Prapočiatky Grinavanov.

Moje rodisko sa vola Grinava. Vlastne v čase môjho narodenia sa volalo Myslenice, hoci obyvatelia sa volali Grinavania.  Je to krásna časť planéty. Tisícročia to býval len úzky pás medzi nepreniknuteľným Šúrom a vrcholom Malých Karpát. Nebehali tu ani mastadonti a ani tu nežilo veľa rôznych keramických kultúr. Na svahoch plných kamenia a namletého piesku sa rodí riedke obilie. Občas sa tu niekto pokúšal prežiť ale nedarilo sa. Krajina čakala na iní druh ľudskej rasy. Na umelcov života čo pestujú  kultúrnu plodinu. Na Grinavanov.

Prví pokusní Grinavania boli Kelti. (Naopak to neplatí)  Tam pod Ostrým vrchom mali osadu. Keby ste videli maketu rimsko-galskeho prekladiska vína v dnešnom Marseille, pochopíte že Kelti patrili medzi tých, čo by víno vypili aj mŕtvemu z ucha. Iste tu pestovali vinič, veď vtedy bolo teplejšie. V potokoch nad Limbachom ryžovali zlato, z ktorého v Bratislave razili biateky. Vyrúbali horu na svahoch aby videli doďaleka a nasadili štepy. Slnko žiariace cez zrnka hrozna vyvolalo zo zeme jasného ducha radosti, ktorý tu stále tancuje. Bolo ich veľa Keltov veselých zvaných Bojovia. A potom krátko pred Rímom prišla pohroma. Všetkých ich zabil dácky kráľ Burebista. Plínius  zapísal, že zmenil ich krajinu na Bojskú púšť. Zostalo po nich len zopár krásnych bronzov a trvale zmenená krajina.

Rimania došli na Dunaj zospodu a z vrchu prišli Germáni. Germáni neboli Grinavania, lebo nepracovali. Zarastene svahy po viniciach im nič nehovorili. Presunuli sa do Šúru, kde ich močiare a komáre chránili pred Rimanmi. Keď odišli légie z južnej strany Dunaja, pobrali sa aj Germáni. Im za pätami vtiahli do krajiny prví Slovania. Takí mantáci zo severu. Ani kruh na točenú keramiku nepoznali. Veď načo. Tu žbrbu čo robili z medu mohli chlípať aj drevenou lyžicou. To tiež neboli Grinavania.  Grinavania majú radi návštevníkov a k týmto ani Avari nedošli.

Ozajstní Grinavania došli spolu so Slovanmi v rámci „druhého skrutínia“ ako ľudovo volám rozchod Slovanov od Dunaja po roku 650. Poznali víno a pestovanie viniča, veď roky plienili Balkán a byzantské dŕžavy Poznali aj kresťanstvo, ale k životu ho nepotrebovali. Až v novej krajine v susedstve Frankov ich veľmoži pochopili s dišpút so Sv. Amandom a s misionármi  Sv. Virgila , že zmocnejú, keď sa stanu kresťanmi.  A čo pán prosí, to byť musí. Zavadzali kresťanstvo. Kresťanstvo bez vína je heréza.  Preto: „Rastizolao iureiurando pactum fecit cum Carolomano et coeperunt iterum instaurari deserta Boiorum“  Proste jednoduchou rečou: Kronikár zapísal že Rastislav v spojenectve s Karolmanom revitalizoval Bojskú púšť. V Júri sa našli vinohradnícke nože v slovanských nálezoch. Tvrdenie, že malokarpatské vinohradníctvo prišlo  s Nemcami môže mat úplné inú časovú dimenziu, keď to boli Bavori poslaní Karolmanom v roku 858. A tiež úplné iný obsah, keď došli k ľuďom, čo poznali pestovanie viniča a pili víno. Možno práve v roku 858 doniesli z Germanie štepy ktoré dávali v naších podmienkach lepšiu a bezpečnejšiu úrodu ako tie z Balkánu.

Malá odbočka. Otázka či Nemci boli Grinavania vlastne otázkou nie je. Veď nazvať ríšskymi Nemcami chlapa a ženu, čo vedu rozhovor : „Vó is das sólnička? – Aus den kuchen pólička!“  môže len Goebbels .Bohužiaľ, ale tomu Goebbelsovi naši spoluobčania na svoju škodu uverili. Áno Nemci boli Grinavania, tak ako pôvodní Slováci alebo neskôr prisťahovaní  Chorváti.

Ale aj napriek hlúpemu koncu, dodnes je vlastne otázka príchodu Nemcov otvorená. Vraj prišli do krajiny zdecimovanej Tatármi. Ale bola moja časť sveta vôbec poničená? V bitke s Tatármi na rieke Slaná zahynul župan Sebeš z  Jura a jeden zo synov Alexandra grófa z Pezinka. Dvom synom Alexandra, Achillovi a Kosmovi sa podarilo zachraniť. Neutiekli s kraľom do Dalmácie, ale zorganizovali obranu na svojich majetkoch. Iste úspešnú, lebo sa ubránili nielen Tatárom ale aj rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Bojovnému. Keď ten zajal v boji zraneného Kozmu, Achilles vyplienil Rakúsko až po Viedeň a vojvoda Kosmu prepustil.  To by sa im nepodarilo bez vojakov. A vojaci nežijú z luftu ale z chleba a vína. Buď Tatári až  k nám netrafili, alebo sa ľudia ubránili na hradisku v Jure. Na každý pád už vtedy stal kostol Sv. Juraja a asi aj kostol Sv. Žigmunda kráľa v priestore dnešnej obci Grinava. Ďalší kostol stal v Pezinku a pravdepodobne už aj v Slovenskom Vajsgrube. Priveľa kostolov na tak malé územie, keď predpis vravel, že stačí jeden na desať osád.  Ale čo keď tých osád bolo viac, alebo boli ľudnatejšie než bolo vtedy zvykom? Iste ich bolo viac než dnešných sídiel, ale sa ťažko  hľadajú. Dnes môžete archeologicky uspieť v priestore bývalého Šúru a niekedy v zastavanej časti. Ale mimo mesta na svahoch nenájdete skoro nič. Nie preto, že by tam nič nastalo, ale pre podstatu vinohradníctva. Vinič ma hlboké korene. Je to jeho výhodou ale aj problémom pri sadení. Pri zakladaní viníc sa robila tzv. prekopávka dnes sa tomu odborne vraví rigolácia. Videl som ju robiť môjho otca. Meter široký a meter hlboký  pas prekopaný cez celu šírku zakladanej vinice. A tak postupne po svahu odhora dolu. Takže ak aj niekde nejaké základy po polozemniciach  zostali, naši predkovia ich pekne krásne rozkopali, čo bolo užitočnejšie našli a čo zavadzalo vyniesli na okraj a vytvorili kamenice. Ale ani tie kamenice už nie sú. Keď skončili turecké vojny a začal rasť počet obyvateľstva previezli ich ľudia do dediny a postavili si z nich domy. Posledne zvyšky dôkazov rannostredovekého osídlenia priestoru Grinavanmi zlikvidoval družstevný buldozér s príznačným názvom Stalinec. Nakoniec aj vďaka Stalinovi  a známej finte kresťanských mysliteľov  na blogu.sme (neexistencia dôkazov, nie je dôkazom neexistencie) môžem smelo posunúť vznik grinavského vinohradníctva a etnogenézu súčasnych Grinavanov k roku 800 A.D.. A po vypití grinavského vlašaku až ku Keltom.

Zoznam zdrojov:

J. Dubovský, J. Žudel: Dejiny Pezinka, Obzor 1982

Z. Farkaš, J. Vavák, P. Wittgrúber: Dejiny Pezinka od praveku po formovanie sa uhorskeho štátu, Zborník Pezinok 2008

J. Vavák: Nové poznatky k najstarším dejinám Svätého Jura, Kolektívna monografia Svätý Jur 1209 -2009

P. Sandtner Sakrálne stavby v Pezinku na starých fotografiach, Pezinok 2008

P. Wittgrúber, P. Tuček, J. Vitáloš: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch, Road Bratislava 2001

P. Dvořák: Prvá kniha o Bratislave, Rak Budmerice 2006

M. Kučera: Postavy Veľkomoravskej histórie, Perfekt 2005

M. Kučera: Stredoveké Slovensko, Perfekt 2002

F. Curta, R. Kovalev: The Other Europe, Avars, Bulgars, Khazars and Cumams, Brill leiden, Boston 2008

F. Curta: The Making of the Slavs, Cambridge University Press, 2001

R. Marsina, M. Marek: Tatársky vpád, Rak Budmerice 2008

J. Baďurík  Z počiatkov vinohradníctva a vinárstva starého Pezinka. http://www.grinava.com/

V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela, Rak Budmerice 2000

J. Steinhubel: Nitrianské kniežatstvo, Veda Bratislava, Rak Budmerice 2004

J. Steinhubel: Kapitoly z najstarších českých dejín, Krak

J.M. Everett: The Peoples Chronology, Gale Farmington Hills, 2006

C. Mango, R. Scott: The Chronicle of Theophanes Confessor, Clarendon Press, Oxford 1997

P. Sandtner: Pamiatky a zaujimavosti niekdajšej obce Grinava, Pezinok

L. Galuška: Velká Morava, Moravské zemské múzeum Brno 1991

S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen, Walter der Gruyter, Berlin 2008

T. Štefanovičová a kol. : najstaršie dejiny Bratislavy, Elán Bratislava 1993

D. Kováč: Dejiny Slovenska, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998

D. Třeštík: Vznik Velké Moravy, Nakladatelství Lidové noviny Praha 2001

D. Třeštík: Počátky Přemyslovcu, Nakladatelství Lidové noviny Praha 1997

Z. Klanica: Počatky slovanského osídlovaní naších zemí, Academia Praha 1986

M. Beranová: Slované , Panorama Praha 1988

Babka

Môj dedo bol priamočiary človek. Na druhom rande povedal babke, že je vdovec s dvomi malými synmi a nemá čas chodiť na vohľady. A tak do mesiaca bola svadba.
Babka porodila dedovi ďalšie štyri deti. Dvoch synov a dve dcéry. Tej staršej, Veronike, som sa narodil ja.

(babka v deň svadby s bratmi)
Dedo mal vinohrad a voly, s ktorými furmančil. Vína bol nadbytok a jediní koho zaujímalo, boli financi. Preto babka okrem prace doma a vo vinici, dokrmovala husi na pečienku. Vykŕmenú hus predávala za 2 koruny a pečienku za korunu. Žilo sa im ťažko. Jedine, na čo v dobrom spomínala, bola pešia pút z Grinavy do Mariazellu v dnešnom Rakúsku.
 
(babka pri vlastnoručne urobenom oltáriku pre procesiu k Božiemu telu.)
Po vojne dedo dostal v rámci americkej pomoci UNRA koňa. Dokúpil k nemu druhého a furmančenie mu išlo lepšie. Keď si už niečo nadobudli a chceli prestavať starý dom, došla mena peňazí a opäť boli chudáci.  Dedo musel do družstva s celým majetkom. V 50-tých a 60-tých rokoch v družstvách bolo viac trápenia ako peňazí. Ale aj tak poslali najmladšieho syna na štúdium do Prahy. V piatom ročníku strýka nespravodlivo vyhodil profesor zo skúšky, babka sadla do vlaku a išla za rektorom. Ten ju prijal a nariadil opakovanú skúšku pred komisiou, ktorú hravo urobil. Ale na fakulte mu to nezabudli a podrazili ho pri štátniciach. Urobil ich v náhradnom termíne a jej veľký sen vidieť, ako páni profesori v „talároch" dávajú diplom jej synovi sa nenaplnil.
Ale babka to nevzdala. Ako prvák som zo školy chodil k nej na obed. Len čo som dojedol, odložila tanier a hneď som si musel napísať úlohy. Stal som sa jedníčkárom a babkiným miláčikom. Vedela neskutočne dobre variť, ako ona hovorila „od múky". Vyvárala mi a piekla samé dobroty a dala korunu za každú jedničku na vysvedčku. Mal som na tri mesiace do kina. Dokonca mi odpustila aj to, že som raz po nej kameň hodil, lebo mi nechcela požičať, koryto na člnkovanie. Chvalabohu, som ju netrafil. Keď som trochu podrástol, tak som im každý deň nanosil uhlie do peterpecky a nakálal drevo do sporáka. Vlastne v nedeľu nie, zato v sobotu dva uhláky. Ako stredoškolák nadšený fotografovaním som urobil tento portrét. Mala 66 rokov.
 
Na prednášky a cviká som už chodieval autobusom. Zástavka bola oproti jej domčeka a babka „vykukávala" z okna, kedy už konečne pôjdem a či tu výšku neflákam. Keď ma zazrela, došla sa ma opýtať, čo mi ma napiecť alebo navariť. Zakiaľ som sa kŕmil, zaujímala o všetko, čo sa dialo v škole a na skúškach. Vyzeralo tak, že spolu to zvládneme a uvidí tých pánov v „talároch". Bol som v tretom ročníku, keď jej na Veľkonočnú nedeľu doobeda zlyhalo srdce.
Dedo došiel z veľkej omše a cez okienka na dverách do spalne, som ho jediný kráť v živote videl ako plače kľačiac pri posteli. Ta drobná a láskavá žena bola tretím najmocnejším človekom v mojom živote.

Dievčatá.

Zopár zážitkov s dnešnými dievčatami.
Pipuška tak 16, frňáčik dohora, vysoká, vyvinutá. Polhodiny sa vrti pri regáloch. Keď kontroluje dolné regály, očkom sledujem, či jej nevybehne aj spodná polovica prdelky z podbedrových jeansov. Zúfala dôjde ku mne: „Mate niečo od Hamleta?" Prvé čo ma napadne, že jej poviem: „Jasnačka, Shakespeara!" Ale potom si uvedomím - podnikaj a nesrandičkuj. Vytiahnem titul: Shakespeare - Hry. Našťastie kniha začína Hamletom. „Tu mate Hamleta, a aj Othella a Macbetha." - „Mne stačí len Hamlet." - „Mám ich len spolu." - „ No dobre zoberiem si ju teda." Natiahne si bielu bundu do pásu, čo si odložila a odpláva na štekloch v diaľ ako Sen noci svätojánskej, netušiac, že ušatej bielej taške ma ešte aj príbeh, čo napísali Romeo a Júlia. Keď sa už nikdy nevráti pred regál, tak všetci menovaní písali zbytočne.
Traja okolo 30-tky. Najskôr vedľa v espresse srkali svätovavrinecké. Dve dievčatá a on. Ta krajšia sa ma spýta, či mam niečo vo francuzštine. Ukážem jej regál. Potom si spomenie na neho a opýta sa: "A v angličtine niečo pre chlapa." -  „Dejiny železnice" Idem do regálu a podám mladíkovi. Tomu sa kniha páči. Anglicky sa spýta na cenu, zaplatí a slovensky povie Ďakujem. Sadne si na schodíky a listuje knižku. Ta krajšia: „A niečo zvláštne čo by som mu ja kúpila?"  Vyberiem starú knižku: "Tu mam Zoja Kosmodenskaja v ruštine a v angličtine možno, známeho potešíte." Pozerá aj kamoškou do knižky: „Výborné! Chcem ju. A to nie je známy, ale budúci manžel, len to ešte netuší." Obe sa chichocú ešte na chodbe.
Tmavovlasá Osemnástka v pondelok. Vyhľadáva očný kontakt ako predátor. „Keď vám donesiem knihy, zoberiete mi ich? - „Lepši je zoznam". Osemnástka v utorok prekročí osobnú zónu a zo vzdialenosti 40 centimetrov povie: „Ja ich mam zabalene v krabici a zoznam sa mi nechce robiť. Zoberiete ich aj tak" - „Áno, zoberiem." Stále si hľadíme do očí. „Vo štvrtok o štvrtej poobede. Tak tu buďte, prosím." Prikáže mi. Piatok trištvrte na sedem večer. Z výťahu vychádza Osemnástka a za ňou urastený chlapec s krabicou od monitora. „Včera mi to nevyšlo a dnes sa strašne ponáhľam. " Hľadíme na seba. „Ale ja si tie knižky musím pozrieť, ohodnotiť a to nejaký čas trvá" - „Ale ja sa naozaj strašne ponáhľam. Ideme na chatu." vraví mladá čiernooká mamba. Pozriem do krabice. Kuchárky a lekárske knihy. „ Tridsať O.K.?" - „Dobre." Pozriem do pokladne. Úplné podvedome, chcem dať obom po pätnásť eur. Ale mam tam dve päťeurovky, nejaké desiny zopár dvacín. Rozmyšlam: Keď dám jej a jemu po päť a desať euro, nebudem mat ráno pätky. V hlave kombinujem: Jednoduchšie by bolo dať im desinu a dvacinu nech si rozmenia inde.  Zamysleny sa opýtam: „Ste milenci?" Bože, vyletelo to zo mňa a už sa nedalo vrátiť. Šelma doširoka otvorí oči. „Prečo sa pýtate?" „Či vám dať každému pätnásť, alebo keď ste SPOLU dám vám  desinu a dvacinu."- priznávam farbu.  Chalan je červený ako rak a pozerá na ňu.  Ona sa zvláštne uvoľnene usmeje, už nemanipuluje: „Áno, aj tak sa to povie." Zoberie peniaze a podá ich zmetenému chalanovi."Ďakujem, a keď budeme mat ešte knihy, môžeme prísť?"

Ahoj, pozdraví ma Ho-či-minova trojročná dcéra. (Ho-či-min je Vietnamec čo ma na rovnakom poschodí fast food.) Prišla skontrolovať, či mam cukríky. Keď ich zbadá, začne tradičnú hru. Ukáže palec a ukazováčik. Ja jej ukážem palec a poviem: „Jeden." - Ona ukazujúc dva pršteky povie: „Dva." Kývam jej ukazováčikom : „Jeden." Ona ukáže palček a povie: „Jeden." Potom si do každej rúčky zoberie jeden cukrík a s „Ahoj" usmiata odíde.

Mythbuster

Jedným z rozšírených mýtov je, že stredoveké kláštory zachránili antickú literatúru. Na konci antiky boli v tisíckach súkromných a verejných knižníc milióny diel. Vo vrcholnom stredoveku bolo západnej Európe tisíc kláštorov a státisíce mníchov a kňazov. A zachovali sa len  paberky. Prečo? Lebo mnísi, kláštory a cirkev nič nezachraňovali.
Barbari a náboženskí fanatici zničili milióny zvitkov a kódexov v knižniciach západného sveta.  V ruka v ruke s ničením sa strácala aj znalosť písma. Antické zvitky boli spálené a diela napisane na pergamene slúžili ako zdroj suroviny. Zopár antických diel sa zachránilo v talianskych mestských archívoch až do času  karolínskej renesancie. Karol Veľký v snahe obnoviť západorimskú ríšu pochopil, že spravovanie ríše vyžaduje informácie obsiahnuté v starých knihách. Časť vzdelancov sa začala venovať štúdiu a opisovaniu antických diel. Mnohým slovám a okolnostiam nerozumeli a tak ich zapisovali podľa vlastného názoru. Idea obnovy Ríma na Západe zobrala za svoje rozdeleným karolínskej ríše. Administratívne centra boli zrušené, vzdelanci odišli do kláštorov aj textami. Tam skončili na policiach a zapadali prachom. Mnísi vyrábali liturgické knihy, darovacie listiny kráľov a kláštorné kroniky. Nikto neopisoval pohanské spisy, veď nikomu neboli treba. Čo potrebovali vedieť z Platóna napísal Augustín a čo z Aristotela Tomáš.
Pre náš vek ich zachránili humanisti. Presnejšie, Petrarcova posadnutosť Ciceronom. Sťahoval sa z jedného mesta do druhého a znoril po antických autoroch. Posielal listy a peniaze do Francúzka, Nemecka, Španielska , Anglicka a Grécka. Práve z Grécka získal Homérovu Iliadu a 16 Platónových Dialógov. Bol nešťastný z nemožnosti naučiť sa grécky, lebo v západnej Európe nebolo kde. A tak mal len hrubý preklad, ktorý urobil Boccaccio. Pre predstavu aké nadľudské úsilie vynaložil: keď v roku 1333 v kláštore v Liege našiel Cicerona, nemohol si urobiť opis lebo v kláštore a v celom Liege nemali atrament. Petrarca stvoril renesanciu, tak ako Dante stvoril taliansky národ.
Vtedajší stav kláštornej „starostlivosti" o dedičstvo ľudstva je opísaný v Boccacciove návšteve slávneho benediktínskeho kláštora v Monte Cassino. V nezamknutej knižnici boli v prachu dokaličene diela antiky a náboženské spisy. Mnísi z nich vyrezávali kusy kože a vyrábali škapuliare a žaltáre na predaj ľudu pospolitému. Boccaccio mal šťastie a zachránil v Monte Cassine Tacitove Anály a Histórie.
Nakoniec sa našli peniaze a moc. Coluccio Salutati sa stal florentským kancelárom. Vzdelanec, ktorý preložil Danteho do latinčiny zachránil pozostalosť Petrarcu a zastrešil vyhľadávanie antických diel. Nadšení vzdelanci ako Bruni, Biondo, Bracciolini , Aurispa prehľadávali nielen Taliansko ale snorili po zaalpskej Európe. V špine a zabudnutí nachádzali poklady ducha. Bohužiaľ boli to len neúplné omrvinky kedysi bohatej duchovnej hostiny. A humanisti nezachraňovali len pohanov. Napríklad Petrarca objavil Komentáre  od Sv. Augustína a Boccaccio Život Petra Damiaskeho.
Humanisti zachránili dnes poznané spisy antického sveta a nie mnísi v kláštoroch. Všetci vyznamni dejatelia, ktorých som v článku spomenul boli úprimné veriaci ľudia a niektorí zastavali cirkevne funkcie. Mnohí sa ťažko vyrovnávali s pocitom, že štúdiom a opisovaním antických diel  konajú proti svojej viere.
Definitívne, nakoniec tak ako všetky antické a stredoveké diela,  zachránil vynález kníhtlače.
J.G.A. Pocock, Barbarism and religion
L. Deuel, Testaments of Time
http://books.google.sk/books?id=fOq28aY4QUUC&pg=PA94&lpg=PA94&dq=boccaccio+monte+cassino&source=bl&ots=4Dw5RUbcuT&sig=JH_6nchc48Sknms9B6NhFV_Mr44&hl=sk&ei=7k34Svz4FYj0mQPb6sCjAw&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=1&ved=0CAcQ6AEwAA#v=onepage&q=boccaccio%20monte%20cassino&f=false

Štrúdľa (samé jedy).

Nemci sa usadili pod Malými Karpatmi vraj po tatárskom vpáde. Iste už vtedy piekli štrúdľu, ale nemali internet a tak si fortieľ odovzdávali po praslici. Niektoré Nemky sa ale zamilovali do slovenských junákov a tak aj Slovenky si odovzdávali fortieľ po praslici. Bohužiaľ vynálezom Tesca sa fortieľ pečenia pravej štrudli navždy stráca. Toto je pokus vyhodiť do cyberpriestoru návod, skôr než ho "civilizácia" navždy zničí.
Čo potrebujeme:
Suroviny:  soľ, hladkú múku, mak, kryštálový cukor, mletý cukor, vlažnú vodu, bravčovú masť, mlieko, bobule hrozna.
Nástroje: kuchyňu, deku, veľkú plachtu, dosku a valček na cesto, trúbu (rúru pre zvyšok Slovenska) na pečenie, sporák, hrnček na vodu a hrnček na masť.
Kuchárku: najlepšie vlastnú mamu .
Cukor, mak, múka
 
Roztopená masť.

Muka + soľ+vlažná voda a vymiešame cesto.

Cesto dáme na dosku a priklopíme na 20 minút  horúcim vajlinkom.

Vyvaľkáme.

Na podlahu dáme teplu deku a na ňu plachtu, ktorú pomúčime.

Cesto dáme na plachu.

Opatrne ho prstami a dlaňami podberieme a naťahujeme do strán.

Cesto musí byt tenké ako cigaretový papier.

Štedro posypeme zomletým makom a kryštálovým cukrom.

Doplníme bobuľami hrozna. (Frankovka Dornfelder)

Pomastíme.

Chytíme plachtu za okraj a začneme rolovať.

Až mame peknú dlhu rolku.

 Konce zahneme na rozmer plechu.

Položíme plech.

Preklopíme a upravíme.

Pomastíme.

Dáme piecť, nastavenie trúby.

Pečieme asi 25 minúť. V 18 minúte 32 sekunde polejeme mliekom a dáme dopiecť.

Takto by mala vyzerať upečená.

A takto ocukrovaná na tanieri.

Stupnica štrúdli.
Bronzova medaila: prézlovo (struhanková) jablková
Strieborná medaila: syrovo jablková, syrovo rebarborová.
Zlatá medaila: makovo čerešňová
Platinová medaila: makovo hroznová.
Záver.
Takáto štrúdľa je smrteľný hriech. Škodí na všetko okrem radosti zo života. S chladeným rizlingom je úplné ideálnym spoločníkom na sledovanie tohoto pekla vonku.
 

Rozvodový potok.

V Grinave odkiaľ pochádzam mame potok. Potok je temer v každej obci, ale ten náš je vynimočny. Umožňoval rozvody.

Chasidi (Hasidi) sú príslušníci židovského náboženského hnutia, ktoré vzniklo v Poľsku v 18. storočí. Na základe svojich náboženských predstav si vybrali miesto pri súčasnom evanjelickom kostole, na ktorom ako jedinom v celej Strednej Európe mohli byt právoplatné rozvedení.

Rabín chasidskej komunity písomné oznámil, kedy sa pri našom potoku budú konať rozvody manželov. V príslušný deň docestoval rabín, dajan (zástupca) a šames (kostolník), svedkovia a nešťastné pary. Rozvodové konanie trvalo 3 dni a preto si prenajímali od evanjelického kostolníka blízky domček, kde sa ubytovali, stravovali sa predpísaným spôsobom a vykonávali potrebné rozvodové ceremónie.  Rozvody sa konali 3 až 5 krát ročne do roku 1938 keď nastali politické zmeny ktoré vyústili v tragédiu európskeho židovstva. Prečo si toto tak vzdialene miesto chasidi zvolili?  Podľa Dr. Aristida Jamnického, ktorému priebeh rozvodu opisoval evanjelicky kostolník v tridsiatych rokoch 20. storočia, sa v evanjelickej záhrade dovtedy rozdvojený potok spojil a po krátkom spoločnom toku znovu rozdelil. Podľa neho to znázorňovalo životný príbeh rozvádzaných, keď po krátkom spoločnom živote sa znovu rozídu. Ale ja som pri tom potoku vyrastal a chytal do siete rybky. Takže si pamätám jeho tok ešte pred reguláciou. Potok sa naopak pred záhradou rozdvojoval, vytvoril malý ostrov a tesne pred mostom znovu spájal. Jeho vysvetlenie nesedí na realitu toho miesta, ktoré sa neskôr tiež zmenilo. Druha zvláštna vec je použitie evanjelického kostolníka a prenajatie evanjelického domu. Len 10 metrov od evanjelického kostola, žil židovsky obchodník s vínom Herman Pollak  (zahynul 25.5.1942 v Auschwitzi), ktorý mal veľký hospodársky dvor a obrovskú pivnicu. Prečo si vybrali to mýtické miesto už asi zostane záhadou. Tak ako veľa veci z tej zlej doby.
Dnes na tom mieste  sú detské preliezky a presunuté pamätníky obetiam Prvej a Druhej svetovej vojny. Bol som spýtať v okolí, či o tom niekto niečo vie. Bohužiaľ už nik. Mierumilovní a bezbranní chasidi žijúci pred vojnou v oblasti najvýchodnejšieho Slovenska, v Haliči a na Ukrajine boli obetami šoa. Tí ktorí prežili odišli do Izraela a Ameriky. Vracať sa do Grinavy k potoku kvôli rozvodom, nemajú dôvod. Na rozdiel od miest posledného odpočinku ich významných rabínov, rozvodový potok nemá nárok stáť sa posvätným miestom.
 
Na obrázku je už len jedna vetva potoka. Druha tiekla napravo smerom k ružovej reklame a tam sa stáčala doľava do spoločného koryta.
 Zdroj: Dr. Aristid Jamnický, Oprášené histórie, 2002

http://www.sme.sk/c/5034791/jeden-den-ocami-chasida.html

Manuskript.

V starých dobrých stredovekých ručne písaných knižka boli malovane obrázky. Väčšinou to boli texty náboženské a občas kroniky. Nájsť tam hanbatý obrázok je problém. Ale vydarilo sa a mohol som si z roku 1406 A.D. jeden namaľovať. Takže čo potrebujete?
Vzor.
Najlepšie je si oskenovať alebo stiahnuť vo vyššom rozlíšení obrázok iluminácie. Ja som použil Cyklus Sv. Kataríny Alexandrijskej, ktorý vytvorili bratia Herman, Paul a Jean Limburgovci. Hanbatú scénu predstavuje návšteva cisárovny Faustíny, manželky cisára Maxentia v cele uväznenej Sv. Kataríny, v okamihu, keď ju anjeli prišli natrieť zázračnou masťou ale našli ju aj po mučení nezranenú a panensky čistú. Čo viac človek môže chcieť. Takže nejakom programe pre obrázky si všetky plochy na ktorých je vidieť papier vybieľte.

Papier.
Kúpte si ručne robený papier.
Tlač
Na atramentovej tlačiarne si vytlačte obrázok v správnej veľkosti.
Zlatenie.
Pomocou úzkeho štetca si naneste na plochy pokryte zlatom vhodne lepidlo. Mala by to byt arabská guma ale postačí aj lepidlo na tapety. Opatrne naneste kúsky plátkového zlata. Po zachnuti lepidla odstráňte prebytočne zlato. Plátkové zlato si kúpte u náhrobného kaneníka. Viac ako 1 euro mu za jeden supertenký plátok nedávajte.

Farby.
Nakúpte si temperové farby, uzulinký štetec a kýbeľ trpezlivosti. Podobne slepý ako ja ešte aj dobre okuliare alebo kukátko.

Maľba.
Zoberte si týždeň dovolenky a pekne pomaličky maľujte špičkou štetca. Kúpte si tuš a pomocou pera vypíšte text a vyhotovte obrysy. Prelakujte len ilumináciu. Ja som použil moderny akrylový lak Vernis Briliant.

Prezentácia.
Veriace Katky si takto stránku po stránke môžu urobiť kópiu celého manuskriptu a takto príznačné sa prezentovať počas letnej brigády v Katarínke namiesto booku z modelingovej agentúry. Ročiaci a ateisti si vystačia s jedným alebo dvomi iluminaciami. Takže si kúpia v tescu rám a pekne dajú Katarínku za sklo.

Ešte pred časom som urobil byzantsky manuskript. Takže už Byzantíncovi nebude smutno.
http://blog.metmuseum.org/artofillumination/manuscript-pages/