu je postup.
Kresťania z Byzancie vyvinuli iný typ krížika na zavesenia na krk. Schránku na relikviu v tvare kríža. Nakoniec aj najväčší slovenskí neverci a inoverci nosia tento krížik so sebou. Je vyobrazený na desaťkorunovej minci. Krížik sa našiel nekompletný vo Veľkej Mači. Je z pozláteného bronzu.  Na vianočných trhoch mi manželka  kúpila jeho  celkom vydarenú repliku. Tieto byzantské krížiky boli dvojdielne schránky na uchovanie posvätnej relikvie. Najrozšírenejšou relikviou bol kúsok  Pravého kríže. S veľkou pravdepodobnosťou neboli určene na nosenie laikom ale len kňazom. To bol, okrem ceny materiálu, náročnosti výroby a zložitosti získania relikvie, hlavný dôvoď presadenia sa jednoduchšieho severského variantu medzi bohabojným ľuďom. Ale prečo by mal byt človek kupovať v klenotoch štandard, keď si môže vyrobiť repliku unikátu. Do dnešných dni prežili len dva byzantské krížiky. Krížik kraľovni Dagmar Dánskej čo bola  vlastne Markéta dcéra Přemysla Otakara I. Doniesla si ho v roku 1205 pravdepodobne z Čiech, kde sa dostal za neznámych okolnosti. Tento krížik sa našiel v jej hrobe, keď ho v roku 1690 otvorili. Dnes je jeho značne zjednodušená replika obľúbeným suvenírom. Bohužiaľ nikde na webe nie je farebný obrázok tohto krížika a v mojej encyklopédii je len čierno biely. Takže zostala druha možnosť, krížik, ktorý sa nachádza v Britskom múzeu. Tato nádherná zlatnícka práca bola objavená v Konštantínopole, dnešnom Istanbule.  Kto niekedy hľadal obrázky exponátov vo svetových múzeách, alebo si niečo v nich chcel nafotiť, vie že je to temer nemožné. Ale Angličania sú iní. Majú zmysel pre fair-play. Ak sa zaregistrujete na webe British Museum a nebudete obrázky využívať komerčne, vo vysokom rozlíšení vám ich pošlú mailom. Takže rozhodol som sa vyrobiť si tento krížik.

Jeho originálne rozmery sú 6x3 cm. Je vyrobený z temer čistého zlata a sú na ňom vyobrazený smaltom Panna Maria,  Sv. Basileus a Sv. Gregor. Obrázky sú vyhotovené technikou cloisonne. Na rovnú zlatu plochu sú priletovane tenké zlate drôtiky. Priestor medzi nimi je vyplnený emailom - smaltom. Vyhotovili ho  medzi rokom 1000 až 1200 A.D..
Postup výroby môjho krížika:
Nepoužil som čisté zlato ale čisté striebro. Čisté preto, lebo komerčné predávané strieborne šperky obsahujú 75 tisícin medi a ta vystúpi na povrch pri smaltovaní ako čierna škvrna. Keďže nedokážem priletovať zlate drôtiky na striebornú plochu, tak aby zniesli zohriatie na 900 celestínov bez deformácie, rozhodol som sa použiť techniku champlevé. Ta spočíva vo vytvorení vybrania (buniek) v pôvodnom materiály a jeho vyplnenie smaltom.
Vytlačil  som si obrázok krížika a na priesvitu fóliu som si nakreslil jeho obrys. Obrys som v grafickom programe pripravil pre tlač na PnP fóliu.

V laserovej tlačiarni som si na drsnú stranu PnP  fólie vytlačil zrkadlový obraz. Potom pomocou žehličky som ho nažehlil na  Ag pliešok.

Nožnicami  som vystrihol hrubý tvar krížika.Keďže pre vyhĺbenie buniek v striebre používam leptanie, všetky plochy, ktoré majú zostať neleptane som zatrel farbou.

Leptadlom je dusičnan železitý. Takže leptám vonku a pomaly. Po vyleptaní, to vypadá takto.

Do vyleptaných buniek sa nanesie email. Jednotlivé práškové farebné smalty majú rozlične teploty tavenia, je potrebné začať tou čo vyžadaje najvyššiu. Emailom postupne vyplňujem bunky a vkladám krížik do piecky. V pohode to zaberie jeden deň.

Keď je všetko upečene, tak ako ma byt, pomocou brusného kameňa vo vode sa zbrúsia zvyšky smaltu a štandartnymi metódami sa zabrúsi cely povrch krížika na lesk. Nasleduje posledné vloženie krížika do piecky, aby sa aj povrch smaltu zarovnal na hladkú sklenú plochu. Potom vyleštený krížik galvanicky pozlátim pomocou špeciálneho pera.

Ešte raz preleštím a mam hotovo.

Ale na nosenie je asi veľký. A zabudol som vyvŕtať hore dierku.

Závišov kríž

  Hlboko v lesoch je malé mestečko. Nad mestečkom kláštor a v kláštore zopár mníchov stráži poklad neuveriteľnej ceny. To nie je rozprávka, alebo americká filmová sprostosť. To je skutočnosť 21. Storočia.
Pred rokom mi konečne z holandského antikvariátu prišla kniha Klausa Wessela: Byzantine enamels vydaná v roku 1969 univerzitou v Shannone Írsko. V nej sa spomínal Závišov kríž. Dvojramenný patriachalny pozlátený kríž s emailami, drahokamami a ostatkami svätého kríža. Bol to dar mocného Záviša z Falkesteina kláštoru, v ktorom je aj pochovaný. Jedna sa bezpochyby o uhorsky korunovačný klenot pochádzajúci z Konštantínopola. Má sa za to, že Závišovi ho mu darovala Kunhuta dcéra uhorského kráľa, a tiež vdova po českom kráľovi  Premyslovi Otakarovi II, ako svadobný dar. Je to veľmi dávno. Vtedy sa písal rok 1285.

Aby som vedel o kríži niečo bližšie podarilo sa mi nájsť v libereckom antikvariáte monografiu českej akadémie vied z roku 1930, kde je vyčerpávajúci popis histórie a vyhotovenia kríža. Takže zostávalo už len jedno, isť si ho pozriet. Pôvodne bol v Prahe na hrade. Ale v roku 1990 ho veľmi neochotne zo Svatovítskeho pokladu vrátili naspäť cisterciakom v kláštore Vyšší brod.

Našiel som web stránku kláštora a dohodol som si s návštevu. Prepošt Justín mi však povedal, že nemôžem vidieť originál, ale veľmi zaujimavo urobenú fotokópiu. Bol to famózny výlet. Cez rakusky Linz som sa s manželkou vybral do najjužnejších Čiech. Okrem toho, že kláštor z polovice 13. Storočia ma obrovskú knižnicu, pohnutú históriu a opatruje vzácne skvosty, som sa dozvedel aj o trapnosmiešnom konaní  dnešných potentátov. Mnisi dostali ponuku, zapožičať kríž na výstavu do zahraničia, za získané peniaze chceli vybudovať zabezpečene miesto pre verejnú prezentáciu kríža. Ale urazení pražskí úradníci to zakázali. A tak unikát, ktorého jediný konkurent je v katedrále v Cosenze v Taliansku, skrýva 6 mníchov kláštore. Ako v rozprávke.