Poznáte ten príbeh o kozmickej lodi Nostromo. Neopatrný kozmonaut do nej vniesol v hrudi Votrelca. Centrálnym počítačom riadená loď a ani jej posádka neboli schopní sa s Votrelcom vyrovnať. Nakoniec zlikvidoval temer celu posádku a zanikla aj úžasná loď Nostromo. Toto je môj osobný príbeh zažitý pred pár dňami v mojej Nostromo a s mojím Votrelcom.
Zaplavilo ma nepríjemné svetlo a cítil som, ako mi z hrdla vyťahujú nejakú strašne veľkú vec. Predo mnou sa mihotali postavy. „ Dáme mu polovicu, aby necítil také bolesti." , bolo posledne, než som znovu zaspal. Potom som sa budil na pocit, ako by mi cez hruď precválali všetky kone, čo kedy dedo mal . Vždy sa nad mnou sklonila plavovláska v modrej blúzke. Nazval som si ju pre seba Charlize. Ráno, keď zažali, ma umyla. Bol som strašne unavený a tak neviem ako to urobila, že som bol v suchu a teple a cítil som sa bezpečne. Keď prišla posledný krát, sklonila sa mi Charlize k uchu a povedala „Držte sa!"
„Pán Satko je môj. Na sedmičku". Previezli ma. Okaňa. Vysoké, čiernovlase okate dievča sa cely deň vrtelo okolo mojej a vedľajšej posteli. Vymieňalo konské injekcie s infuziou v zásobníku. Cez hadičkový hub na krku do mňa všeličo ladovalo a naopak si bralo mojej krvi. Veselá, vysmiata. Keď si ma prišli pozrieť moji, povedala Okaňa synovi: „Mladý, mal by si isť von, nejako bledneš. Len ty tu nerob hrdinu a rýchlo chod, aby si mi tu nenatiahol k tatovi."
Neskoro v noci som sa zobudil. Mal som vysoko pod hlavou a dobrý prehľad. Proti v kresle sedela Zuzka, jediná sestrička, ktorej viem ozajstne meno. V šere osvetlenom monitormi a tlmeným modrým svetlom, chodila s malým LED svetielkom kontrolovať zásobníky a do farebných hárkov zapisovala čísla. Bolo to ako v kozmickej lodi. Ležali sme tam popripájaní hadicami a drôtikmi na rôzne skrinky. Na monitoroch sa vykresľovali krivky a čísla života. Nechcelo sa mi spať. Moja hruď ma len spolovice bolela ako predtým. Občas som fúkal do čínskeho balónika na pláž a pokažde to dokázal na menej nadychnuti. Bol som starý, znovu narodený somár. Áno, somár, lebo som si nedával nádej, že prežijem toho votrelca vo mne. V tom šere, kde ma nik nevidel. som si cele hodiny hánkami prstov vytieral z oči slzy darovanej budúcnosti.
Osem dni predtým došiel lekár oddelenia za mnou. „ Mate vážny problém. Podľa výsledkov z katetrizacie ste akútny prípad a zaradili Vás urgentne v pondelok na operáciu." - „Mohol by som si ešte zbehnúť domov? - „Vy ste ma asi nepochopili, pán Satko. Vy môžete kedykoľvek a rýchlo zomrieť. Toto je jedine miesto na svete, kde Vám stihneme pomôcť."
Tam na konečnej dvesto šestky nad mestom stoji Národný ústav srdcových a cievnych chorôb. Moje Nostromo pevne zachytene o planétu, odbornosť a ľudskosť. Čoraz menej ma boli hruď, z ktorej jeho perfektná posádka odstránila Votrelca, ktorého som si tam doniesol.
Vďaka.
štvrtok 14. júla 2011
nedeľa 10. júla 2011
Bankový produkt
Ak si bankový laik ako ja mysli, že sú to peniaze, tak dnes už poučený mu môžem povedať, že to nie sú peniaze, ale spôsob, ako jeho dnešné a budúce peniaze dostať do banky. V tom lepšom prípade.
Pred tromi týždňami som navštívil v jednom veľkom bankovom dome pracovisko, kde prebiehajú veľké medzibankové operácie a kde sa točia najväčšie peniaze. Zo zvedavosti som sa spýtal, či ľudia, ktorí tam pracujú majú vysoké školy alebo sú vyberaní podľa mentálnych schopnosti . Povedali mi, že temer všetci sú matematici. Myslel som si, že preto by si vedeli v hlave rýchlo zrátať finančny dopad svojich rozhodnutí. Povedali, že nie. Zamestnávajú matematikov, preto lebo oni komplexnejšie pochopia, s čím sa vlastne obchoduje. Pochopia a vymyšlaju „bankové produkty".
O par dni začal krach gigantov na Wall street. V celom tom guľáši čo nastal, mi nejaký čas trvalo, než som sa zorientoval. Ale nakoniec som to, možno po svojom, pochopil. Partia podvodníkov zorganizovala matematickú olympiádu so svetovými peniazmi. Naivní ľudkovia verili bývalému šéfovi FEDu a ten starý pánko veril, že zamestnáva najlepších matematikov. Trvalo to tak dlho, že aj seriózni bankári vopchali svoje peniaze do kolotoča imaginárnych vzorcov, čísiel a záruk. Vykašlali sa na tradíciu a dobre meno. Odovzdali svoje pravo majiteľa rozhodovať draho preplácaným managerom. Vôbec nepochopili, že títo vyžírkovia vyťahujú reálne peniaze vkladateľov na svoje reálne platy a odmeny. Akcionári nechápali matematiku a keďže nechceli vypadať hlúpo, nepýtali sa, kde sú tie zlate tehly. Uverili že ta hra bude fungovať na veky a tiež začali vyjedať sami seba. Najmenej z toho asi mali chudáci matematici. Predpokladám, že aj ako prví skončili bez záchranných padákov na ulici.
Je namieste si položiť otázku, či naši matematici v bankách pochopili celu tuto hru a umožnili našim bankárom sa jej s našimi peniazmi zúčastniť. Keďže existuje tzv. bankové tajomstvo a celospoločenská predposratost pred bankrotom nevieme. Zostava nám len veriť, že matematici v našich bankách úroveň vedomosti tých amerických nedosiahli. O morálnej úrovni bankárov si ilúzie nerobím.
Zverejnene na sme.blog 23.9.2008 10:51:15
Pred tromi týždňami som navštívil v jednom veľkom bankovom dome pracovisko, kde prebiehajú veľké medzibankové operácie a kde sa točia najväčšie peniaze. Zo zvedavosti som sa spýtal, či ľudia, ktorí tam pracujú majú vysoké školy alebo sú vyberaní podľa mentálnych schopnosti . Povedali mi, že temer všetci sú matematici. Myslel som si, že preto by si vedeli v hlave rýchlo zrátať finančny dopad svojich rozhodnutí. Povedali, že nie. Zamestnávajú matematikov, preto lebo oni komplexnejšie pochopia, s čím sa vlastne obchoduje. Pochopia a vymyšlaju „bankové produkty".
O par dni začal krach gigantov na Wall street. V celom tom guľáši čo nastal, mi nejaký čas trvalo, než som sa zorientoval. Ale nakoniec som to, možno po svojom, pochopil. Partia podvodníkov zorganizovala matematickú olympiádu so svetovými peniazmi. Naivní ľudkovia verili bývalému šéfovi FEDu a ten starý pánko veril, že zamestnáva najlepších matematikov. Trvalo to tak dlho, že aj seriózni bankári vopchali svoje peniaze do kolotoča imaginárnych vzorcov, čísiel a záruk. Vykašlali sa na tradíciu a dobre meno. Odovzdali svoje pravo majiteľa rozhodovať draho preplácaným managerom. Vôbec nepochopili, že títo vyžírkovia vyťahujú reálne peniaze vkladateľov na svoje reálne platy a odmeny. Akcionári nechápali matematiku a keďže nechceli vypadať hlúpo, nepýtali sa, kde sú tie zlate tehly. Uverili že ta hra bude fungovať na veky a tiež začali vyjedať sami seba. Najmenej z toho asi mali chudáci matematici. Predpokladám, že aj ako prví skončili bez záchranných padákov na ulici.
Je namieste si položiť otázku, či naši matematici v bankách pochopili celu tuto hru a umožnili našim bankárom sa jej s našimi peniazmi zúčastniť. Keďže existuje tzv. bankové tajomstvo a celospoločenská predposratost pred bankrotom nevieme. Zostava nám len veriť, že matematici v našich bankách úroveň vedomosti tých amerických nedosiahli. O morálnej úrovni bankárov si ilúzie nerobím.
Zverejnene na sme.blog 23.9.2008 10:51:15
piatok 1. júla 2011
Krížik.
Ľudia nosia na retiazkach krížik. Väčšinou kresťania. Ale vlastne odkedy nosíme krížik, na krku? Na počudovanie, nezačali s tým kresťania v Stredomorí, ale severania. Títo temer pohania sa nevedeli zaobísť bez amuletov a tak si začali okrem kotiev, odlievať aj malé krížiky určene na zavesenie na krk. Keď si vedeli urobiť krížik Vikingovia viem si urobiť krížik aj ja. Tu je postup.
Kresťania z Byzancie vyvinuli iný typ krížika na zavesenia na krk. Schránku na relikviu v tvare kríža. Nakoniec aj najväčší slovenskí neverci a inoverci nosia tento krížik so sebou. Je vyobrazený na desaťkorunovej minci. Krížik sa našiel nekompletný vo Veľkej Mači. Je z pozláteného bronzu. Na vianočných trhoch mi manželka kúpila jeho celkom vydarenú repliku. Tieto byzantské krížiky boli dvojdielne schránky na uchovanie posvätnej relikvie. Najrozšírenejšou relikviou bol kúsok Pravého kríže. S veľkou pravdepodobnosťou neboli určene na nosenie laikom ale len kňazom. To bol, okrem ceny materiálu, náročnosti výroby a zložitosti získania relikvie, hlavný dôvoď presadenia sa jednoduchšieho severského variantu medzi bohabojným ľuďom. Ale prečo by mal byt človek kupovať v klenotoch štandard, keď si môže vyrobiť repliku unikátu. Do dnešných dni prežili len dva byzantské krížiky. Krížik kraľovni Dagmar Dánskej čo bola vlastne Markéta dcéra Přemysla Otakara I. Doniesla si ho v roku 1205 pravdepodobne z Čiech, kde sa dostal za neznámych okolnosti. Tento krížik sa našiel v jej hrobe, keď ho v roku 1690 otvorili. Dnes je jeho značne zjednodušená replika obľúbeným suvenírom. Bohužiaľ nikde na webe nie je farebný obrázok tohto krížika a v mojej encyklopédii je len čierno biely. Takže zostala druha možnosť, krížik, ktorý sa nachádza v Britskom múzeu. Tato nádherná zlatnícka práca bola objavená v Konštantínopole, dnešnom Istanbule. Kto niekedy hľadal obrázky exponátov vo svetových múzeách, alebo si niečo v nich chcel nafotiť, vie že je to temer nemožné. Ale Angličania sú iní. Majú zmysel pre fair-play. Ak sa zaregistrujete na webe British Museum a nebudete obrázky využívať komerčne, vo vysokom rozlíšení vám ich pošlú mailom. Takže rozhodol som sa vyrobiť si tento krížik.
Jeho originálne rozmery sú 6x3 cm. Je vyrobený z temer čistého zlata a sú na ňom vyobrazený smaltom Panna Maria, Sv. Basileus a Sv. Gregor. Obrázky sú vyhotovené technikou cloisonne. Na rovnú zlatu plochu sú priletovane tenké zlate drôtiky. Priestor medzi nimi je vyplnený emailom - smaltom. Vyhotovili ho medzi rokom 1000 až 1200 A.D..
Postup výroby môjho krížika:
Nepoužil som čisté zlato ale čisté striebro. Čisté preto, lebo komerčné predávané strieborne šperky obsahujú 75 tisícin medi a ta vystúpi na povrch pri smaltovaní ako čierna škvrna. Keďže nedokážem priletovať zlate drôtiky na striebornú plochu, tak aby zniesli zohriatie na 900 celestínov bez deformácie, rozhodol som sa použiť techniku champlevé. Ta spočíva vo vytvorení vybrania (buniek) v pôvodnom materiály a jeho vyplnenie smaltom.
Vytlačil som si obrázok krížika a na priesvitu fóliu som si nakreslil jeho obrys. Obrys som v grafickom programe pripravil pre tlač na PnP fóliu.
V laserovej tlačiarni som si na drsnú stranu PnP fólie vytlačil zrkadlový obraz. Potom pomocou žehličky som ho nažehlil na Ag pliešok.
Nožnicami som vystrihol hrubý tvar krížika.Keďže pre vyhĺbenie buniek v striebre používam leptanie, všetky plochy, ktoré majú zostať neleptane som zatrel farbou.
Leptadlom je dusičnan železitý. Takže leptám vonku a pomaly. Po vyleptaní, to vypadá takto.
Do vyleptaných buniek sa nanesie email. Jednotlivé práškové farebné smalty majú rozlične teploty tavenia, je potrebné začať tou čo vyžadaje najvyššiu. Emailom postupne vyplňujem bunky a vkladám krížik do piecky. V pohode to zaberie jeden deň.
Keď je všetko upečene, tak ako ma byt, pomocou brusného kameňa vo vode sa zbrúsia zvyšky smaltu a štandartnymi metódami sa zabrúsi cely povrch krížika na lesk. Nasleduje posledné vloženie krížika do piecky, aby sa aj povrch smaltu zarovnal na hladkú sklenú plochu. Potom vyleštený krížik galvanicky pozlátim pomocou špeciálneho pera.
Ešte raz preleštím a mam hotovo.
Ale na nosenie je asi veľký. A zabudol som vyvŕtať hore dierku.
Kresťania z Byzancie vyvinuli iný typ krížika na zavesenia na krk. Schránku na relikviu v tvare kríža. Nakoniec aj najväčší slovenskí neverci a inoverci nosia tento krížik so sebou. Je vyobrazený na desaťkorunovej minci. Krížik sa našiel nekompletný vo Veľkej Mači. Je z pozláteného bronzu. Na vianočných trhoch mi manželka kúpila jeho celkom vydarenú repliku. Tieto byzantské krížiky boli dvojdielne schránky na uchovanie posvätnej relikvie. Najrozšírenejšou relikviou bol kúsok Pravého kríže. S veľkou pravdepodobnosťou neboli určene na nosenie laikom ale len kňazom. To bol, okrem ceny materiálu, náročnosti výroby a zložitosti získania relikvie, hlavný dôvoď presadenia sa jednoduchšieho severského variantu medzi bohabojným ľuďom. Ale prečo by mal byt človek kupovať v klenotoch štandard, keď si môže vyrobiť repliku unikátu. Do dnešných dni prežili len dva byzantské krížiky. Krížik kraľovni Dagmar Dánskej čo bola vlastne Markéta dcéra Přemysla Otakara I. Doniesla si ho v roku 1205 pravdepodobne z Čiech, kde sa dostal za neznámych okolnosti. Tento krížik sa našiel v jej hrobe, keď ho v roku 1690 otvorili. Dnes je jeho značne zjednodušená replika obľúbeným suvenírom. Bohužiaľ nikde na webe nie je farebný obrázok tohto krížika a v mojej encyklopédii je len čierno biely. Takže zostala druha možnosť, krížik, ktorý sa nachádza v Britskom múzeu. Tato nádherná zlatnícka práca bola objavená v Konštantínopole, dnešnom Istanbule. Kto niekedy hľadal obrázky exponátov vo svetových múzeách, alebo si niečo v nich chcel nafotiť, vie že je to temer nemožné. Ale Angličania sú iní. Majú zmysel pre fair-play. Ak sa zaregistrujete na webe British Museum a nebudete obrázky využívať komerčne, vo vysokom rozlíšení vám ich pošlú mailom. Takže rozhodol som sa vyrobiť si tento krížik.
Postup výroby môjho krížika:
Nepoužil som čisté zlato ale čisté striebro. Čisté preto, lebo komerčné predávané strieborne šperky obsahujú 75 tisícin medi a ta vystúpi na povrch pri smaltovaní ako čierna škvrna. Keďže nedokážem priletovať zlate drôtiky na striebornú plochu, tak aby zniesli zohriatie na 900 celestínov bez deformácie, rozhodol som sa použiť techniku champlevé. Ta spočíva vo vytvorení vybrania (buniek) v pôvodnom materiály a jeho vyplnenie smaltom.
Vytlačil som si obrázok krížika a na priesvitu fóliu som si nakreslil jeho obrys. Obrys som v grafickom programe pripravil pre tlač na PnP fóliu.
Nožnicami som vystrihol hrubý tvar krížika.Keďže pre vyhĺbenie buniek v striebre používam leptanie, všetky plochy, ktoré majú zostať neleptane som zatrel farbou.
Leptadlom je dusičnan železitý. Takže leptám vonku a pomaly. Po vyleptaní, to vypadá takto.
Do vyleptaných buniek sa nanesie email. Jednotlivé práškové farebné smalty majú rozlične teploty tavenia, je potrebné začať tou čo vyžadaje najvyššiu. Emailom postupne vyplňujem bunky a vkladám krížik do piecky. V pohode to zaberie jeden deň.
Keď je všetko upečene, tak ako ma byt, pomocou brusného kameňa vo vode sa zbrúsia zvyšky smaltu a štandartnymi metódami sa zabrúsi cely povrch krížika na lesk. Nasleduje posledné vloženie krížika do piecky, aby sa aj povrch smaltu zarovnal na hladkú sklenú plochu. Potom vyleštený krížik galvanicky pozlátim pomocou špeciálneho pera.
Ešte raz preleštím a mam hotovo.
Ale na nosenie je asi veľký. A zabudol som vyvŕtať hore dierku.
Závišov kríž
Hlboko v lesoch je malé mestečko. Nad mestečkom kláštor a v kláštore zopár mníchov stráži poklad neuveriteľnej ceny. To nie je rozprávka, alebo americká filmová sprostosť. To je skutočnosť 21. Storočia.
Pred rokom mi konečne z holandského antikvariátu prišla kniha Klausa Wessela: Byzantine enamels vydaná v roku 1969 univerzitou v Shannone Írsko. V nej sa spomínal Závišov kríž. Dvojramenný patriachalny pozlátený kríž s emailami, drahokamami a ostatkami svätého kríža. Bol to dar mocného Záviša z Falkesteina kláštoru, v ktorom je aj pochovaný. Jedna sa bezpochyby o uhorsky korunovačný klenot pochádzajúci z Konštantínopola. Má sa za to, že Závišovi ho mu darovala Kunhuta dcéra uhorského kráľa, a tiež vdova po českom kráľovi Premyslovi Otakarovi II, ako svadobný dar. Je to veľmi dávno. Vtedy sa písal rok 1285.
Aby som vedel o kríži niečo bližšie podarilo sa mi nájsť v libereckom antikvariáte monografiu českej akadémie vied z roku 1930, kde je vyčerpávajúci popis histórie a vyhotovenia kríža. Takže zostávalo už len jedno, isť si ho pozriet. Pôvodne bol v Prahe na hrade. Ale v roku 1990 ho veľmi neochotne zo Svatovítskeho pokladu vrátili naspäť cisterciakom v kláštore Vyšší brod.
Našiel som web stránku kláštora a dohodol som si s návštevu. Prepošt Justín mi však povedal, že nemôžem vidieť originál, ale veľmi zaujimavo urobenú fotokópiu. Bol to famózny výlet. Cez rakusky Linz som sa s manželkou vybral do najjužnejších Čiech. Okrem toho, že kláštor z polovice 13. Storočia ma obrovskú knižnicu, pohnutú históriu a opatruje vzácne skvosty, som sa dozvedel aj o trapnosmiešnom konaní dnešných potentátov. Mnisi dostali ponuku, zapožičať kríž na výstavu do zahraničia, za získané peniaze chceli vybudovať zabezpečene miesto pre verejnú prezentáciu kríža. Ale urazení pražskí úradníci to zakázali. A tak unikát, ktorého jediný konkurent je v katedrále v Cosenze v Taliansku, skrýva 6 mníchov kláštore. Ako v rozprávke.
Pred rokom mi konečne z holandského antikvariátu prišla kniha Klausa Wessela: Byzantine enamels vydaná v roku 1969 univerzitou v Shannone Írsko. V nej sa spomínal Závišov kríž. Dvojramenný patriachalny pozlátený kríž s emailami, drahokamami a ostatkami svätého kríža. Bol to dar mocného Záviša z Falkesteina kláštoru, v ktorom je aj pochovaný. Jedna sa bezpochyby o uhorsky korunovačný klenot pochádzajúci z Konštantínopola. Má sa za to, že Závišovi ho mu darovala Kunhuta dcéra uhorského kráľa, a tiež vdova po českom kráľovi Premyslovi Otakarovi II, ako svadobný dar. Je to veľmi dávno. Vtedy sa písal rok 1285.
Aby som vedel o kríži niečo bližšie podarilo sa mi nájsť v libereckom antikvariáte monografiu českej akadémie vied z roku 1930, kde je vyčerpávajúci popis histórie a vyhotovenia kríža. Takže zostávalo už len jedno, isť si ho pozriet. Pôvodne bol v Prahe na hrade. Ale v roku 1990 ho veľmi neochotne zo Svatovítskeho pokladu vrátili naspäť cisterciakom v kláštore Vyšší brod.
Našiel som web stránku kláštora a dohodol som si s návštevu. Prepošt Justín mi však povedal, že nemôžem vidieť originál, ale veľmi zaujimavo urobenú fotokópiu. Bol to famózny výlet. Cez rakusky Linz som sa s manželkou vybral do najjužnejších Čiech. Okrem toho, že kláštor z polovice 13. Storočia ma obrovskú knižnicu, pohnutú históriu a opatruje vzácne skvosty, som sa dozvedel aj o trapnosmiešnom konaní dnešných potentátov. Mnisi dostali ponuku, zapožičať kríž na výstavu do zahraničia, za získané peniaze chceli vybudovať zabezpečene miesto pre verejnú prezentáciu kríža. Ale urazení pražskí úradníci to zakázali. A tak unikát, ktorého jediný konkurent je v katedrále v Cosenze v Taliansku, skrýva 6 mníchov kláštore. Ako v rozprávke.
utorok 28. júna 2011
Prapočiatky Grinavanov.
Moje rodisko sa vola Grinava. Vlastne v čase môjho narodenia sa volalo Myslenice, hoci obyvatelia sa volali Grinavania. Je to krásna časť planéty. Tisícročia to býval len úzky pás medzi nepreniknuteľným Šúrom a vrcholom Malých Karpát. Nebehali tu ani mastadonti a ani tu nežilo veľa rôznych keramických kultúr. Na svahoch plných kamenia a namletého piesku sa rodí riedke obilie. Občas sa tu niekto pokúšal prežiť ale nedarilo sa. Krajina čakala na iní druh ľudskej rasy. Na umelcov života čo pestujú kultúrnu plodinu. Na Grinavanov.
Prví pokusní Grinavania boli Kelti. (Naopak to neplatí) Tam pod Ostrým vrchom mali osadu. Keby ste videli maketu rimsko-galskeho prekladiska vína v dnešnom Marseille, pochopíte že Kelti patrili medzi tých, čo by víno vypili aj mŕtvemu z ucha. Iste tu pestovali vinič, veď vtedy bolo teplejšie. V potokoch nad Limbachom ryžovali zlato, z ktorého v Bratislave razili biateky. Vyrúbali horu na svahoch aby videli doďaleka a nasadili štepy. Slnko žiariace cez zrnka hrozna vyvolalo zo zeme jasného ducha radosti, ktorý tu stále tancuje. Bolo ich veľa Keltov veselých zvaných Bojovia. A potom krátko pred Rímom prišla pohroma. Všetkých ich zabil dácky kráľ Burebista. Plínius zapísal, že zmenil ich krajinu na Bojskú púšť. Zostalo po nich len zopár krásnych bronzov a trvale zmenená krajina.
Rimania došli na Dunaj zospodu a z vrchu prišli Germáni. Germáni neboli Grinavania, lebo nepracovali. Zarastene svahy po viniciach im nič nehovorili. Presunuli sa do Šúru, kde ich močiare a komáre chránili pred Rimanmi. Keď odišli légie z južnej strany Dunaja, pobrali sa aj Germáni. Im za pätami vtiahli do krajiny prví Slovania. Takí mantáci zo severu. Ani kruh na točenú keramiku nepoznali. Veď načo. Tu žbrbu čo robili z medu mohli chlípať aj drevenou lyžicou. To tiež neboli Grinavania. Grinavania majú radi návštevníkov a k týmto ani Avari nedošli.
Ozajstní Grinavania došli spolu so Slovanmi v rámci „druhého skrutínia“ ako ľudovo volám rozchod Slovanov od Dunaja po roku 650. Poznali víno a pestovanie viniča, veď roky plienili Balkán a byzantské dŕžavy Poznali aj kresťanstvo, ale k životu ho nepotrebovali. Až v novej krajine v susedstve Frankov ich veľmoži pochopili s dišpút so Sv. Amandom a s misionármi Sv. Virgila , že zmocnejú, keď sa stanu kresťanmi. A čo pán prosí, to byť musí. Zavadzali kresťanstvo. Kresťanstvo bez vína je heréza. Preto: „Rastizolao iureiurando pactum fecit cum Carolomano et coeperunt iterum instaurari deserta Boiorum“ Proste jednoduchou rečou: Kronikár zapísal že Rastislav v spojenectve s Karolmanom revitalizoval Bojskú púšť. V Júri sa našli vinohradnícke nože v slovanských nálezoch. Tvrdenie, že malokarpatské vinohradníctvo prišlo s Nemcami môže mat úplné inú časovú dimenziu, keď to boli Bavori poslaní Karolmanom v roku 858. A tiež úplné iný obsah, keď došli k ľuďom, čo poznali pestovanie viniča a pili víno. Možno práve v roku 858 doniesli z Germanie štepy ktoré dávali v naších podmienkach lepšiu a bezpečnejšiu úrodu ako tie z Balkánu.
Malá odbočka. Otázka či Nemci boli Grinavania vlastne otázkou nie je. Veď nazvať ríšskymi Nemcami chlapa a ženu, čo vedu rozhovor : „Vó is das sólnička? – Aus den kuchen pólička!“ môže len Goebbels .Bohužiaľ, ale tomu Goebbelsovi naši spoluobčania na svoju škodu uverili. Áno Nemci boli Grinavania, tak ako pôvodní Slováci alebo neskôr prisťahovaní Chorváti.
Ale aj napriek hlúpemu koncu, dodnes je vlastne otázka príchodu Nemcov otvorená. Vraj prišli do krajiny zdecimovanej Tatármi. Ale bola moja časť sveta vôbec poničená? V bitke s Tatármi na rieke Slaná zahynul župan Sebeš z Jura a jeden zo synov Alexandra grófa z Pezinka. Dvom synom Alexandra, Achillovi a Kosmovi sa podarilo zachraniť. Neutiekli s kraľom do Dalmácie, ale zorganizovali obranu na svojich majetkoch. Iste úspešnú, lebo sa ubránili nielen Tatárom ale aj rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Bojovnému. Keď ten zajal v boji zraneného Kozmu, Achilles vyplienil Rakúsko až po Viedeň a vojvoda Kosmu prepustil. To by sa im nepodarilo bez vojakov. A vojaci nežijú z luftu ale z chleba a vína. Buď Tatári až k nám netrafili, alebo sa ľudia ubránili na hradisku v Jure. Na každý pád už vtedy stal kostol Sv. Juraja a asi aj kostol Sv. Žigmunda kráľa v priestore dnešnej obci Grinava. Ďalší kostol stal v Pezinku a pravdepodobne už aj v Slovenskom Vajsgrube. Priveľa kostolov na tak malé územie, keď predpis vravel, že stačí jeden na desať osád. Ale čo keď tých osád bolo viac, alebo boli ľudnatejšie než bolo vtedy zvykom? Iste ich bolo viac než dnešných sídiel, ale sa ťažko hľadajú. Dnes môžete archeologicky uspieť v priestore bývalého Šúru a niekedy v zastavanej časti. Ale mimo mesta na svahoch nenájdete skoro nič. Nie preto, že by tam nič nastalo, ale pre podstatu vinohradníctva. Vinič ma hlboké korene. Je to jeho výhodou ale aj problémom pri sadení. Pri zakladaní viníc sa robila tzv. prekopávka dnes sa tomu odborne vraví rigolácia. Videl som ju robiť môjho otca. Meter široký a meter hlboký pas prekopaný cez celu šírku zakladanej vinice. A tak postupne po svahu odhora dolu. Takže ak aj niekde nejaké základy po polozemniciach zostali, naši predkovia ich pekne krásne rozkopali, čo bolo užitočnejšie našli a čo zavadzalo vyniesli na okraj a vytvorili kamenice. Ale ani tie kamenice už nie sú. Keď skončili turecké vojny a začal rasť počet obyvateľstva previezli ich ľudia do dediny a postavili si z nich domy. Posledne zvyšky dôkazov rannostredovekého osídlenia priestoru Grinavanmi zlikvidoval družstevný buldozér s príznačným názvom Stalinec. Nakoniec aj vďaka Stalinovi a známej finte kresťanských mysliteľov na blogu.sme (neexistencia dôkazov, nie je dôkazom neexistencie) môžem smelo posunúť vznik grinavského vinohradníctva a etnogenézu súčasnych Grinavanov k roku 800 A.D.. A po vypití grinavského vlašaku až ku Keltom.
Zoznam zdrojov:
J. Dubovský, J. Žudel: Dejiny Pezinka, Obzor 1982
Z. Farkaš, J. Vavák, P. Wittgrúber: Dejiny Pezinka od praveku po formovanie sa uhorskeho štátu, Zborník Pezinok 2008
J. Vavák: Nové poznatky k najstarším dejinám Svätého Jura, Kolektívna monografia Svätý Jur 1209 -2009
P. Sandtner Sakrálne stavby v Pezinku na starých fotografiach, Pezinok 2008
P. Wittgrúber, P. Tuček, J. Vitáloš: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch, Road Bratislava 2001
P. Dvořák: Prvá kniha o Bratislave, Rak Budmerice 2006
M. Kučera: Postavy Veľkomoravskej histórie, Perfekt 2005
M. Kučera: Stredoveké Slovensko, Perfekt 2002
F. Curta, R. Kovalev: The Other Europe, Avars, Bulgars, Khazars and Cumams, Brill leiden, Boston 2008
F. Curta: The Making of the Slavs, Cambridge University Press, 2001
R. Marsina, M. Marek: Tatársky vpád, Rak Budmerice 2008
V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela, Rak Budmerice 2000
J. Steinhubel: Nitrianské kniežatstvo, Veda Bratislava, Rak Budmerice 2004
J. Steinhubel: Kapitoly z najstarších českých dejín, Krak
J.M. Everett: The Peoples Chronology, Gale Farmington Hills, 2006
C. Mango, R. Scott: The Chronicle of Theophanes Confessor, Clarendon Press, Oxford 1997
P. Sandtner: Pamiatky a zaujimavosti niekdajšej obce Grinava, Pezinok
L. Galuška: Velká Morava, Moravské zemské múzeum Brno 1991
S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen, Walter der Gruyter, Berlin 2008
T. Štefanovičová a kol. : najstaršie dejiny Bratislavy, Elán Bratislava 1993
D. Kováč: Dejiny Slovenska, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998
D. Třeštík: Vznik Velké Moravy, Nakladatelství Lidové noviny Praha 2001
D. Třeštík: Počátky Přemyslovcu, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1997
Z. Klanica: Počatky slovanského osídlovaní naších zemí, Academia Praha 1986
M. Beranová: Slované , Panorama Praha 1988
Babka
Môj dedo bol priamočiary človek. Na druhom rande povedal babke, že je vdovec s dvomi malými synmi a nemá čas chodiť na vohľady. A tak do mesiaca bola svadba.
Babka porodila dedovi ďalšie štyri deti. Dvoch synov a dve dcéry. Tej staršej, Veronike, som sa narodil ja.
(babka v deň svadby s bratmi)
Dedo mal vinohrad a voly, s ktorými furmančil. Vína bol nadbytok a jediní koho zaujímalo, boli financi. Preto babka okrem prace doma a vo vinici, dokrmovala husi na pečienku. Vykŕmenú hus predávala za 2 koruny a pečienku za korunu. Žilo sa im ťažko. Jedine, na čo v dobrom spomínala, bola pešia pút z Grinavy do Mariazellu v dnešnom Rakúsku.
(babka pri vlastnoručne urobenom oltáriku pre procesiu k Božiemu telu.)
Po vojne dedo dostal v rámci americkej pomoci UNRA koňa. Dokúpil k nemu druhého a furmančenie mu išlo lepšie. Keď si už niečo nadobudli a chceli prestavať starý dom, došla mena peňazí a opäť boli chudáci. Dedo musel do družstva s celým majetkom. V 50-tých a 60-tých rokoch v družstvách bolo viac trápenia ako peňazí. Ale aj tak poslali najmladšieho syna na štúdium do Prahy. V piatom ročníku strýka nespravodlivo vyhodil profesor zo skúšky, babka sadla do vlaku a išla za rektorom. Ten ju prijal a nariadil opakovanú skúšku pred komisiou, ktorú hravo urobil. Ale na fakulte mu to nezabudli a podrazili ho pri štátniciach. Urobil ich v náhradnom termíne a jej veľký sen vidieť, ako páni profesori v „talároch" dávajú diplom jej synovi sa nenaplnil.
Ale babka to nevzdala. Ako prvák som zo školy chodil k nej na obed. Len čo som dojedol, odložila tanier a hneď som si musel napísať úlohy. Stal som sa jedníčkárom a babkiným miláčikom. Vedela neskutočne dobre variť, ako ona hovorila „od múky". Vyvárala mi a piekla samé dobroty a dala korunu za každú jedničku na vysvedčku. Mal som na tri mesiace do kina. Dokonca mi odpustila aj to, že som raz po nej kameň hodil, lebo mi nechcela požičať, koryto na člnkovanie. Chvalabohu, som ju netrafil. Keď som trochu podrástol, tak som im každý deň nanosil uhlie do peterpecky a nakálal drevo do sporáka. Vlastne v nedeľu nie, zato v sobotu dva uhláky. Ako stredoškolák nadšený fotografovaním som urobil tento portrét. Mala 66 rokov.
Na prednášky a cviká som už chodieval autobusom. Zástavka bola oproti jej domčeka a babka „vykukávala" z okna, kedy už konečne pôjdem a či tu výšku neflákam. Keď ma zazrela, došla sa ma opýtať, čo mi ma napiecť alebo navariť. Zakiaľ som sa kŕmil, zaujímala o všetko, čo sa dialo v škole a na skúškach. Vyzeralo tak, že spolu to zvládneme a uvidí tých pánov v „talároch". Bol som v tretom ročníku, keď jej na Veľkonočnú nedeľu doobeda zlyhalo srdce.
Dedo došiel z veľkej omše a cez okienka na dverách do spalne, som ho jediný kráť v živote videl ako plače kľačiac pri posteli. Ta drobná a láskavá žena bola tretím najmocnejším človekom v mojom živote.
Babka porodila dedovi ďalšie štyri deti. Dvoch synov a dve dcéry. Tej staršej, Veronike, som sa narodil ja.
(babka v deň svadby s bratmi)
Dedo mal vinohrad a voly, s ktorými furmančil. Vína bol nadbytok a jediní koho zaujímalo, boli financi. Preto babka okrem prace doma a vo vinici, dokrmovala husi na pečienku. Vykŕmenú hus predávala za 2 koruny a pečienku za korunu. Žilo sa im ťažko. Jedine, na čo v dobrom spomínala, bola pešia pút z Grinavy do Mariazellu v dnešnom Rakúsku.
(babka pri vlastnoručne urobenom oltáriku pre procesiu k Božiemu telu.)
Po vojne dedo dostal v rámci americkej pomoci UNRA koňa. Dokúpil k nemu druhého a furmančenie mu išlo lepšie. Keď si už niečo nadobudli a chceli prestavať starý dom, došla mena peňazí a opäť boli chudáci. Dedo musel do družstva s celým majetkom. V 50-tých a 60-tých rokoch v družstvách bolo viac trápenia ako peňazí. Ale aj tak poslali najmladšieho syna na štúdium do Prahy. V piatom ročníku strýka nespravodlivo vyhodil profesor zo skúšky, babka sadla do vlaku a išla za rektorom. Ten ju prijal a nariadil opakovanú skúšku pred komisiou, ktorú hravo urobil. Ale na fakulte mu to nezabudli a podrazili ho pri štátniciach. Urobil ich v náhradnom termíne a jej veľký sen vidieť, ako páni profesori v „talároch" dávajú diplom jej synovi sa nenaplnil.
Ale babka to nevzdala. Ako prvák som zo školy chodil k nej na obed. Len čo som dojedol, odložila tanier a hneď som si musel napísať úlohy. Stal som sa jedníčkárom a babkiným miláčikom. Vedela neskutočne dobre variť, ako ona hovorila „od múky". Vyvárala mi a piekla samé dobroty a dala korunu za každú jedničku na vysvedčku. Mal som na tri mesiace do kina. Dokonca mi odpustila aj to, že som raz po nej kameň hodil, lebo mi nechcela požičať, koryto na člnkovanie. Chvalabohu, som ju netrafil. Keď som trochu podrástol, tak som im každý deň nanosil uhlie do peterpecky a nakálal drevo do sporáka. Vlastne v nedeľu nie, zato v sobotu dva uhláky. Ako stredoškolák nadšený fotografovaním som urobil tento portrét. Mala 66 rokov.
Na prednášky a cviká som už chodieval autobusom. Zástavka bola oproti jej domčeka a babka „vykukávala" z okna, kedy už konečne pôjdem a či tu výšku neflákam. Keď ma zazrela, došla sa ma opýtať, čo mi ma napiecť alebo navariť. Zakiaľ som sa kŕmil, zaujímala o všetko, čo sa dialo v škole a na skúškach. Vyzeralo tak, že spolu to zvládneme a uvidí tých pánov v „talároch". Bol som v tretom ročníku, keď jej na Veľkonočnú nedeľu doobeda zlyhalo srdce.
Dedo došiel z veľkej omše a cez okienka na dverách do spalne, som ho jediný kráť v živote videl ako plače kľačiac pri posteli. Ta drobná a láskavá žena bola tretím najmocnejším človekom v mojom živote.
Dievčatá.
Zopár zážitkov s dnešnými dievčatami.
Pipuška tak 16, frňáčik dohora, vysoká, vyvinutá. Polhodiny sa vrti pri regáloch. Keď kontroluje dolné regály, očkom sledujem, či jej nevybehne aj spodná polovica prdelky z podbedrových jeansov. Zúfala dôjde ku mne: „Mate niečo od Hamleta?" Prvé čo ma napadne, že jej poviem: „Jasnačka, Shakespeara!" Ale potom si uvedomím - podnikaj a nesrandičkuj. Vytiahnem titul: Shakespeare - Hry. Našťastie kniha začína Hamletom. „Tu mate Hamleta, a aj Othella a Macbetha." - „Mne stačí len Hamlet." - „Mám ich len spolu." - „ No dobre zoberiem si ju teda." Natiahne si bielu bundu do pásu, čo si odložila a odpláva na štekloch v diaľ ako Sen noci svätojánskej, netušiac, že ušatej bielej taške ma ešte aj príbeh, čo napísali Romeo a Júlia. Keď sa už nikdy nevráti pred regál, tak všetci menovaní písali zbytočne.
Traja okolo 30-tky. Najskôr vedľa v espresse srkali svätovavrinecké. Dve dievčatá a on. Ta krajšia sa ma spýta, či mam niečo vo francuzštine. Ukážem jej regál. Potom si spomenie na neho a opýta sa: "A v angličtine niečo pre chlapa." - „Dejiny železnice" Idem do regálu a podám mladíkovi. Tomu sa kniha páči. Anglicky sa spýta na cenu, zaplatí a slovensky povie Ďakujem. Sadne si na schodíky a listuje knižku. Ta krajšia: „A niečo zvláštne čo by som mu ja kúpila?" Vyberiem starú knižku: "Tu mam Zoja Kosmodenskaja v ruštine a v angličtine možno, známeho potešíte." Pozerá aj kamoškou do knižky: „Výborné! Chcem ju. A to nie je známy, ale budúci manžel, len to ešte netuší." Obe sa chichocú ešte na chodbe.
Tmavovlasá Osemnástka v pondelok. Vyhľadáva očný kontakt ako predátor. „Keď vám donesiem knihy, zoberiete mi ich? - „Lepši je zoznam". Osemnástka v utorok prekročí osobnú zónu a zo vzdialenosti 40 centimetrov povie: „Ja ich mam zabalene v krabici a zoznam sa mi nechce robiť. Zoberiete ich aj tak" - „Áno, zoberiem." Stále si hľadíme do očí. „Vo štvrtok o štvrtej poobede. Tak tu buďte, prosím." Prikáže mi. Piatok trištvrte na sedem večer. Z výťahu vychádza Osemnástka a za ňou urastený chlapec s krabicou od monitora. „Včera mi to nevyšlo a dnes sa strašne ponáhľam. " Hľadíme na seba. „Ale ja si tie knižky musím pozrieť, ohodnotiť a to nejaký čas trvá" - „Ale ja sa naozaj strašne ponáhľam. Ideme na chatu." vraví mladá čiernooká mamba. Pozriem do krabice. Kuchárky a lekárske knihy. „ Tridsať O.K.?" - „Dobre." Pozriem do pokladne. Úplné podvedome, chcem dať obom po pätnásť eur. Ale mam tam dve päťeurovky, nejaké desiny zopár dvacín. Rozmyšlam: Keď dám jej a jemu po päť a desať euro, nebudem mat ráno pätky. V hlave kombinujem: Jednoduchšie by bolo dať im desinu a dvacinu nech si rozmenia inde. Zamysleny sa opýtam: „Ste milenci?" Bože, vyletelo to zo mňa a už sa nedalo vrátiť. Šelma doširoka otvorí oči. „Prečo sa pýtate?" „Či vám dať každému pätnásť, alebo keď ste SPOLU dám vám desinu a dvacinu."- priznávam farbu. Chalan je červený ako rak a pozerá na ňu. Ona sa zvláštne uvoľnene usmeje, už nemanipuluje: „Áno, aj tak sa to povie." Zoberie peniaze a podá ich zmetenému chalanovi."Ďakujem, a keď budeme mat ešte knihy, môžeme prísť?"
Ahoj, pozdraví ma Ho-či-minova trojročná dcéra. (Ho-či-min je Vietnamec čo ma na rovnakom poschodí fast food.) Prišla skontrolovať, či mam cukríky. Keď ich zbadá, začne tradičnú hru. Ukáže palec a ukazováčik. Ja jej ukážem palec a poviem: „Jeden." - Ona ukazujúc dva pršteky povie: „Dva." Kývam jej ukazováčikom : „Jeden." Ona ukáže palček a povie: „Jeden." Potom si do každej rúčky zoberie jeden cukrík a s „Ahoj" usmiata odíde.
Pipuška tak 16, frňáčik dohora, vysoká, vyvinutá. Polhodiny sa vrti pri regáloch. Keď kontroluje dolné regály, očkom sledujem, či jej nevybehne aj spodná polovica prdelky z podbedrových jeansov. Zúfala dôjde ku mne: „Mate niečo od Hamleta?" Prvé čo ma napadne, že jej poviem: „Jasnačka, Shakespeara!" Ale potom si uvedomím - podnikaj a nesrandičkuj. Vytiahnem titul: Shakespeare - Hry. Našťastie kniha začína Hamletom. „Tu mate Hamleta, a aj Othella a Macbetha." - „Mne stačí len Hamlet." - „Mám ich len spolu." - „ No dobre zoberiem si ju teda." Natiahne si bielu bundu do pásu, čo si odložila a odpláva na štekloch v diaľ ako Sen noci svätojánskej, netušiac, že ušatej bielej taške ma ešte aj príbeh, čo napísali Romeo a Júlia. Keď sa už nikdy nevráti pred regál, tak všetci menovaní písali zbytočne.
Traja okolo 30-tky. Najskôr vedľa v espresse srkali svätovavrinecké. Dve dievčatá a on. Ta krajšia sa ma spýta, či mam niečo vo francuzštine. Ukážem jej regál. Potom si spomenie na neho a opýta sa: "A v angličtine niečo pre chlapa." - „Dejiny železnice" Idem do regálu a podám mladíkovi. Tomu sa kniha páči. Anglicky sa spýta na cenu, zaplatí a slovensky povie Ďakujem. Sadne si na schodíky a listuje knižku. Ta krajšia: „A niečo zvláštne čo by som mu ja kúpila?" Vyberiem starú knižku: "Tu mam Zoja Kosmodenskaja v ruštine a v angličtine možno, známeho potešíte." Pozerá aj kamoškou do knižky: „Výborné! Chcem ju. A to nie je známy, ale budúci manžel, len to ešte netuší." Obe sa chichocú ešte na chodbe.
Tmavovlasá Osemnástka v pondelok. Vyhľadáva očný kontakt ako predátor. „Keď vám donesiem knihy, zoberiete mi ich? - „Lepši je zoznam". Osemnástka v utorok prekročí osobnú zónu a zo vzdialenosti 40 centimetrov povie: „Ja ich mam zabalene v krabici a zoznam sa mi nechce robiť. Zoberiete ich aj tak" - „Áno, zoberiem." Stále si hľadíme do očí. „Vo štvrtok o štvrtej poobede. Tak tu buďte, prosím." Prikáže mi. Piatok trištvrte na sedem večer. Z výťahu vychádza Osemnástka a za ňou urastený chlapec s krabicou od monitora. „Včera mi to nevyšlo a dnes sa strašne ponáhľam. " Hľadíme na seba. „Ale ja si tie knižky musím pozrieť, ohodnotiť a to nejaký čas trvá" - „Ale ja sa naozaj strašne ponáhľam. Ideme na chatu." vraví mladá čiernooká mamba. Pozriem do krabice. Kuchárky a lekárske knihy. „ Tridsať O.K.?" - „Dobre." Pozriem do pokladne. Úplné podvedome, chcem dať obom po pätnásť eur. Ale mam tam dve päťeurovky, nejaké desiny zopár dvacín. Rozmyšlam: Keď dám jej a jemu po päť a desať euro, nebudem mat ráno pätky. V hlave kombinujem: Jednoduchšie by bolo dať im desinu a dvacinu nech si rozmenia inde. Zamysleny sa opýtam: „Ste milenci?" Bože, vyletelo to zo mňa a už sa nedalo vrátiť. Šelma doširoka otvorí oči. „Prečo sa pýtate?" „Či vám dať každému pätnásť, alebo keď ste SPOLU dám vám desinu a dvacinu."- priznávam farbu. Chalan je červený ako rak a pozerá na ňu. Ona sa zvláštne uvoľnene usmeje, už nemanipuluje: „Áno, aj tak sa to povie." Zoberie peniaze a podá ich zmetenému chalanovi."Ďakujem, a keď budeme mat ešte knihy, môžeme prísť?"
Ahoj, pozdraví ma Ho-či-minova trojročná dcéra. (Ho-či-min je Vietnamec čo ma na rovnakom poschodí fast food.) Prišla skontrolovať, či mam cukríky. Keď ich zbadá, začne tradičnú hru. Ukáže palec a ukazováčik. Ja jej ukážem palec a poviem: „Jeden." - Ona ukazujúc dva pršteky povie: „Dva." Kývam jej ukazováčikom : „Jeden." Ona ukáže palček a povie: „Jeden." Potom si do každej rúčky zoberie jeden cukrík a s „Ahoj" usmiata odíde.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)